Rozhovor s Eduardom Chmelárom, predsedom hnutia Socialisti.sk

Tri mesiace pred voľbami sa politické sily začali formovať do blokov. Pravica podpísala pakt o neútočení, nacionalisti formujú koalíciu národných strán, no ľavica zostáva roztrieštená. Neuvažujete o spájaní ľavicových síl?

Politické hnutie Socialisti.sk predsa s týmto cieľom už vznikalo. Integrovali sme Front ľavicovej mládeže, rokujeme s dvoma mimoparlamentnými stranami a sme otvorení každému, kto sa chce podieľať na obnove autentickej ľavice. Nie sme však výťahom pre prerastené egá, od začiatku zdôrazňujem, že dohoda musí vzniknúť na programovej báze.

Uchádzate sa aj o spoluprácu s vládnym Smerom?

To je zle postavená otázka. Smer-SD berie dlhodobo akékoľvek ľavicové projekty ako konkurenciu, nie ako partnerov. Je to pochopiteľné, lebo táto strana je podobne ako maďarský Fidesz predovšetkým mocenským monolitom usilujúcim sa udržať si svoje vládnuce postavenie drobením opozície. Takýto subjekt si vyberá na spoluprácu skôr strany, ktoré ho ideologicky nemôžu ohroziť, pretože najzraniteľnejší je práve tam, kde predstiera to, čím nie je...

To je ten váš povestný výrok, že jediné, čo môže poraziť Smer-SD, je útok zľava...

Presne tak.

Otázkou je, či chcete so Smerom bojovať alebo spolupracovať.

Pozrite sa, my sme nevznikli na to, aby sme niekomu poslúžili. Naša misia je dlhodobá. Vznikli sme zdola, z dlhodobého spoločenského dopytu po poctivej ľavicovej politike, ktorú Smer-SD nerobí. Otázka by teda mala znieť, či je najsilnejšia vládna strana schopná a vôbec ochotná zbaviť sa závislosti na oligarchii, prihlásiť sa k ľavicovým koreňom založeným na alternatíve voči kapitalizmu a podieľať sa na systémových zmenách, pretože to, čo dnes ponúka, je skôr politika bavorskej CSÚ, teda konzervatívnej kresťansko-sociálnej strany. A takú politiku my odmietame.

Ešte je tu nevýrazná strana Solidarita – Hnutie pracujúcej chudoby. S tou by ste skôr mohli nájsť spoločnú reč. Jej líder Stanislav Mičev sa až tak veľmi inšpiroval vašimi myšlienkami o milionároch v politike, že z

Môžem len zopakovať, že sme otvorení na spoluprácu so všetkými, ktorí sa dokážu stotožniť s našimi programovými cieľmi. Sme v štádiu, kedy opakovať floskuly o pomoci sociálne slabším nestačí. Socialisti.sk majú veľmi konkrétny program a nie náhodou zaujal aj novinárov.

Mičev vás však na sociálnych sieťach obvinil, že ste ho neoslovili a že sa o založení vášho hnutia dozvedel od novinárov.

Nie je to jediná vec, v ktorej nehovorí pravdu. Mám na to svedkov, že dostal veľmi konkrétnu ponuku na stretnutí v Banskej Bystrici v polovici augusta, teda mesiac pred registráciou hnutia Socialisti.sk, keď sme ešte len zbierali podpisy. Namiesto toho sa rozhodol kúpiť pravicovo-liberálnu stranu Skok od svojho času najbohatšieho človeka v slovenskej politike Juraja Miškova. Ten ju ešte nedávno ponúkal za sumu, na ktorú nikto z nás nemal. Tým je povedané všetko.

Nechcete sa inšpirovať pravicou a uzavrieť s ním pakt o neútočení?

Nemyslím si, že potrebujeme robiť takéto teatrálne gestá. My na neho neútočíme. Chápem, že on sa potrebuje zviditeľniť na nejakom väčšom chrbte, ale my na neho nereagujeme. Takže ak chce zmier, stačí neklamať a hrať fér. Inak mu držím palce a nevidím dôvod venovať tejto otázke viac priestoru. Poďme sa radšej rozprávať o stratégii zmeny.

Dobre. Nedávno vám venoval Denník N pomerne veľký priestor, keď na jednej novinovej strane analyzoval „žalostný stav slovenskej ľavice“. Zamysleli ste sa teda nad týmto stavom?

Prepáčte, musel by som sa nad sebou zamyslieť vtedy, keby o mne Denník N napísal niečo pozitívne. Ja neviem, čo sú to za móresy, keď pravica poučuje ľavicu, ako by mala vyzerať. To som u ľavičiarov nikdy nezažil. A pamflet mladého autora, ktorý si myslí, že svet sa narodil s ním a za ikonu ľavice považuje Zuzanu Čaputovú, nemôžem brať vážne. Napokon, všimli ste si, že si pomýlil Hlavný denník s Hlavnými správami, označil vás za konšpiračné médium a obvinil ma, že rozhovor, ktorý sme spolu viedli pred niekoľkými týždňami, som spravil sám so sebou?

Tiež ma to pobavilo.

A oni sa budú čudovať, prečo im klesá čítanosť. Proste normálny človek na tieto paranoidné koniny už nemá žalúdok. A ja som sa rozhodol, že budem svoju energiu venovať serióznym vecným analýzam, nie samoúčelným slaboduchým hejtom.

Poďme teda k jadru veci. Ako vnímate cestu ľavice po Nežnej revolúcii?

Ako koncepčne nezvládnutú a prakticky chaotickú. Zaskočená postkomunistická ľavica Petra Weissa sa spočiatku snažila zachrániť, čo sa dalo, ale nemala predstavu o ďalšom vývoji. Intelektuálne žila z perestrojkového obdobia druhej polovice osemdesiatych rokov, ktoré už nemohlo stačiť dynamike doby. Výsledkom bolo, že tí sklamaní sa utiekali k nostalgii za bývalým režimom a neskôr k nacionalizmu ako náhrade kolektívnych istôt a tí druhí sa úplne poddali neoliberálnemu vývoju a motivovala ich najmä snaha stať sa prijateľnými pre pravicu. Ani jedna z týchto skupín však nemala koncepciu. Mnohí stále volajú po nejakej „štandardnej“ ľavici, ale čo to je? Dnes už ani pravica nie je štandardná. Politické ideológie sa menia. Ale nie v zmysle, že na pravici a ľavici už nezáleží, práve naopak, záleží na nej oveľa viac ako pred dvoma desaťročiami, ale súbor identít je zložitejší a rôznorodejší. Ľavica tridsať rokov iba ustupovala. Sociálna demokracia nepochopila, že v roku 1989 historicky prehrala nielen koncepcia marxizmu-leninizmu, ale aj sociálneho štátu, ktorý sa odvtedy sústavne demontuje. Vidíme síce, že vládna strana ho má stále plné ústa, ale čo je to za sociálny štát, keď sa zvyšuje počet ľudí v pásme chudoby, zvyšujú sa ceny energií, liekov a potravín? To bilbordové heslo Smeru-SD, že „ochránime sociálny štát“ sú rovnaké taľafatky, ako pred štyrmi rokmi „udržíme ceny energií“ a pred ôsmimi „diaľnica do Košíc“. Prosto klamstvá, ale ľudia, zatiaľ na šťastie pre nich, rýchlo zabúdajú. A tak im dnes stačí strach, že pravica im zoberie aj to málo, čo majú a prísľub nejakých omrviniek. Ale to nie je ľavicová politika. Ľavica sa neusiluje o udržanie charity, ale zvýšenie rovnosti. Na to sú potrebné koncepčné zmeny.

Kde pre ne chcete hľadať spojencov?

To je to, o čom celý čas hovorím. Jednoducho nevidím dôvod spájať sa so sociálnymi liberálmi, ktorí chcú udržať status quo, ale chcú ho predávať sociálne citlivejším jazykom. Že máme isté prieniky? Iste, ale tie máme aj s komunistami. My hľadáme spojencov, ktorí to majú v hlave upratané. Uspokojiť sa s prázdnymi heslami typu „sme alternatívou pre všetkých sociálne a demokraticky zmýšľajúcich ľudí“ – na to sa môžeme vykašľať. Preto hovoríme o konkrétnych opatreniach. Znížiť zbrojenie, zlepšiť výber daní, preskúmať pochybné privatizácie, vrátiť rozkradnutý majetok štátu, presunúť zdroje na výstavbu bytov pre mladé rodiny, na zvýšenie dôchodkov i materského príspevku na úroveň predchádzajúcej mzdy matky, uzákoniť podiel zamestnancov na zisku firiem, skrátiť pracovný čas za rovnakú mzdu, zrušiť zdravotné poisťovne, ukončiť privatizáciu dôchodkového systému, ustrážiť pri uhlíkovej neutralite klimatickú spravodlivosť, obnoviť zrušené vlakové a autobusové spoje, uskutočniť dôslednú odluku cirkvi od štátu, zásadnú zmenu financovania politických strán a komplexnú volebnú reformu atď. Toto má pre nás zmysel. Máme najlepší a najodvážnejší politický program zo všetkých ľavicových strán a chceme stavať na ňom, nie na osobných ambíciách jednotlivcov.

Takže sa vrátim k otázke na začiatku: vidíte priestor na zjednotenie ľavice?

Vidím, ale východiskom musí byť dohoda na programových cieľoch. Ľavica si musí za spoločným stolom vyjasniť, čo vlastne chce. Ten čas už dozrel. Je to však zložitejšie ako pri konzervatívnych stranách, kde je to vlastne jasné – chcú zachovať status quo. Ale ak chcete zmenu, každý si tú zmenu predstavuje inak. My nechceme vymýšľať guľatú kocku a hrať sa na krotenie kapitalizmu, otvorene hovoríme, že chceme prekonávať kapitalizmus rozširovaním netrhového sektora a vytváraním podmienok pre demokratický socializmus. Nenadväzujeme na Havla, ale na Dubčeka. A túto identitu určite neobetujeme.

Myslíte si, že na takú zásadnú zmenu dozrel čas?

Predovšetkým si myslím, že o tom treba hovoriť a pripravovať na to ľudí. Žijeme na periférii a u nás sa žiadne prevratné udalosti neodohrajú bez pohybov v kľúčových centrách Európy. Ale problémom je, že nie sme súčasťou zásadných európskych diskusií. Novinár a autor hymny Nežnej revolúcie Ivan Hoffman sa pred niekoľkými rokmi priznal, že už dlho nechodí voliť a svoj hlas dá iba strane, ktorá prinesie plán, ako zrušiť kapitalizmus. Nemyslím si, že to bude také jednoduché, ale na začiatok je potrebné mať odvahu o tom otvorene hovoriť: kapitalizmus je problém. A ak chceme zvládnuť klimatickú krízu, prehĺbiť demokraciu, dosiahnuť sociálnu spravodlivosť a zabezpečiť trvalý mier, musíme ho prekonať, nie zachrániť.