Komentár Fedora Lukjanova

Pád Berlínskeho múru sa stal ešte viac názorným symbolom zmien, než jeho stavba. Symbolom životodarnej energie...

Ak má Shakespeare pravdu a svet je nekonečné divadelné predstavenie, potom sú dejiny úžasným režisérom. Vytvárajú scénické obrazy neuveriteľnej expresivity, dbajúc pritom na to, aby sa najvýznamnejšie zvraty deja vryli do pamäti tými najsilnejšími umeleckými obrazmi. História studenej vojny v Európe je toho presvedčivým príkladom.

Od múru po „kôš“

Berlínsky múr nazývali v propagandistickom jazyku NDR „antifašistickým obranným valom“ a predstavoval zložitú stavbu vojenského inžinierstva, ktorá oddeľovala západný Berlín od východného Nemecka. Pri všetkej túžbe ani nebolo možné vymyslieť výraznejší symbol rozdelenia Európy, ako aj zosobnenie totalitného ducha „reálneho socializmu“. Ponuré kamenné bloky ozdobené ostnatým drôtom. Nevľúdne tváre pohraničnej stráže s ovčiarskymi psami. Dramatické príbehy odlúčených rodín, smrť na „neutrálnej zóne“ občanov NDR, ktorí sa pokúšali dostať na Západ a odvážne, úspešné úteky šťastlivcov, ktorých vítali na druhej strane ako hrdinov... „Svet socializmu” stratil sympatie publika vo chvíli, keď sa na scéne objavil múr.

S unáhlenou stavbou hranice sa začalo v auguste 1961 v čase kulminácie vojensko-politickej a ideologickej konfrontácie oboch systémov. Karibská kríza (október 1962) prinútila strany uvedomiť si nebezpečenstvo jadrového klinča - od tej chvíle sa začal proces „stabilizácie“ konfrontácie, vraj aby sa im nevymkla spod kontroly. Po hrozivej jeseni v roku 1962 bolo riziko rozpútania jadrového konfliktu minimalizované. Zostávajúce štvrťstoročie studenej vojny súperili znepriatelené strany intenzívne, urputne, ale dostatočne akurátne, uprednostňujúc potýčky na periférii.

Fyzické rozdelenie Berlína znamenalo aj tvrdú fixáciu sfér vplyvu v Európe, ktoré boli definitívne legitimizované v roku 1975 podpísaním záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Helsinské dohody boli kompromisom, ktorý v čase jeho uzavretia vyzeral predovšetkým ako geopolitické víťazstvo ZSSR. Retrospektívne to skôr vyzerá ako úvod víťazstva Západu o 15 rokov.

Tri koše

Na konferencii v Helsinkách v roku 1975 boli pripravené k prerokovaniu tri súbory dohôd prezývané „koše“. V prvom „koši“ boli dokumenty, týkajúce sa potvrdenia hraníc, ustanovených po druhej svetovej vojne. Druhý „kôš“ bol komerčný a ekonomický a tretí humanitárny. Tretí „kôš“ obsahoval požiadavku, aby boli rešpektované ľudské práva a základné slobody: „vrátane slobody myšlienok, svedomia a náboženského vyznania, slobody pohybu“. Pre Moskvu bol prvý „kôš“ najdôležitejší a tretí vnímali, iba ako nevyhnutnú podmienku na dosiahnutie dohody ohľadne prvých dvoch. Práve tretí „kôš” sa ukázal byť „časovanou bombou“, ktorý podnietil hnutia za ľudské práva a disidentov v krajinách socialistického tábora.

Áno, Kremeľ dosiahol pre seba to najdôležitejšie - potvrdenie európskych hraníc, ustanovených po druhej svetovej vojne. Týmto sa upevnil štatút sovietskeho štátu ako všemocného správcu Východnej Európy. Cenou bol vznik tretieho „koša“ - na naliehanie západných krajín, čisto strategická dohoda, nadobudla humanitárnu časť. Sovietsky zväz a jeho satelity sa zhodli na tom, že je potrebné rešpektovať ľudské práva a slobody. Dovtedy táto téma slúžila ako nástroj propagandistickej vojny, teraz sa však stala právnou povinnosťou. Vedenie ZSSR podcenilo jej výbušný potenciál. Medzitým, pri spätnom pohľade, možno skonštatovať, že práve uvedenie ľudskoprávnej tematiky do štruktúr politicko-ideologickej konfrontácie kvalitatívne zmenilo jeho charakter. Ak aj nepredurčovalo, tak katalyzovalo krach socialistického bloku.

Ľahko je skĺznuť do teraz tak populárnej konšpiračnej teórie, začať hovoriť o prefíkanom pláne CIA/MI6 ohľadne udomácnenia sa zla a sprisahania v radoch zástancov socializmu. Tieto závery nám, ale nepomôžu pochopiť podstatu výrazného posunu, ku ktorému došlo v poslednej štvrtine dvadsiateho storočia. Bola to zákernosť protivníkov, alebo nie (pravdepodobne nie bez toho - vojna pokračovala ďalej, aj keď studená), konflikt, vyvolaný po Helsinkách, mal širší rozmer.

Národ a elity

Na jednej strane je to viera v klasickú moc štátu, zameraného predovšetkým na obranu proti vonkajšiemu nepriateľovi (v širšom zmysle nejde iba o vojenskú zložku, ale skôr o ochranu pred vplyvmi všeobecne). Na druhej strane obava o stabilitu štátu, predovšetkým, vnútorných výziev a harmonizácie jeho činností so záujmami spoločnosti.

Tieto dve pozície (zámerne trochu prehnané) pramenili z podstaty konkurenčných politických systémov. Sovietsky systém spojený s dlhou ruskou tradíciou zabezpečoval nadradenosť štátu, prvoradosť jeho potrieb vo vzťahu k požiadavkám spoločnosti a „vladárske“ právo formulovať ciele. Západný model so všetkými nedostatkami kapitalistického systému (skutočných a nevymyslených sovietskou propagandou) sa opieral o liberálnu filozofiu (nadradenosť jednotlivca) a demokraciu ako mechanizmus riadenia, z čoho vyplývala potreba prispôsobiť sa nálade občanov. Takže helsinský akt presne odrážal priority strán, každá hájila to, v čom pociťovala svoju výhodu.

Predohrou aj k helsinskému procesu, aj k rozpadu socialistického tábora a ZSSR boli otrasy turbulentného roku 1968. Vtedy aj západný, aj sovietsky systém čelili pálčivej otázke, ktorá sa týkala vnútorných zmien, avšak prijaté závery boli rozdielne. V západnom bloku vynaložili úsilie na rozšírenie spoločenskej zmluvy, „protesty“ proti vymenovaniu ľudí do establishmentu na princípe kooptácií. Na východe nabrali kurz k potlačeniu frontu a zmrazeniu spoločenských aktivít. V prvom prípade to znamenalo obnovenie elity a naberanie dynamiky, v druhom - stagnáciu. Vrátilo sa to po 20 rokoch, keď pokus o reformu socializmu nedal podnet oživeniu, ale krachu.

Pád Berlínskeho múru bol ešte viditeľnejším symbolom zmien, než jeho stavba. Symbolom životodarnej energie. Zábery šťastných davov, ktoré sa ponáhľajú k slobode, sovietsky vyhnanec Mstislav Rostropovič, hrajúci na pozostatkoch múru, ktorý sa stal nezmyselným, osviežujúce grafiti, okamžite pokrývajúce matný betón – tak sa rodil mýtus, ktorý vošiel do histórie a zachová sa tam, bez ohľadu na to, čo sa bude diať ďalej. Ani jeden film nezasiahne diváka viac, ako dokumentárne zábery z tej novembrovej noci.

Niekoľko týždňov do otvorenia hraníc na východoberlínskom kontrolnom stanovisku „Bornholmer Strasse“, ktoré sa aj stalo formálnym koncom tejto éry, prešli ulicami východonemeckých miest (centrom bolo Lipsko) pochody pod heslom „My sme národ!“ Stal sa víťazným výkrikom odporu proti „ľudovej moci“, ktorej od tej chvíle bolo odopreté právo nazývať sa tak. O niekoľko mesiacov neskôr slogan nadobudol nový nuans - „my sme ľud“, zjednotenie Nemecka už bolo nezvratné.

Paradox spočíval v tom, že tie isté masy začali diktovať podmienky, na ktoré sa vždy odvolávali marxisti-leninisti, nazývajúc ich hybnou silou dejín. Tieto masy vypustila na slobodu liberálna ideológia ukrytá v „treťom koši“ Helsinských dohôd. A oni išli aby zmietli tých, ktorí sa vyhlasovali za následníkov Marxa a Lenina. Možno nájsť nespočetne veľa dôkazov o tom, ako západné krajiny podporovali disidentské a antikomunistické sily vo východnom bloku, ale nič z toho neuberá na skutočnosti: že, práve masové odmietnutie neefektívnej a stratenej orientácie vlády viedlo k zmenám. Ak by v tej dobe v spoločnosti nevznikla, hovoriac leninským jazykom, „revolučná situácia“, tak samotné podvratné úsilia by nepriniesli natoľko ohlušujúci výsledok.

O tridsať rokov neskôr udalosti tohto obdobia napomohli vytvoreniu systémov nielen západného, ​​ale aj celého sveta. Televízne zábery zachytávajúce demoláciu Berlínskeho múru v novembri vyzerali ako vizualizácia metafory „konca dejín“, ktorá bola odhalená v lete toho roku v znamenitom článku Francisa Fukuyamy. Dejiny sa skončili krachom najznepokojujúcejšieho symbolu neslobody.

Mýtus, ako už bolo povedané, nikam nezmizne. Ale zriadenie, ktoré vzniklo na jeho základe je v kríze. A nejde o to, že značná časť obyvateľov bývalej Nemeckej demokratickej republiky volí vo voľbách svedomite a z nostalgie stranu Ľavica (vzdialení potomkovia Honeckerovej SED) a národných populistov z Alternatívy pre Nemecko (v posledných voľbách v Durínsku tieto dve sily získali viac ako polovicu hlasov, situácia v Sasku, Sasku-Anhaltsku a Brandenbursku je mierne odlišná). Dalo by sa to vysvetliť konkrétnymi hospodárskymi a sociálnymi ťažkosťami. Ale problém je  hlbší. Tí, ktorí v dnešnej dobe apelujú na pojem „národ“, t.j. predkladajú slogany podobné tým, s ktorými sa demonštranti dostali pred 30 rokmi do ulíc Lipska, alebo Drážďan, sú okamžite zaraďovaní do kategórie nebezpečných populistov. Prvá z charakteristík populistov v ľubovoľnej definícii o tomto fenoméne – nimi definovaný “národ” je protikladom “elity”.

Samozrejme, možno namietať, že obyvatelia komunistického bloku boli zbavení možnosti vymeniť svojich vládcov prostredníctvom volieb, preto mohla byť „vôľa ľudu“ vyjadrená, len vo forme prejavov. Teraz je demokratický systém rozšírený všade, takže nespokojnosť sa dá ľahko preukázať prostredníctvom legitímnych inštitúcií a všetko ostatné je protidemokratická rebélia.

Avšak tí, ktorí reagujú na výzvu k „národu“, si nemyslia, že mali donedávna na výber. Triumf centrizmu, ku ktorému došlo v západnom svete po studenej vojne, fakticky oklieštil ideologické rozdiely strán. Názvy vládnucich skupín sa menili, ale politika zostala takmer nezmenená, či sa už vláda nazývala sociálnodemokratická, alebo konzervatívna. Podľa toho ako sa globalizácia rozširovala, vlády boli nútené (hlavne z objektívnych dôvodov) obracať sa nie „dole“ na svojich voličov, ale „hore“ na tých, od ktorých záviselo rozhodovanie v nadnárodnom svete. Čo samozrejme vyvolalo u väčšiny pocit bezprávia, necítili sa byť členmi kozmopolitného spoločenstva bez hraníc.

Je pozoruhodné, že liberálna ideológia sa v najširšom slova zmysle stala údelom práve globalizovaných vrstiev, v čase, keď čoraz viac ľudí začalo skĺzavať k národno-izolacionistickým náladám. Ak vládnuce skupiny vítajú v akejkoľvek možnej miere internacionalizáciu „progresívnych síl“, vyzývajú k zjednoteniu úsilia na konfrontovanie nepriateľov „otvorenej spoločnosti“, tak podobné pokusy zjednotenia extrémnej pravice (všeobecne je to pre nich nezvyčajné) vyvolávajú tvrdý odpor a sú vnímané ako hrozba.

Šesťdesiaty ôsmy 2.0

Vlna liberalizácie, ktorá sa prehnala svetom na prelome 80. a 90. rokov, bola natoľko pôsobivá, že ju považovali za vzor. Odvtedy sa procesy v rôznych krajinách pokúšali porovnávať s tou istou revolúciou-89. Prejavy vo východnej Európe a na Balkáne v nultých rokoch (tzv. „Farebné revolúcie“), „arabská jar“ (2010 - 2011), Euromajdan a iné. Aj priebeh udalostí, aj výsledok sa zjavne líšil od originálu, najmä v jeho dnešnej, už náramne mytologizovanej verzii. Na jednej strane je teraz veľmi badateľný technologický aspekt, ktorý vtedy, ak aj bol, neudieral tak do očí. Na druhej strane revolucionári nemajú konkrétny a jasný cieľ, ktorý mali zástancovia zmien v roku 1989: preč od nanútenej socialistickej túžby, vpred, k slobodnému demokratickému sviatku. Teraz je všetko v poltónoch, alternatívy sú vo väčšine prípadoch zmazané a skúsenosť transformácie je, povedzme tak, rôznorodá.

Hlavná lekcia, ale súvisí s tým, o čom bola  reč vyššie, so schopnosťou štátov reagovať na stav a dopyt spoločnosti. Je pozoruhodné, že sociológia sa stala nevyhnutným nástrojom režimov, ktoré sa zvyčajne charakterizujú ako autoritárske (pred 20 rokmi sa nazývali „riadenými demokraciami“). Centralizované a personalizované režimy reagujú obzvlášť citlivo k náladám spoločnosti, pretože sa obávajú, že rast nespokojnosti dosiahne kritickú úroveň. Preto sa neustále uskutočňujú rôzne druhy meraní, ktoré sa zároveň stávajú neoddeliteľnou súčasťou úradničenia, sú náhradou spätnej väzby, ktorú by v zásade mali zabezpečovať demokratické inštitúcie.

V krajinách s ustálenými demokratickými systémami sa vzťahy s verejnou mienkou vyvíjajú v poslednej dobe krivoľako. Výsledky volieb/referend v polovici roka 2010 boli často prekvapením, ak nie šokom. Prieskumy verejnej mienky náhle začali vykazovať zlyhanie. Ukázalo sa, že respondenti nie vždy chcú odpovedať čestne. „Národ“ prestal byť k „elite“ úprimní, čím ju vo voľbách stavia pred hotovú vec. Teraz sa však situácia zlepšuje, establishment sa prispôsobuje novým výzvam vychádzajúcim od spoločnosti. V procese tejto adaptácie (v Amerike používajú akurátne slovo „samokorekcia“) sa politika, ale bude musieť zmeniť.

To, čo sa dnes deje je bližšie k šesťdesiatemu ôsmemu, než k osemdesiatemu deviatemu. Revolúcia z roku 1989 bola koniec koncov predovšetkým masívnou geopolitickou zmenou. Dôvod spočíval v úpadku jedného z dvoch konkurenčných ideologických modelov, jeho neschopnosti správne reagovať na sociálno-politické výzvy. Dnes, rovnako ako v 1968 roku, hovoríme o zásadných zmenách v štruktúre spoločností, o vstupe do aktívneho života generácií, sformovaných v úplne odlišných podmienkach a s iným pohľadom na svoju budúcnosť. Technologické zmeny a nezvratné procesy v okolitom prostredí túto zmenu len zdôrazňujú. V súlade s tým sa otázka štruktúry spoločnosti stáva hlavnou a schopnosť štátov reagovať na spoločenský dopyt - kľúčovým pre ich stabilitu.

Po roku 1989 bol, vari, asi iba jediný okamih, ktorý bol po vizuálnej stránke a expresivite porovnateľný s pádom Berlínskeho múru. Toto je vysielanie teroristického útoku z 11. septembra 2001 - neuveriteľné hrôzy a strašné obrázky toho, ako sa rozpadáva zosobnenie západného sveta. Odvtedy sa udialo veľa udalostí, avšak také symboly nezrodili. Zato všeobecná teatrálnosť, alebo skôr podobnosť politiky na show od začiatku 21. storočia rýchlo narastali. Zdá sa, že teraz už nikoho nie je možné ničím prekvapiť. Manipulovateľnosť všetkými procesmi dosiahla neuveriteľnú úroveň. No to je ilúzia. Keď na scénu opäť vyjde národ, ako to býva v prelomových časoch, nečaká nás menej teatrálna a veľkolepá produkcia, než tá, ktorú sme sledovali pred 30 rokmi. Odohrá sa, pravdepodobne, v úplne iných kulisách. V tej časti sveta, ktorá sa stane miestom deja novej historickej hry.