Komentár Fedora Lukjanova

Americká politika sa naďalej „teší“ z komplikovaných zvratov. Formálne začatie vypočutia v procese impeachmentu prezidenta Trumpa dodáva tejto udalosti nádych senzácie. Všetky informácie zo Snemovne reprezentantov sa prepierajú v médiách. Odporcovia sa ich zo všetkých síl snažia podať vo svetle priaznivom pre svoj tábor.

Hoci oficiálne sa primárky začnú až vo februári, volebná kampaň v USA sa už začala. Cieľom demokratov je urobiť z nej analýzu osobného spisu „komsomolca Trumpa“. Tým sa zabráni vecnej diskusii, na ktorú nie je Demokratická strana osobitne pripravená. Prebieha boj medzi umierneným a ľavým krídlom, pričom ľavičiari sú zjavne zanietenejší, i keď zjavne nie sú volení na federálnej úrovni.

A čo je ešte dôležitejšie, demokrati sa z porážky v roku 2016 nepoučili, zameriavajú sa na „ruskú stopu“ a usilujú sa o diskreditáciu Trumpa. Výsledkom je, že do volebného roku 2020 vstupuje strana bez atraktívneho programu. Programom, ktorý by sklamaných amerických voličov presvedčil o tom, že bude plniť ich túžby. A bez kandidáta, ktorý vie zapáliť masy ľudí, ako to svojho času vedel Bill Clinton a Barack Obama.

Hlavným kritériom vhodnosti kandidáta je schopnosť poraziť Trumpa a to nie je to isté, ako ponúknuť jasný program.

Kampaň bude preto špinavá a mimoriadne personifikovaná - demokratickí kandidáti sa vrhnú na majiteľa Bieleho domu majúceho na svedomí nejaké tie hriešky, ich aktivita tak nevyjde na zmar. Podľa nedávneho prieskumu The New York Times, 84% ​​Američanov tvrdí, že už vedia, koho budú voliť a nechystajú sa zmeniť svoj názor. To znamená, že na zmenenie rovnováhy bude potrebné protipancierové informačno-propagandistické úsilie.

Uchvátení vonkajším pozlátkom, nemôžme vynechať podstatné. Reálne uvedomenie si zmien v USA sa deje a vyvodzujú sa závery. Autor týchto riadkov si so záujmom vypočul diskusiu na americkú tému počas zasadnutia Rady pre globálnu budúcnosť, ktoré sa organizuje raz ročne pod záštitou Davoského fóra.

Samozrejme, nie je to smutne preslávený „hlboký štát“, o boji s ktorým bombasticky hovorí Donald Trump. Ale reprezentatívna vzorka pozostávajúca z rôznych profesionálnych a politických táborov. Sympatie a antipatie, ktoré rozkladajú spoločnosť účastníci väčšinou vyňali pred zátvorky, snažiac sa zamerať na podstatu.

Suchý výpočet faktov je nasledujúci. Americká elita už  Trumpa „strávila“, v podstate už nevyvoláva šok a obavy, skôr je to túžba pochopiť čo bude ďalej. Šou, ktorá bude pokračovať celý nasledujúci rok, súvisí s bojom o moc a je svojím spôsobom dôležitá.

Tí, ktorí procesy analyzujú sa, ale pozerajú na obdobie po Trumpovi, kedy by on nenastúpil - v roku 2021 alebo 2025. Podľa všeobecnej mienky sa prezident vedome, alebo nevedome venoval svojej práci. Dokonca aj keď v roku 2020 prehrá, návrat k tomu, čo bolo pred Trumpom, už nie je možný.

Trumpizmus je obdobím neznesiteľnej a škaredej, ale nevyhnutnej samokorekcie amerického systému, ktorý sa neocitol v stave krízy teraz, spel k nej postupne. Je potrebné obnoviť spätnú väzbu s verejnosťou. A to je napríklad aj kľúč k úspechu na medzinárodnej scéne.

Hlavnou silou Spojených štátov nebola vždy vojenská a dokonca ani ekonomická sila, ale obraz krajiny. USA vnímali ako najvhodnejšiu krajinu na sebarealizáciu a dosiahnutie úspechu a oceňovali jej schopnosť prilákať ten najcennejší ľudský kapitál. Aj v tomto smere vznikli problémy, sú potrebné vnútorné reformy a súčasný americký prezident sa stal katalyzátorom zmien.

Donald Trump vyvoláva skoro až fyziologické odmietnutie drvivej väčšiny zahraničnopolitického establishmentu USA. Takmer nikto už ale nespochybňuje, že zahraničná politika potrebuje novú koncepciu americkej prítomnosti vo svete.

Predchádzajúce líderské ambície nie sú aktuálne, zato rastie potreba takého kurzu, ktorý bude garantovať ochranu nielen merkantilných záujmov, ale určitého systému pravidiel, z ktorých budú mať úžitok Spojené štáty. Nie je to ľahké, pretože a) „liberálny svetový poriadok“ v jeho predchádzajúcej podobe nemožno obnoviť; b) postoj spoločnosti vo vzťahu k zahraničnej politike veľmi ochladol.

V rámci elity panuje ohľadne Číny konsenzus - potlačiť a spomaliť. Pokiaľ ide o prostriedky, existujú rôzne nezhody, ale s cieľom sa stotožňuje každý. Zaujímavé sú rôzne druhy motivácií. Protekcionisti a odporcovia globalizácie, samozrejme, vidia v ekonomickej symbióze s ČĽR protinárodný model. Predstavitelia bezpečnostných zložiek oceňujú rastúci potenciál a bijú na poplach.

Avšak priaznivci globalizmu, aktívnej účasti Spojených štátov vo svetových záležitostiach nie sú proti využiť čínsku hrozbu na to, aby mobilizovali záujem obyvateľstva o dianie mimo ich vlastného územia. Vraj, je potrebné klásť odpor, inak hrozba príde sem. V podstate ide o túžbu rekonštruovať model studenej vojny s Čínou namiesto ZSSR s cieľom prekonať inštinktívny izolacionizmus významnej časti Američanov.

Je zaujímavé, že v celej tejto intenzívnej diskusii Rusko prakticky absentovalo. Účastníci ho považujú za čisto vnútropolitickú záležitosť s ohľadom na všetok ten humbuk posledných troch rokov.

Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, Rusko nepovažujú za strategického partnera a hlavne z dlhodobého hľadiska. Sami si musíme vyhodnotiť, či je to dobré alebo zlé, ale celkový obraz je k dnešnému dňu taký.