Najnovší vývoj naznačuje, že USA a ich spojenci sa čoraz viac obávajú rozširujúceho sa vplyvu Číny v Iraku, aj napriek skutočnosti, že Washington neustále poukazuje na Irán, ktorý predstavuje hrozbu. Informuje o tom vo svojom komentári Darius Shahtahmasebi.

Počas posledných niekoľkých týždňov sa Irak pomaly začína dostávať do chaosu. Podľa posledných sa desiatky tisíc ľudí vydali do ulíc, aby protestovali proti súčasnej vlády Iraku. Viac ako 250 ľudí pritom už zahynulo počas stretov s bezpečnostnými silami. Jeden demonštrant dokonca zomrel minulý týždeň po tom, ako ho v Bagdade trafila nádoba na slzný plyn do hrude. Irackí demonštranti taktiež zaútočili na iránsky konzulát v svätom meste Karbala, čo malo za následok ďalšie štyri úmrtia a najmenej 19 zranení.

Nemôžem si pomôcť, ale je evidentné, že Irak pod vládou USA, má za následok stovky civilných úmrtí pri stretoch s bezpečnostnými silami. USA však už nedokážu prinútiť medzinárodné spoločenstvo, aby legitimizovalo ďalšiu inváziu do krajiny, ktorá už bola napadnutá dvakrát. Navyše dosť pokrytecky vyznieva aj fakt, že jediným dôvodom Washingtonu na výzvu k odstúpeniu sýrskej vlády v roku 2011 bola skutočnosť, ktorá sa zakladala na sporných tvrdeniach s podobným scenárom. To je však téma na samostatný článok.

A boli to opäť Spojené štáty, ktoré uvrhli Irak do chaosu. USA spolu s Britániou v roku 2003 zvrhli Saddáma Husajna, prepustili zo služby takmer 500 000 príslušníkov polície a vojenského personálu (čo do určitej miery prispelo k vzostupu ISIS) a tým spôsobili smrť viac ako miliónu irackých civilistov.

Po aktívnom nastolení režimu, počas ktorého si mohla teroristická skupina, ako ISIS, upevniť svoju pozíciu vo vojnou zničenom štáte a začať prosperovať. USA následne pomohli zničiť celé iracké mestá v snahe získať späť územie, ktoré ISIS obsadilo.



Ale zabudnime na celú túto triviálnu históriu.. To, čo by nás skutočne malo znepokojovať, však nie je samotná účasť USA v Iraku. V skutočnosti totiž existuje nový nepriateľ, a tým nemyslím Rusko, Irán alebo dokonca Severnú Kóreu.

Nový nepriateľ je Čína.

Minulý týždeň 23 krajín vrátane USA, Nemecka, Francúzska, Japonska, Kanady, Austrálie a Nového Zélandu odsúdilo Čínu na pôde za jej údajné zlé zaobchádzanie s ujgurskou etnickou menšinou. Avšak iná skupina 54 štátov naopak ocenila „pozoruhodné úspechy Číny v oblasti ľudských práv“.

Prekvapením by ale mohlo byť, že moslimský štát, ako Irak, nebol medzi 23 štátmi, ktoré odsúdili Čínu za jej zlé zaobchádzanie s prevažne moslimskou menšinou. V skutočnosti totiž viaceré národy moslimskej národnosti, boli na strane Číny, alebo ostali ticho. Postoj moslimských krajín bol výrazne chladný, zatiaľ čo západný svet odsudzoval Peking za údajné obťažovanie životov takmer 2 miliónov moslimov.

Čína totiž prispela k porážke ISIS v Iraku. Pravdepodobne nie však úplne priamo, ale Irak ťaží z rastúceho partnerstva medzi oboma krajinami aj v iných ohľadoch. To Iraku výrazne pomáha získavať si kontrolu nad svojim územím. Je potrebné poznamenať, že oficiálne čínske dokumenty neustále zdôrazňujú skutočnosť, že úmysel Číny na Blízkom východe je čisto ekonomický. Je to však v ostrom protiklade k USA, ktoré prichádzajú priamo do vnútra regiónu svojou vojenskou prítomnosťou.

Posilnenie vzťahov medzi Irakom a Čínou môže spôsobiť paniku západných krajín.

Koncom minulého mesiaca bolo potvrdené, že Irak sa chystá zapojiť sa do čínskeho projektu Hodvábna cesta. V tej dobe iracký premiér Adel Abdul Mahdi ocenil Čínu za jej „cennú podporu“ počas vojny a občianskych konfliktov v Iraku. Mahdi tiež opísal svoju cestu ako začiatok „kvantového skoku“ v dvojstranných vzťahoch medzi oboma krajinami. V Pekingu, minulý september, počas oficiálnej návštevy podpísal aj osem memoránd o porozumení a koncept úverovej zmluvy.

Je samozrejmé, že Irak je jedným z najbohatších krajín sveta s ropou. V rokoch 2003 až 2018 jeho ropné príjmy prekročili 850 miliárd dolárov. Produkcia ropy sa pritom takmer zdvojnásobila v porovnaní s minulosťou. Irak sa stal tretím hlavným zdrojom ropy pre Čínu. Pre Irak sa Čína stala obchodným partnerom číslo jedna a vytlačila tak z prvenstva Indiu. Čína sa v skutočnosti stala najväčším obchodným partnerom regiónu Blízkeho východu. Západné krajiny si toho však už všimli.

Čínske investície v Iraku sa navyše nezameriavajú výlučne na ropu, ale aj na rozhodujúcu infraštruktúru. Vyplýva to z podobného modelu čínskych investícií v iných častiach sveta. Najmä v Afrike a tichomorských ostrovoch, kde Čína financuje kľúčové projekty v oblasti infraštruktúry. Jeden austrálsky politik obvinil Čínu zo súčasných praktík poskytovania pomoci pri budovaní ciest v Tichomorí, že tieto „cesty nikam nevedú“.



Irak v posledných rokoch tiež nakúpil čínske vojenské vybavenie v hodnote niekoľko miliárd dolárov vrátane ozbrojených bezpilotných lietadiel (UAV), presne riadených rakiet a balistických raketových systémov. Irak údajne používa čínske bezpilotné lietadlá na účely boja proti terorizmu. V Bagdade začiatkom tohto roka čínsky námestník ministra zahraničných vecí údajne uviedol, že Peking je pripravený pomôcť obnoviť Irak.

Na druhej strane by sa dalo argumentovať, že všetka táto pomoc vzhľadom na rastúci vzťah medzi týmito dvoma štátmi je v porovnaní s príspevkom USA výrazne "bledšia". USA spravili koalíciu priamo na mieste a poskytli vybavenie, ktoré bolo nevyhnutné pri porážke ISIS. Od roku 2014 Spojené štáty poskytli viac ako 2,5 miliardy dolárov na humanitárne financovanie programov v Iraku a 5,8 miliárd dolárov na bezpečnostné programy.

Irán ako hrozba

USA sa stále viac obávajú rozširujúcej sa čínskej prítomnosti a skúmajú rôzne spôsoby, ako sa pripraviť na svet, v ktorom sa Čína stala hlavným konkurentom. V tejto súvislosti by sme mali podozrievať hlavných mediálnych odborníkov alebo predstaviteľov Trumpovej administratívy a jej spojencov, ktorí z každej hrozby na Blízkom východe obviňujú Irán. Nie je pochýb o tom, že USA zdieľa s Teheránom nespokojnosť a hlbokú nedôveru. Irán je v skutočnosti iba hrozbou pre súčasný svetový poriadok, pretože sa zbližuje s krajinami ako Rusko a Čína, ktoré pomaly, ale určite uľahčujú eróziu globálneho vplyvu Washingtonu.

Výstižne, aj keď možno nesprávne, o tom varoval portál Diplomat: "Čína, nie Irán, je moc, ktorej by sa západné krajiny mali začať báť". Tento článok bol prekvapivo prenasledovaný Atlantickou radou - majákmi demokracie, slobody a ľudských práv - ktorí ho zároveň aj čiastočne publikovali.

Znepokojuje to myseľ, že žijeme vo svete, kde by sa jedna krajina, ktorá napadla Irak v roku 2003 (po zabití viac ako jedného milióna civilistov režimom drastických sankcií), mala zaoberať „hrozivým stavom“ pre stabilitu Iraku niekým iným. Čo v tejto súvislosti znamená stabilita vzhľadom na to, že USA aktívne destabilizovali Irak a pokúsili sa destabilizovať aj ich susedov?



Za zmienku stojí aj to, že Čína a Irak posilňovali vzťahy a spolupracovali na rozvojových projektoch, ako napríklad na ropnom poli Al-Ahdab, a to dlhý čas predtým, ako USA v roku 2003 sankcionovali a napadli Irak. Išlo o americkú inváziu, ktorá zásadne zastavila čínske plány, pričom vylúčili Peking z časti irackého koláča.

Teraz sa zdá, že Washington riskuje to, že bude vytlačený aj z krajín, v ktorých predtým držal kontrolu, avšak Irak sa v tomto ohľade už nenachádza. USA nedávno vyhlásili, že jednotky, ktoré sa sťahujú zo Sýrie, budú umiestnené v Iraku. Irak reagoval takmer okamžite vyhlásením, že americké jednotky na to nemajú povolenie od Iraku.

Snažím sa pochopiť logiku výsledku stoviek tisícov (ak nie miliónov) mŕtvych irackých civilistov, tisícov mŕtvych amerických vojakov, premrhané desaťročia a vynaložené miliardy dolárov. Zjednodušene povedané, rozhodnutie napadnúť, obsadiť a zničiť Irak musí byť považované za úplné zlyhanie.

A ak sú Spojené štáty znepokojené rozširujúcim sa dosahom Číny v Iraku, či už oprávnene alebo nesprávne, vinu majú iba oni.