Komentár Sergeja Pavlenka (Fond strategickej kultúry)
Poľský katolícky kult Kalinovského
Dňa 22. novembra boli vo Vilniuse slávnostne pochované ostatky účastníkov poľského povstania v rokoch 1863 až 1864. Najväčšiu pozornosť pútal Vincent Konštantín Kalinovský. Jeden z vodcov povstania na území dnešného Bieloruska. Pôvodom Poliak, katolík, nepriateľ pravoslávnej cirkvi a celého Ruska. Za jeho jednotkami sa tiahne krvavá stopa vrážd, dymu podpaľačstva a násilia voči roľníkom aj popráv kňazov. V roku 1864 ho chytili a obesili na základe rozsudku Ruskej ríše. Dnes sa stal modlou v Poľsku a Litve i pre bieloruskú opozíciu.
Celé to začalo ešte v roku 2017. Počas vykopávok na hradnom vrchu našli vo Vilniuse neznáme ostatky. Litovskí odborníci určili, že podľa porovnania veľkosti lebky s dochovanými fotografiami patria Kalinovskému. V Bielorusku exhumovali brata Kalinovského. Údaje DNA sa ale nezhodovali. Vilnius s tým nemal problém. Objednávka Litvy a Poľska na šou proti Rusku na štátnej úrovni už bola vystavená.
Na čele slávnosti stáli prezidenti Litvy a Poľska, Gitanas Nausėda a Andrzej Duda. Zúčastnili sa ho tiež poľský premiér Mateusz Morawiecki, minister obrany Mariusz Błaszczak a podpredsedovia vlád Bieloruska a Lotyšska. Slávnostný ceremoniál mal poukázať na spoločný osud území patriacich kedysi do poľsko-litovského spoločenstva známeho ako Rzeczpospolita. Podľa Morawieckého boli povstalci hrdinovia, ktorí „nás“ spojili.
V tom istom duchu hovoril aj poľský prezident. Zdôraznil, že to bolo cárske Rusko, ktoré zničilo „náš spoločný štát“. Povstalci podľa neho bojovali „za našu a vašu slobodu“. Toto spojenie vyslovil v troch jazykoch. V poľštine, litovčine a bieloruštine.
Varšava označuje Rzeczpospolitu ako „rodný dom“ viacerých národov vrátane Bielorusov a Ukrajincov už dlhšiu dobu. A spolu s ňou i Kyjev a Vilnius. Až donedávna sa Minsk držal bokom. Tentoraz ale prišla do Vilniusu oficiálna bieloruská delegácia. Bielorusko sa predtým nepodieľalo na propagande kultu Kalinovského. Ani pri výročí povstania a následných udalostí. Najväčšou bieloruskou udalosťou bola výstava v Národnej knižnici v Minsku.
Minsk však zrazu začal byť aktívny. V októbri minister zahraničných vecí Vladimír Makei potvrdil účasť na slávnosti. Podľa neho Kalinovský patrí do bieloruskej histórie. Alexander Lukašenko dodal: „Pôsobil na našom území. Bol našim človekom, či sa to niekomu páči, či nie“.
Bieloruská televízia pokrývala slávnosť opätovného pochovania údajných ostatkov „nášho človeka“ pomerne skromne. Vychádzala zrejme z postoja Makeia a Lukašenka. Málo ukazovala aj bielo-červeno-biele vlajky, ktorých bolo vo Vilniuse viac než dosť. Bieloruskí televízni diváci nepočuli ani slová jedného z bieloruských „bojovníkov s režimom“: „Som z bieloruského Minska. Prišli sme spolu s priateľmi, aby sme si uctili pamiatku povstalcov. Dnes je Rusko naším spoločným nepriateľom a ohrozuje našu slobodu a nezávislosť,“ povedal poľsky pre Rádio Štetín.
Politika Minska sa mení priamo pred očami. Z hlavného mesta sa šíria nové trendy. Po rozpade Sovietskeho zväzu Bielorusko starostlivo zachovávalo dedičstvo ZSSR. Vrátane pamätníkov. A teraz bola v Grodne demontovaná socha Čapajeva, v Górki odmietli pamätnú tabuľu Petra I. a v Líde odhalili pomník litovskému kniežaťu Gediminasovi. Novogrudský výkonný výbor zasa zbiera prostriedky na pamätník zakladateľovi Veľkého litovského kniežatstva Mindaugasovi.
K zmenám dochádza aj v používaní jazyka. Ruský jazyk je jedným z dvoch štátnych jazykov v Bielorusku. Hovorí ním 95 až 98 % obyvateľov. Bez ohľadu na pôvod. Bieloruštinu v každodennom živote najčastejšie používajú Poliaci. Približne 40,9 % z ich celkového počtu. Zatiaľ čo 50, 9 % bieloruských Poliakov doma hovorí rusky. Počet Bielorusov, ktorí používajú Puškinov jazyk v každodennej komunikácii, dosahuje 69,8 %. Toto sú údaje zo sčítania ľudu v roku 2009. Informácie zozbierané v októbri 2019 sa ešte spracovávajú.
Z ulíc medzitým miznú ruské názvy. Aj reklamu postupne prekladajú do bieloruského jazyka. Železnice nevedia, v akom jazyku vlastne majú obslúžiť cestujúcich. Miestne orgány odpovedajú na rozhorčené žiadosti občanov rozpačito. Rovnako ako ich vodca. Počas sčítania Lukašenko označil za svoj materinský jazyk bieloruštinu. A po niekoľkých týždňoch vyzdvihol ruštinu ako spoločný majetok, do ktorého sme „vložili naše duše“.
Napriek kvetnatým rečiam pokračuje vytlačovanie ruského jazyka. Jazykový inštitút Jakuba Kolasa už prekladá základné zákony do bieloruštiny. Doteraz boli preložené dva. Je ich približne dvadsať.
Tak to začínalo i na Ukrajine. Najprv odstránili z ulíc ruské nápisy. Hrdinov nahradili antihrdinami. Bielorusko a Ukrajinu spája aj kult výšiviek. Na Ukrajine bol propagovaný zdola. V Bielorusku vedie kampaň priamo štát. Už niekoľko rokov sa „Deň výšivky“ koná pod záštitou štátnych úradov na rôznych úrovniach.
Varšava prijíma novú politiku Minska s potešením. Poliaci však Lukašenkovi neveria. Bieloruský prezident už niekoľkokrát sľúbil, že sa definitívne obráti na Západ. Ale len preto, aby vyvinul tlak na Rusko. Zatiaľ mu stratégia fungovala.
Otázne je, či môžu takéto bieloruské manévre trvať do nekonečna? A kedy partnerom Bieloruska naozaj dôjde trpezlivosť?
Video: Posmrtná úcta povstalcom