Komentár Ariny Cukanovej (Fond strategickej kultúry)

V Chersone našli „ruské zasahovanie“

O tom, aké to majú dnes Rusi na Ukrajine ťažké, nevie iba ten, kto to z nejakého dôvodu nechce vedieť. Útoky na ruský jazyk a kultúru sú jedným zo základov ukrajinskej vládnej politiky. A to nie iba po búrlivých udalostiach roku 2014. Ale už od osamostatnenia Ukrajiny po rozpade Sovietskeho zväzu.

Obmedzovanie vyučovania v ruskom jazyku sa začalo okamžite po rozpade ZSSR. Od roku 1991 do roku 2003 klesol podiel detí, ktoré dostávali školské vzdelanie v ruštine, o viac ako polovicu. Z 54 % na 23,9 %. Do roku 2018 sa učilo v ruštine iba 7 % žiakov. A v roku 2020 podľa nového jazykového zákona na Ukrajine ruské školy zmiznú úplne.

Sčítanie obyvateľstva v roku 2001 bolo veľkým podvodom. Jeho účelom bolo výrazné podhodnotenie počtu Rusov na Ukrajine. Ich počet sa „znížil“ o viac ako tri milióny. A celkový počet obyvateľov krajiny klesol v porovnaní z čias Sovietskeho zväzu o 3,25 milióna ľudí. Nikto sa ani len nepokúsil vysvetliť, kde zmizli tri milióny Rusov.

Číselné údaje neuvádzajú, či sa tri milióny Rusov prihlásili ako Ukrajinci. Alebo odišli do Ruska. Nevysvetliteľný je tiež „demografický zázrak“. Zistené miery úbytku obyvateľstva na západnej a východnej Ukrajine sa líšili viac ako 11-krát. Zjavné to bolo v regiónoch Ľvov a Luhansk. Tam boli podľa sčítania zistené zníženia počtu obyvateľov 2,6-krát väčšie. Samozrejme, všetci, ktorí v tom období oficiálne zomreli, boli Rusi.

Dokonca aj na Kryme sa podarilo vďaka sčítaniu „zbaviť“ 512 tisíc Rusov. Ani toto číslo nezodpovedá skutočnému úbytku ruského obyvateľstva alebo možného prihlásenia sa k Ukrajincom.

Jednoznačné falšovanie národnostného zloženia obyvateľstva v roku 2001 hlavne juhovýchodnej Ukrajiny poslúžilo ako argument na rušenie ruských škôl. Obmedzovanie vzdelávania v ruskom jazyku sa dialo za všetkých prezidentov a vlád. I za tých, ktoré boli označované za „proruské“.

Ruský jazyk bol na Ukrajine vždy predvolebnou témou. Nie náhodou boli „základy štátnej jazykovej politiky“ o regionálnych jazykoch prijaté už v lete 2012. Určujú hranicu 10 % obyvateľstva pre používanie jazyka menšín. Hoci bol zákon vo vzťahu k ruskému obyvateľstvu diskriminačný, stále to ešte nebol prelom v ochrane práv Rusov na Ukrajine. Stále existovala nádej na obnovenie plnohodnotného vzdelávania v rodnom jazyku, rozvoj kultúrnych väzieb s Ruskom a odmietnutie prerobiť miestnych Rusov na Ukrajincov.

Teraz možno jednoznačne tvrdiť, že jedným z hlavných cieľov štátneho prevratu v roku 2014 bolo zrušenie jazykového zákona. Pokus o zrušenie nastal okamžite po tom, ako sa pučisti dostali k moci 23. februára 2014. Bol to vlastne hlavný cieľ Majdanu. Potom nasledovali známe udalosti na Kryme a v Donbase, Odese i Charkove. Rušenie zákona bolo rýchle. Bez diskusie a bez ohľadu na názor Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) či Rady Európy.

OBSE varovala, že rozhodnutie „zrušiť zákon o základoch politiky štátneho jazyka“ z roku 2012 by mohlo viesť k zhoršeniu situácie. Námietky malo Maďarsko, Bulharsko, Poľsko, Grécko aj Rumunsko. Vtedajší zastupujúci prezident Alexander Turčinov bol opatrný a váhal s jeho podpisom. A v tejto situácii už proti pučistom povstal juhovýchod Ukrajiny. Vtedy na Kryme rozhodli o vyhlásení referenda o odpojení od Ukrajiny.

Dočasný prezident Turčinov nepodpísal dokument prijatý Najvyššou radou Ukrajiny, ktorý hrozil rozdeliť krajinu. Pochopil súvislosť medzi ním a tým, čo sa stalo neskôr na Kryme a v Donbase. Zmeny v používaní štátneho jazyka nepodpísal neskôr ani Petro Porošenko. Zodpovednosť na seba nakoniec v roku 2015 zobralo 57 poslancov parlamentu. Na Ústavný súd Ukrajiny dali podnet o uznaní zákona o základoch štátnej jazykovej politiky za neústavný. Po troch rokoch sa tak aj stalo. Počas týchto troch rokov sa ale na Ukrajine prehnala vlna útokov na Rusov. Na Donbase boli dokonca väznení a zabíjaní kvôli sympatiám k Rusku.

Teraz je čas na nové sčítanie ľudu. Už je jasné, že Rusov bude na Ukrajine menej. Vďaka vojne s ruským Donbasom a prenasledovaniu najodolnejších. Tých, ktorí sa neprestali považovať za Rusov.

Dôkazov o prenasledovaní Rusov na Ukrajine je veľa. V tomto sa prezidentovanie Zelenského veľmi nelíši od Porošenka.

Najnovšie Centrum investigatívnej žurnalistiky začalo uverejňovať svoje zistenia ohľadom toho, kto a ako propaguje ruský svet v Chersone. Zameralo sa na činnosť organizácie „Ruská škola“. Ide o verejné združenie pod vedením učiteľa Alexandra Kondriakova. Zaoberá sa podporou ruských škôl, zavádzaním výsledkov pedagogickej vedy do praxe, posilňovaním materiálnej a technickej základne, kontaktmi medzi ukrajinskými a ruskými vzdelávacími inštitúciami a popularizáciou ruského jazyka. Vo svete existujú tisíce podobných organizácií.

Kondriakov je kritizovaný nielen za chod organizácie, ale aj za vydávanie časopisu Ruská školská literatúra. Vydáva ho Medzinárodný pedagogický klub. Kondriakov je tiež riaditeľom Medzinárodného hudobného festivalu „Zamatová sezóna“. Koná sa každoročne v Chersone. V roku 2019 sa slávnostný koncert uskutočnil 29. septembra a Kondriakov ocenil víťazov na pódiu Chersonskej hudobnej školy.

A najhoršie podľa Centra investigatívnej žurnalistiky je, že celú túto činnosť podporuje fond „Ruský svet“. Pre národných ukrajinských vlastencov je už samotná jeho existencia tŕňom v oku. Centrum preto požiadalo Ministerstvo školstva a vedy Ukrajiny, aby zakázalo jeho činnosť na školách. Ministerstvo nechcelo prevziať na seba zodpovednosť. A tak rozhodnutie prenechalo miestnym orgánom v Chersone. Možno zo strachu pred ďalšou zmenou vlády na Ukrajine.

Centrum investigatívnej žurnalistiky sa bojí rozsahu činnosti fondu „Ruský svet“. Keďže financuje približne 150 organizácií. Aj v Charkove a Kyjeve. Verejná organizácia „Asociácia mierových iniciatív pre krajanov“ napríklad pomáha utečencom z vojenskej zóny v Donbase.

Ukrajinských „novinárskych vyšetrovateľov“ zaujímajú hlavne stopy ruského diania v Chersone. A stopy sa nachádzajú doslova všade. Napríklad na internetovej stránke Chersonskej štátnej univerzity je odkaz na Ruské centrum. Bolo otvorené na jar 2012. Po štátnom prevrate na Ukrajine nebolo úplne uzavreté. Univerzita uvádza, že jeho činnosť je zatiaľ len pozastavená.

Stopy ruských aktivít sú v Chersone prítomné aj v ruskom národnom spoločenstve „Rusič“. V roku 2014 usporiadalo súťaž „Puškinova kráska“. Kritikom vadí, že jeho šéfka Tatiana Kuzmičová, navštívila Krym. Tiež sa zúčastnila na fóre „Ruský svet - problémy a budúcnosť“. Niektorí dokonca považujú jej organizáciu za nepriateľskú voči Ukrajine.

Centrum investigatívnej žurnalistiky „objavilo“ ruskú stopu i na Chersonskej škole č. 51. Tam až do jari 2015 fungovalo „Centrum ruskej kultúry“. Škola má múzeum histórie Chersona. Vytvorili ho učitelia a študenti. Medzi materiálmi sú tiež symboly z čias Ruského cárstva. Školáci by zrejme nemali vedieť, že Cherson bol prvou základňou Čiernomorskej flotily Ruskej ríše. Ochrancom ukrajinskej štátnosti vadí aj fakt, že školáci skladajú sľuby v deň narodenia Grigorija Potemkina. Možno ani sami netušia, že Potemkin bol zakladateľom a guvernérom Chersona.

Fond „Ruský svet“ organizuje aj súťaž „Učiteľ roka“. Konala sa v roku 2014 a ocenila najlepšieho učiteľa ruského jazyka a literatúry. Aj tam vidia zradu záujmov ukrajinskej štátnosti. Cenu dostal Alexander Kondriakov na otvorení 12. Zhromaždenia fondu v roku 2018 v Tveri. Dostal ju za aktívnu prácu na propagácii ruského jazyka a spolupráce medzi ľuďmi.

Tí, ktorí nežijú na Ukrajine, tomu všetkému možno ani neuveria. Dnes je to však ukrajinská realita. Prenasledovaní sú organizátori ruských hudobných festivalov, prevádzkovatelia historických múzeí, vydavatelia časopisov, pomáhajúci ruským krajanom, či učitelia ruského jazyka a literatúry. Zdá sa, že nie je nič horšie pre „skutočného Ukrajinca“ než všetko ruské.