Komentár Fedora Lukjanova

Keď prebiehala v lete a začiatkom jesene 2017 v Nemecku predvolebná kampaň do Bundestagu z mnohých plagátov CDU sa na občanov pozerala mierne unavená, ale láskavá a chápajúca tvár Angely Merkelovej.

Portréty kancelárky, ktorá už po štvrtýkrát viedla stranu do volieb zosobňovali konzervatívnu stabilitu. Na pozadí všade narastajúceho politického zmätku predstavovala nemecká politika oázu predvídateľnosti a zodpovedného riadenia. Skutočnosť, že sa po 12 rokoch pri moci nezmenil líder, vyvolávala u mnohým ľudí akési nepríjemné pocity. Navyše, nevymazal sa z pamäti príklad Helmuta Kohla, ktorý sa rozhodol kandidovať aj štvrté funkčné obdobie, svoju kariéru neukončil ako veľký zjednotiteľ, ale ako usedený a zmätený mastodont. Všeobecná mienka napokon dospela k tomu, že niet alternatívy – autorita Merkelovej aj v Nemecku, aj v Európskej únii zostávala neporovnateľnou s kýmkoľvek iným.

Po viac ako dvoch rokoch už prevláda iný názor: Merkelovej éra sa končí, otázne je iba kedy. Sama kancelárka už dávno povedala, že CDU do daľších volieb nepovedie. Pravdou je, že sa mali na mysli voľby regulárne – v 2021 roku. Pravdepodobnejšie však je, že sa voľby uskutočnia oveľa skôr. „Veľká koalícia“ CDU/CSU a sociálnych demokratov (SPD) visí na vlásku. V SPD, ktorá sa prepadá od jedných volieb k druhým a riskuje stratu statusu veľkej („národnej“) strany a presunu do kategórie malých, sa zmenilo vedenie. Na prekvapenie establishmentu si stranícke masy nezvolili vplyvného vicekancelára a ministra financií Olafa Scholza s jeho partnerkou, ale málo známu dvojicu regionálnych politikov s príliš ľavicovými názormi - Norberta Waltera-Borjansa a Saskiu Eskenovú. Nový vládnuci tandem viedol agitáciu, ktorej heslom bolo ukončenie spolupráce s konzervatívcami a odchod z vlády.

Pre sociálnych demokratov bolo vytvorenie „veľkej koalície“ v roku 2017 núteným krokom. SPD utrpela serióznu porážku a ako mnohí predpokladali, kvôli tomu, že počas rokov spoločnej vlády s CDU stratila svoju tvár a stala sa doplnkom vedúceho partnera. Merkelová bola vždy presvedčenou centristkou, snažila sa okresať extrémy a pridržiavala sa zlatej strednej cesty. V dôsledku toho sa kresťanskí demokrati posunuli smerom doľava a sociálni demokrati doprava. Rozdiel v programoch sa prakticky zmazal.

Vo voľbách v roku 2017 stratili aj tí, aj druhí, ale SPD sa jednoducho zosypala. Jej vtedajší líder Martin Schulz bombasticky vyhlasoval, že strana už nebude viac súhlasiť so žiadnymi vládnymi dohodami. Po mesiacoch neúspešných pokusov CDU o zostavenie kabinetu, si sociálni demokrati pod tlakom svojich bývalých partnerov uvedomili svoju zodpovednosť voči krajine a súhlasili vládnuť opätovne pod vedením Merkelovej, hoci v samotnej strane toto rozhodnutie neprivítali s entuziazmom. Andrea Nahlesová, ktorá nahradila Schulza, odstúpila zo svojho postu po neúspešných voľbách do Európskeho parlamentu v máji. A teraz ľavé krídlo strany, kde je najvýznamnejšou osobnosťou líder mládežníckej organizácie a ľavičiar Kevin Kühnert, získala väčšinu.

V samotnom CDU tiež nie je všetko s kostolným poriadkom. Annegret Krampová-Karrenbauerová, ktorú Merkelová minulý rok podporovala na post líderky strany a potom ju vymenovala za ministerku obrany, je mnohými vnímaná ako slabý kandidát na kancelárku. Na nedávnom zjazde získala Krampová-Karrenbauerová dôveru delegátov, jej súper, milionár Friedrich Merz, sa presnejšie povedané zatajil, než vzdal. Nepresvedčivé výsledky v regionálnych voľbách vo východnej časti Nemecka zvyšujú pochybnosti o Merkelovej správnom výbere.

Kríza (takmer fatálna v SPD a hlboká v CDU) dvoch systémových strán v krajine zapadá do celoeurópskeho trendu. Možno, že v Nemecku sa prípad Francúzska nezopakuje, tam miestne analógy nemeckých grandov, socialisti aj gaullisti jednoducho stratili svoj politický význam. Vzostup síl, ktoré predtým patrili do „druhého radu“ - „zelených“, liberálov a nacionalistov z „Alternatívy pre Nemecko“, len zdôrazňuje nezvratné zmeny v politickom prostredí.

Syndróm neschopnosti sformovať vládu je teraz najbežnejším povolebným neduhom. Najnázornejšími príkladmi sú Španielsko a Izrael, kde museli už druhýkrát v tomto roku usporiadať nové voľby (a nie vylúčené, že nebudú musieť tretíkrát). Podobné problémy sú v mnohých ďalších štátoch. Otázka je v prijatí. Ten istý Izrael, Taliansko a Belgicko si už dávno zvykli na zdĺhavé formovanie kabinetov a ich časté zmeny. V Nemecku je stabilita volebného cyklu takmer posvätná. V roku 2005 sa Gerhard Schröder  rozhodol hrať vabank, vyprovokoval predčasné voľby a voličia  ho za to kruto potrestali. Od tohto momentu sa vlastne začala Merkelovej éra.

Nemecké politické vedomie sa už dávno zotavuje z historických tráum. Jednou z nich bola politická nestabilita Veimarskej republiky, ktorá viedla k nacizmu a národnej katastrofe. Odtiaľ pramení zvýšený strach z nepredvídateľnosti a obava, že akákoľvek odchýlka od zavedeného poriadku hrozí prebudením démonov minulosti. O to viac, že kandidát na démona už existuje – je ním strana  „Alternatíva pre Nemecko“ (AfD), ktorá sa prebojovala do vrcholovej politiky. Hrozba nespočíva v tom, že sa extrémna pravica dostane k moci – stále si to nie je možné predstaviť. Ich percentuálne podiely (sú teraz okolo 20) neumožňujú potrestať „hnedých“ na výstrahu, o to viac, že vo východných krajinách stabilne získavajú najmenej štvrtinu hlasov. Najnepríjemnejšou vecou pre vedúce strany je prítomnosť nacionalistov v politickom spektre, čo veľmi komplikuje formovanie vládnucich koalícií. Nakoľko nikto nie je pripravený (zatiaľ) spolupracovať s AfD, spoločný jazyk musia nájsť strany, ktorých záujmy sa zhodujú, ako Labuť, rak a šťuka (bájka Krylova, pozn. red.). Kríza nedávnych grandov navyše prudko zvyšuje požiadavky a znižuje schopnosť dohody „zelených“, alebo liberálov.

Politické zmeny v Nemecku by zostali vnútornou záležitosťou jednej z krajín, i keď veľmi vplyvnej, ak by nebolo úlohy, ktorú, ako sa očakávalo, Berlín bude zohrávať pri transformácii Európskej únie. Ešte pred dvoma rokmi bola Merkelová nespornou flagmankou zmien. Teraz ustúpila do pozadia a Macron sa ujal vedenia. Líderstvo je, samozrejme, rétorické. Francúzsky prezident bezpochyby zašiel oveľa ďalej ako ostatní, vyhlasujúc extrémne ambiciózne ciele, zabehol dokonca aj za niektoré vlajočky. Drzosť vo vzťahu k NATO, výzvy k európskej vojensko-politickej autonómii, aktivita zameraná ruským smerom – to všetko tu už pred 35 rokmi bolo, ale podľa štandardov súčasnej Európy to vyzerá skoro revolučne. Francúzsko na potvrdenie takejto politiky nemá vlastné zdroje a osobitnej podpory sa Macronovi zatiaľ od nikoho nedostalo. Naopak, vyčítajú mu, že sa snaží utekať pred lokomotívou, európska elita sa totižto obáva, že USA sa definitívne rozhnevajú a „opustia“ EÚ. Európa, ktorá neverí vo svoju vlastnú silu, nie je pripravená čeliť tvárou v tvár Rusku a Číne.

V Nemecku sa k exaltovanému správaniu Macrona stavajú špecificky. Žiarlivosť zmiešaná s ľahkou iróniou: vraj, nech si Francúzi najprv vyriešia svoje vlastné sociálno-ekonomické problémy a potom nech si už trúfajú na celoeurópske. Ponúknuť alternatívu však Berlín nemôže. Problém nespočíva vo vnútornej neistote, s ňou sa akosi vyrovnajú, ale v absencii aspoň nejakej predstavy o budúcnosti Európy. Za Merkelovej sa Nemecko zmenilo na hlavného európskeho ochrancu, ktorého kľúčom k stabilite je prísne dodržiavanie pravidiel. Skutočnosť, že pravidlá môžu byť zastarané, sa apriori odmieta. A problém nespočíva v tom, že v nemeckom vedení sú akýsi skostnatení spiatočníci alebo ľudia, ktorí nie sú schopní pochopiť, čo sa deje.

Najvýhodnejšia bola pre Nemecko európska integrácia v tej podobe, v akej existovala od 50. rokov 20. storočia a najmä na svojom vrchole na konci 20. storočia. Zaručovala dominantné postavenie krajiny bez formálneho zdôraznenia tohto statusu, nemecké postavenie sa stratilo vo všeobecnej infraštruktúre a Nemecko bolo chránené pred obvineniami z hegemónie. Berlín už taký luxus nezažije, v inom modely integrácie sa miesto a úloha Nemecka nejakým spôsobom zmení. A akékoľvek zmeny sú desivé tým, že formalizácia líderstva prebudí tých istých démonov minulosti. Nemci sa toho stále boja. Ale udržať si komfort lepších čias už nebude možné.