Nerád to hovorím, ale prišlo na moje slová. Samsung Galanta zatvorí dve prevádzky, zruší celú výrobu, kde sa skladajú televízory (ponechá iba koncový baliaci a montážny proces) a budúci rok prepustí 900 zamestnancov.
Už minulý rok zatvoril závod vo Voderadoch, krátko po tom, ako mu skončili štátne dotácie. V skutočnosti však o prácu príde oveľa viac ľudí, treba rátať aj s prepúšťaním v dodávateľských firmách ako je Jasplastik a podobne. Pritom Samsung sa vyhráža odchodom zo Slovenska minimálne od roku 2011, keď si vydupal ďalšie daňové úľavy, minulý rok zasa žiadal ľahšie najímanie cudzincov, namiesto zvyšovania platov našich robotníkov. Podľa mojich informácií kórejský manažment čaká na novú vládu a ak mu tá neposkytne ďalšie dotácie, zo Slovenska odíde.
Od začiatku som bol proti stimulom pre zahraničných investorov. Kritizoval som tento systém ako rizikový a neudržateľný. Som dlhoročným kritikom pomerov v Samsungu Galanta. Neriešila to Dzurindova vláda, Ficova, Radičovej, ani Pellegriniho. Nič nerobili ani odbory. Asi každý pozná príbeh o tom, ako sa pri príchode na Slovensko informovali kórejskí investori u našich štátnych orgánov, či sú u nás povolené telesné tresty. Žiaľ, nie je to legenda. Táto firma považuje svojich zamestnancov za otrokov. A podľa toho sa k nim aj správa.
Keď som v roku 2011 verejne upozorňoval na neudržateľné pracovné podmienky tamojších zamestnancov, vtedajší minister práce Jozef Mihál i šéf OZ KOVO Emil Machyna mlčali. A to napriek tomu, že zamestnanci sa dlhodobo sťažovali na otrocké prostredie, šikanu, vulgárne nadávky, ponižovanie, obmedzovanie prestávok, tresty za práceneschopnosť, nútené nadčasy a ďalšie nehorázne praktiky – nikoho za tieto protizákonné veci nepotrestali.
V roku 2017 som v pamätnom emotívnom vystúpení na TA3, priamo zo svojej obývačky žiadal kompetentných o nápravu. Na druhý deň minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter na to zareagoval tlačovou konferenciou, v ktorej navrhol, aby to tým cudzincom teda zlegalizovali. Ani zmienka o neprijateľných pracovných podmienkach a návrhoch na ich zlepšenie – namiesto toho návrh na legalizáciu protiprávneho stavu.
Ešte viac ma však šokovala reakcia príslušného šéfa odborového zväzu a nie náhodou poradcu Roberta Fica Emila Machynu, ktorý namiesto pomoci robotníkom cynicky povedal: „Verím tomu, že veľa z nich si nájde prácu, lebo v Galante je nízka miera nezamestnanosti“. Ako prosím?! Uvedomuje si vôbec tento človek, že tá nízka miera nezamestnanosti (najnižšia spomedzi všetkých okresov na Slovensku) je tam kvôli prítomnosti Samsungu? Že pred jeho príchodom patril tento región k okresom s najvyššou nezamestnanosťou a teraz mu opäť hrozí, že skolabuje? Za koho kopú takéto odbory? Za zamestnancov alebo za vládu? O čo sa snažia? Pomôcť ľuďom alebo zamiesť tému pred voľbami pod koberec?
Poznám ľudí, ktorí v Samsungu pracovali, aj takých, ktorí odtiaľ doslova ušli. A viem, aký strach a neistota vládnu v našom meste. Tí, ktorí tam ostali, sú prevažne mladí ľudia s rodinami, ktorí splácajú hypotéky a nevedia si ani len predstaviť, že zostanú bez príjmu. Teraz, keď dostali od manažmentu takýto krutý „vianočný darček“ by očakávali skôr podporu odborov. Akú však, keď odborári boli dlhé roky nečinní a voči sťažnostiam zamestnancov hluchí a slepí.
Neoliberálna bublina teda spľasla. Dve desaťročia korumpovania zahraničných investorov začínajú prinášať svoje trpké ovocie. Nadnárodné koncerny nahrabali tučné zisky, zničili svojimi halami úrodnú pôdu a potichu opúšťajú Slovensko v ústrety ďalšiemu drancovaniu ešte chudobnejších krajín. Nejde len o Samsung a ten trend je jasný. U. S. Steel Košice, ktorý svoje zisky zo Slovenska vyvážal na vyššie platy pre svojich amerických manažérov, prepustí 2 500 zamestnancov. Svidnická textilka ICA vyhodila na dlažbu všetkých 130 zamestnancov. Dubnický ZTS Metalurg 117 zamestnancov. Prepúšťanie pripravuje aj bratislavský Volkswagen, kysucká textilka a ďalšie firmy. Idylka sa skončila, rozprávka o hospodárskom zázraku sa mení na horor, ktorého následky budú v nasledujúcich rokoch pociťovať občania Slovenska čoraz tvrdšie.
Aj z týchto dôvodov prichádza hnutie Socialisti.sk s návrhmi, ktoré negatívnym dôsledkom na zamestnanosť zabránia a ozdravia slovenské hospodárstvo. Namiesto stimulov pre zahraničných investorov zavedieme program investičných stimulov pre domáce malé a stredné podniky, ktoré preukážu schopnosť vytvárať nové pracovné miesta za výrazne menšie náklady pre štát, ako je to v prípade veľkých zahraničných investorov. So zástupcami našich firiem som už rokoval a tvrdia, že dokážu vytvoriť viac pracovných miest (a čo je najdôležitejšie – udržateľných), ako to robia protežované nadnárodné koncerny. Zavedieme mzdový strop pre maximálne platy vo výške desaťnásobku minimálneho platu vo firme. Nie je možné, aby vo vysoko ziskovej firme pracovali zamestnanci za minimálnu mzdu, manažment mal státisícové platy a ešte sa sťažoval, že zvyšovanie miezd robotníkom je pre neho likvidačné.
Tak ako existuje životné minimum, malo by byť zadefinované aj životné maximum. Systematicky budeme zlepšovať nielen podnikateľské, ale najmä zamestnanecké prostredie. Posilníme kompetencie inšpektorátov práce. Zavedieme podiel zamestnancov na zisku firiem. Posilníme ochranu ohrozených skupín zamestnancov pred prepustením ako sú ľudia nad 50 rokov, zdravotne hendikepovaní či osamelí rodičia. Presadíme, aby zamestnanci podnikov mali právo obsadiť až 50 percent miest v ich správnych radách a aby bolo hlasovacie právo aj tých najväčších akcionárov obmedzené na desať percent (ako to navrhuje vo svojej najnovšej knihe slávny francúzsky ekonóm Thomas Piketty). Znížime podiel nadčasov o polovicu. Skrátime pracovný čas na 4 dni v týždni, resp. 32 hodín. Zavedieme povinnosť rovnakých miezd za rovnakú prácu pre mužov a ženy bez výnimky.
Kupovanie voličov dočasnými výhodami sa musí skončiť. Politika Smeru-SD sa od neoliberálnej politiky pravicových vlád priveľmi neodklonila. Jediný rozdiel je v tom, že premiér a predseda Smeru vedia predať nepopulárne opatrenia sociálne citlivejším jazykom. Toto zapchávanie úst pracujúcej chudobe, keď sú robotníci, dôchodcovia či sociálne znevýhodnení vďační aj za almužnu, nás však vzďaľuje od skutočného zlepšenia ich života. Požiadavky Socialistov idú preto oveľa ďalej ako požiadavky súčasných politických elít, ale aj odborov. Nežiadame iba vyššie platy, ale oslobodenie pracujúcich od tohto námezdného vykorisťovania. A to vykorisťovanie neprebieha len vo fabrike, ale vo všetkých súčastiach vášho spoločenského života. Nie je pravda, že v takejto spoločnosti sú pracujúci ľudia slobodní. Majú slobodu iba každé ráno vstať a ísť do práce. Jediný spôsob, ako vykoreniť toto vykorisťovanie, je rozvinúť schopnosť prevziať veci do vlastných rúk, spoločne sa organizovať a riadiť svoj život.
Preto aj v zime, vetre, snehu či daždi stojíme pred fabrikami na začiatku rannej i nočnej zmeny a snažíme sa osloviť zamestnancov. Toto nie sú ľudia, ktorých oslovíte cez sociálne siete, televíznym príhovorom alebo nejakým cirkusom. Títo ľudia vedia o skutočnom živote viac ako si myslíte. Cestujem s nimi do práce o štvrtej ráno za tmy nevykúrenými vlakmi a autobusmi, hrdlačia ako kone, nikto im nepoďakuje, nemajú čas na rodiny a zarobia sotva na prežitie. Tento štát si hovorí sociálny, ale v skutočnosti kašle na robotníkov. Práve týmto ľuďom treba najviac pomôcť. Majitelia fabrík sa tvária, že robotníci sú ich súkromný majetok, zakazujú sa im s nami rozprávať, vyhrážajú sa, volajú na nás políciu, a tak podobne. Ale týmto ma nezastrašia. Naopak, polícia by sa mala začať zaujímať o nich, prečo robotníkom nepreplácajú nadčasy, prečo im neplatia príplatky za nočnú prácu, prečo porušujú zákon. Najmä na východe je situácia úplne zúfalá, v ziskových podnikoch ľudia pracujú za minimálnu mzdu, nechávajú si šliapať po svojich sociálnych právach a mlčky znášajú vykorisťovanie a ponižovanie, lebo vravia, že nemajú na výber. Ale ak nemáte na výber, to sú už otrocké podmienky. A naše hnutie vytvára obranu pracujúcich ľudí proti takýmto praktikám.