Komentár Dmitrija Minina (Fond strategickej kultúry)
Obaja prezidenti si držali pozície, Erdogan môže byť ale spokojnejší
Návšteva tureckého prezidenta Recep Tayyip Erdogana v USA v dňoch 12. až 13. novembra mala priniesť bod zlomu. Obe strany mohli odstrániť vážne rozdiely, alebo sa úplne rozhádať. Predchádzal jej totiž ostrý slovník v podaní oboch hláv štátov. Nestalo sa ani jedno ani druhé. Napätý tón sa síce zmiernil, hlavné problémy však zostali.
Donald Trump sa prezentoval vonkajšou mierumilovnosťou. Čo veľmi neprekvapuje. V deň rokovaní 13. novembra sa zároveň začalo prvé kolo televíznych diskusií o obvinení hlavy Bieleho domu iniciovanom demokratmi v Kongrese. Keďže sa tieto obvinenia týkajú aj nátlaku Trumpa na zahraničných vodcov, najmä na Vladimíra Zelenského, Trump bol na Erdogana veľmi „milý“. Miestami to vyzeralo, akoby nikdy v rámci korešpondencie nenazval svojho „dlhoročného dobrého priateľa“ obyčajným „bláznom“.
Americké médiá, ktoré sú v princípe vždy proti Trumpovi, boli zasa nespokojné. V tomto prípade ho obvinili z „ohýbania chrbta pred tureckým diktátorom“. Trump podľa nich slabo obhajoval národné záujmy. Naopak, turecké médiá sú veľmi spokojné. Erdogan podľa nich nielen že dokázal ustáť tlak USA, ale tiež dosiahol posun ohľadom tureckých záujmov. „Ústupčivosť“ Bieleho domu je pochopiteľná. Odklon Turecka od USA a NATO totiž vyplýva z mimoriadne vážnych problémov USA pri budovaní „Veľkého Blízkeho východu“.
V Turecku najviac pozornosti venovali ani nie tak aktuálnym vojenským strategickým otázkam a situácii v Sýrii, ale niečomu úplne inému. Konkrétne otázke uznania arménskej genocídy v Osmanskej ríši počas prvej svetovej vojny. Snemovňa reprezentantov Kongresu prijala uznesenie o uznaní v októbri. Práve v deň rokovaní ju ale vetoval vplyvný republikánsky senátor Lindsey Graham. Na zablokovanie dokumentov tohto typu stačí v Senáte jediné veto bez všeobecného hlasovania. Veľmi pravdepodobne tak Graham urobil po dohode s administratívou Trumpa.
Väčšina analytikov očakávala, ako sa počas rozhovorov vyvinie otázka dodávok ruského systému protivzdušnej obrany S-400 do Turecka. Tiež úvahy o nákupe ruských lietadiel Su-35. Tie by mali nahradiť pôvodne plánované dodávky amerických F-35. Tieto zámery USA veľmi znepokojujú. Obávajú sa nielen technickej stránky. Ruský systém S-400 dokáže odolať najmodernejšiemu americkému letectvu. Trápi ich aj politický rozmer. Vyzbrojenie tureckej armády takýmito systémami by znamenalo pokračovanie odklonu od NATO. Analytici očakávali, že USA predložia v tomto bode ultimátum. A Erdogan by mohol tieto zásadné vojenské projekty s Ruskom verejne odmietnuť. Nič také sa nestalo. Pokiaľ ide o dodávky S-400 pre Turecko, Trump nezostal nič dlžný svojej povesti. Obvyklým spôsobom preniesol všetku zodpovednosť na Baracka Obamu. Ten svojho času zakázal dodávky systému protivzdušnej obrany Patriot. Obe strany sa dohodli, že budú pokračovať v diskusii o tejto téme na expertnej úrovni. Čo v preklade znamená, že Biely dom uvoľnil Erdoganovi ruky. Prvá etapa dodávok S-400 do Turecka už bola navyše dokončená.
Trump sa vážnejšie nedotkol ani tureckej operácie „Prameň mieru“ v Sýrii. Hoci bola formálne hlavným dôvodom zhoršenia vzťahov medzi Ankarou a Washingtonom. Zdá sa, že si uvedomil, že v tejto veci sú Turci nezraniteľní. Najmä potom, čo si zabezpečili dohodu s Ruskom o nárazníkovej zóne. Prezident USA vyjadril pochopenie obavám Erdogana v súvislosti so sýrskymi utečencami. Nevyrušil ho ani turecký zámer premiestniť až milión utečencov na Turkami kontrolované územia v Sýrii v nasledujúcich mesiacoch. A v nasledujúcich rokoch ešte ďalších milión ľudí.
Kongres i Ministerstvo zahraničných vecí USA tieto zámery už viackrát ostro odsúdili. Trump sa nevzdal Kurdov zo Sýrskych demokratických síl. Podporoval ich ale ako spojencov skôr opatrne. Jeho cieľom nebolo vytvorenie nezávislej Rojavy, ale využitie Kurdov na ochranu ropných polí. Erdogan vynaložil veľké úsilie, aby dokázal teroristickú povahu tohto kurdského hnutia v Sýrii. A aby preukázal jeho prepojenie na Kurdskú stranu pracujúcich Abdullaha Öcalana v Turecku. Tú vyhlásili za teroristickú organizáciu aj USA. Sýrskeho kurdského veliteľa Mazlouma Kobaniho (Ferhata Abdiho Şahina) Erdogan označil za „adoptívneho syna“ Öcalana. Kategoricky požiadal o jeho vydanie tureckým orgánom, ak sa objaví v USA. Tým dostal Trumpa do zložitej situácie. Prezident USA totiž pozval Kobaniho na návštevu Bieleho domu. Chcel takto potvrdiť zachovanie podpory sýrskym Kurdom. Erdogan tak načrtol hranicu, ktorej prekročenie považuje za zradu. Ak ju Trump prekročí, krehké dohody dosiahnuté počas rokovaní sa môžu rýchlo zrútiť.
Turecký prezident sa naopak len okrajovo dotkol jemu nepriateľsky naklonenému Fethullahovi Gülenovi. Ten žije v Pensylvánii. Ankara chápe, že je nepravdepodobné, že by ho USA vydali do Turecka. Gülen je obvinený zo zorganizovania pokusu o prevrat v Turecku v júli 2016. Kazateľ a multimilionár Gülen si už v USA vybudoval silné zázemie. Ankara skôr dúfa, že USA aspoň obmedzia jeho činnosť proti Erdoganovi.
Ustupujúc Erdoganovi v politických otázkach zdôraznil Trump dôležitosť ekonomickej spolupráce s Tureckom. Chcel by zvýšiť ročný vzájomný obchod zo súčasných 20 na 100 miliárd dolárov. Hoci neexistujú žiadne skutočné predpoklady pre taký prudký rast.
Erdogan môže byť s návštevou USA určite spokojný. Mýlil by sa, ak by ju chápal ako úplné rozviazanie rúk pre aktivity Turecka v Sýrii. Trump je stále schopný zaujať voči Ankare oveľa tvrdší postoj. Aj za súčasnú úroveň spolupráce s Ruskom môže Turecko vďačiť práve prezidentovi USA. A to len preto, že Washington je teraz nútený brať postoj Turkov do úvahy. V inej situácii by Turecko pre USA takú hodnotu iste nemalo.