Liberáli s konzervatívcami, kresťania s radikálmi. Politici sa pred parlamentnými voľbami zbláznili.

Túžba dostať sa do parlamentu ich ženie do spojení, ktoré by za normálnych okolností nikdy nepripustili. Práve naopak. Boli to rozdiely, ktoré ich robili jedinečnými.

Celú túto mániu odštartovala strana Spolu. Jej volebné prieskumy verejnej mienky ani po roku od vzniku neveštili nič dobré. Po spojení s Progresívnym Slovenskom, ktoré vďaka kampani Matúša Valla odštartovalo svoju politickú kariéru, pochopil Miroslav Beblavý, že zviesť sa na chrbte progresívcov bude pre neho výhodné. A tak vznikla prvá koalícia do parlamentných volieb.

Po mesiacoch, kedy nové strany vznikali ako huby po daždi, začalo byť viacerým jasné, že v tomto politickom boji pôjde o hlas každého jedného voliča. Mimoparlamentné KDH na čele s Alojzom Hlinom, ktorého väčšina politickej scény až donedávna považovala za poloblázna, poprelo všetky svoje hodnoty a podpísalo pakt s liberálnou koalíciou PS/Spolu. A tí, ktorí od neho odišli, pretože sa im nepáčil jeho spôsob robenia politiky, sa pridali k Igorovi Matovičovi, ktorého spôsoby robenia politiky sa nepáčia takmer všetkým.

Po neúprosnom tlaku podľahol aj exprezident Andrej Kiska. Jeho strana Za ľudí totiž v skutočnosti nezahviezdila tak, ako jej prieskumy predpovedali. A tak sa napokon aj on poistil a uzavrel pomyselnú koaličnú dohodu už teraz.

A to nie je všetko.

Po prieskumoch, ktoré strane naznačujú problém, sa do rodiny liberálov a kresťanov, začal tlačiť aj Richard Sulík. Ten po nie najšťastnejšom spôsobe upratania vo vlastnej strane dnes lavíruje na hranici zvoliteľnosti. A tak je už aj pre neho prípustné spájať sa s tými, ktorých ešte nedávno otvorene kritizoval.

Do spájania sa zapojila aj druhá strana politického spektra. Pre zlepšenie imidžu sa Marian Kotleba rozhodol otvoriť svoju kandidátku stranám, ktoré vyznávajú národné a kresťanské hodnoty. A tieto strany s vidinou získať viac ako len hlasy rodinných príslušníkov, sú zasa ochotné zabudnúť na radikálne ba až fašistické postoje predstaviteľov ĽSNS.

Každopádne po nose dostal najmä Andrej Danko, ktorému Kotleba zhltol najbližších spojencov. SNS má totiž okrem klesajúcich preferencií zásadný problém, kvôli ktorému spoluprácu s národniarmi odmietajú dnes už všetci. A tým je predseda.

O vytvorení spoločnej volebnej strany rokovali aj maďarskí Most-Híd a SMK. Tým sa však otáľanie a nekonečné rokovania stále s iným záverom vypomstilo a dnes to vyzerá, že pohorí každý z nich.

Tieto voľby budú jedinečné, no nie tým, že všetci idú proti Smeru, ktorý si aj tak stále drží prvenstvo. Budú jedinečné tým, ako v honbe po moci dokázali už teraz všetci odhodiť vlastné hodnoty a presvedčenie.

Raz už toto Slovensko zažilo.

Spojením však nevzišli politici, ktorí nekradli, nekorumpovali a neklamali. Účelové spájanie z nich neurobí lepších politikov. Ako jediný to pochopil Boris Kollár. Ten sa rozhodol nepodpisovať žiadne zmluvy, pakty ani memoranda. Napriek tomu, že je v politike len jedno volebné obdobie, vie, že ostať sám sebou je pre voliča najuveriteľnejšie. On svojich verných má a nepotrebuje umelo vytvárať dojem, že je lepší ako ostatní. Že to iba on jediný bojuje proti zlu.

Keďže sa nezapredal, začali sa voči nemu vyhraňovať všetci ostatní. Kollár to robí veľmi múdro. Je jediný, kto pochopil voliča.