Komentár Vladimíra Prochvatilova (Fond strategickej kultúry)
Čo sa skutočne dialo za kulisami stretnutia NATO.
Jubilejné zasadnutie pri príležitosti 70. výročia NATO vo Watforde pri Londýne sa skončilo „trápnym mlčaním,“ uviedol Kevin Baron, šéfredaktor amerického obranného portálu American Defense One. Rozhorčený Donald Trump sa totiž odmietol zúčastniť tlačovej konferencie po stretnutí.
Formálne bol Trumpov krok prezentovaný ako dôsledok toho, že ho kanadský premiér Justin Trudeau, britský premiér Boris Johnson a francúzsky prezident Emmanuel Macron zosmiešňovali počas recepcie v Buckinghamskom paláci.
Trump nenávidí samotnú myšlienku, že by sa mu niekto mohol smiať. Mnoho rokov používal slogan „celý svet sa nám smeje“. Útočil ním na svojich predchodcov. Podľa reportérky New York Times Maggie Haberman „jubilejné stretnutie NATO podkopalo pozíciu Trumpa na zahraničnej scéne“. Vojenský analytik Rachya Arzumanyan tvrdí, že padol „jeden z hlavných postulátov“ zahraničnej politiky USA: „Nikto sa z nás neodváži smiať a musí nás rešpektovať“. No a v Londýne sa z Trumpa a USA smiali. A dokonca najbližší spojenci. Navyše verejne vyjadrili aj svoju neúctu.
Keď necháme vysmievanie bokom, treba si všimnúť, že v trojuholníku Macron-Erdogan-Trump k rozporom skutočne došlo. Týkali sa vojenských operácií Turecka proti ozbrojeným skupinám Strany kurdských pracujúcich. To podkopáva snahy Francúzska a Izraela o vytvorenie „regionálnej štátnej formácie v záujme kurdských jednotiek sebaobrany“.
Macron vyjadril jednoznačnú nespokojnosť s krokmi Turecka v Sýrii, ktoré neboli dohodnuté so spojencami v NATO. „Teraz bojuje Turecko proti tým, ktorí s nami bojovali bok po boku proti Islamskému štátu. V niektorých prípadoch dokonca spolupracuje s tými, ktorí sú s Islamským štátom stále v spojení. A to je strategický problém! Nemôžeme diskutovať iba o tom, koľko platíme, ale tiež o konkrétnych cieľoch použitia prostriedkov,“ povedal francúzsky prezident.
Turecký prezident reagoval ostro: „Ak naši priatelia v NATO nepovažujú za teroristov tých, čo Turecko, budeme proti akýmkoľvek krokom, ktoré NATO v tejto veci podnikne“.
Rozpor medzi záujmami európskych členov NATO a USA, ktorý sa s príchodom Trumpa zintenzívnil, bol vidieť už dlhšie. Európania nesúhlasia s Američanmi v otázkach stratégie voči Blízkemu Východu. USA sa snažia preniknúť na európsky trh s plynom. Zatiaľ čo vedúci predstavitelia EÚ Nemecko a Francúzsko sa snažia o rozloženie dodávok na viaceré zdroje. „Európska únia potrebuje skutočnú vojenskú suverenitu,“ uviedol navyše nedávno Macron vo svojom prekvapivom rozhovore s časopisom Economist.
Nemecko a Francúzsko spolupracujú na tejto myšlienke už dlhšie. Už niekoľko rokov pokračuje prepojenie vojensko-priemyselných komplexov oboch krajín. Diskutujú tiež o vytvorení vlastnej európskej armády. Lokomotívou francúzsko-nemeckej integrácie sa stal európsky kozmický a obranný koncern European Aeronautica Defence and Space (EADS). Vznikol ešte v júli 2000.
V júli 2016 Francúzi a Nemci vytvorili firmu KNDS. Takzvaný „pancierový Airbus“. Špecializuje sa na výrobu obrnených vozidiel a delostreleckých zbraní. V roku 2019 sa začali rokovania o kúpe podielu na základnom imaní KNDS obrovským nemeckým obranným koncernom Rheinmetall. Čo by mohlo viesť k vzniku jedného z najmocnejších svetových výrobcov obrneného a delostreleckého vybavenia.
V júni 2019 spoločnosti Dassault Aviation a Airbus predstavili vládam Francúzska a Nemecka spoločný projekt na vytvorenie stíhačky novej generácie. Mala by nahradiť francúzsku Rafale a nemeckú Eurofighter. K tomuto projektu sa pripojilo aj Španielsko.
A od začiatku tohto storočia sa v európskych kruhoch šíri myšlienka vytvorenia jedinej „námornej lodenice“. Teda zlúčenie jedného z najväčších nemeckých priemyselných podnikov ThyssenKrupp a francúzskej lodiarskej spoločnosti DCNS. O tejto možnosti svojho času opakovane diskutovali Nicolas Sarkozy a Angela Merkelová.
Proces zlúčenia popredných obranných spoločností Francúzska a Nemecka, ktorý zahŕňa aj vyspelé vojenské a priemyselné komplexy Španielska a Talianska, ešte zďaleka neskončil. Pred nami sú jasné kontúry toho, že si jadro Európy buduje svoju vojenskú zvrchovanosť. Obrysy európskej „Štvrtej ríše“ sú už tak načrtnuté. Ako „Tretia ríša“ je označované Nemecko od nástupu nacizmu až do záveru Druhej svetovej vojny.
Otázne je, akú pozíciu možná „Štvrtá ríša“ zaujme na medzinárodnej scéne. Ruský vojenský analytik Alexander Sobjanin hovorí: „V nasledujúcich rokoch možno medzi Ruskou federáciou a Nemeckou spolkovou republikou očakávať obnovenie užšej spolupráce. Ale nikto v ruskom vedení z toho nie je veľmi nadšení. Napriek tomu sa Rusko nemá právo vzdať novej šance na priateľstvo a spoluprácu. A ak by predsa len došlo k novému pochodu na Východ známemu ako „Drang nach Osten“, bolo by to už určite iné Nemecko“.
Nie je teda dôvod ani na paniku a ani na prílišnú radosť. Keby sa jedného dňa objavila v Európe „Štvrtá ríša“, Rusko už na ňu musí byť dobre pripravené.