Recep Tayyip Erdogan, prezident Tureckej republiky, je hrdý človek, nemá rád kritiku a opakovane označuje svojich kritikov za teroristov. Stovky tureckých občanov boli zažalovaní za odsúdenie invázie do Sýrie na sociálnych sieťach. Pozoruhodné je, že milície vyzbrojené Ankarou, ktoré sú teraz vysielané proti Kurdom, nie sú spojené s al-Káidou a inými extrémistickými džihádistickými skupinami. Nie je to totiž prvýkrát, čo by sa Erdogan spojil s extrémistickými skupinami. Píše portál 24.hu.

Začiatky

Usáma bin Ládin , zakladateľ al-Káidy, odcestoval v roku 1976 na Blízky východ, aby navštívil miestne islamistické hnutia a stretol sa s vedením politických strán v Turecku. Erdogan bol vtedajší predseda mládežníckej sekcie strany NPP. Bin Ládin po ich spoločnom stretnutí už vtedy vyjadril veľké nádeje ohľadom politickej budúcnosti súčasného tureckého prezidenta.



Po vojenskom puči v roku 1980 bola NPP zakázaná, pretože vzdorovala sekulárnemu systému krajiny a mnohí jej politici boli uväznení. V roku 1983, keď bolo možné obnoviť politické strany, bývalí členovia NPP založili RP (Strana prosperity), ktorá mala dobrý vzťah s teroristickou organizáciou.

Napríklad prezident strany Necmettin Erbakan označoval džihádistickú organizáciu iba ako „Hamas“. Nezabudlo sa ani na afganskú pobočku: strana bola v neustálom kontakte s afganským vojvodcom Gulbuddinom Hekmatyarom. Hekmatyar je tiež známy ako "kábulský mäsiar",  zodpovedný za smrť veľkého množstva civilistov. Napriek tomu sa s Erdoganom osobne stretol v Istanbule v roku 1993.

Hekmatyar pôsobí odvtedy. Pred niekoľkými rokmi požiadal svojich oddaných, aby plne podporili islamský štát. Ani to nenaštrbilo jeho priateľstvo s Erdoganom. O dva roky neskôr, keď "kábulský mäsiar" ochorel, turecký prezident dokonca vyslal záchranný vrtuľník do Afganistanu, aby masového vraha priviedli do Istanbulu, kde dostal tú najlepšiu možnú lekársku starostlivosť.

Erdogan a Hamas: večná láska

Tureckému prezidentovi je Hamas jednoznačne najbližší zo všetkých teroristických organizácií. Po nástupe k moci v roku 2002 bol Erdogan v zúfalej situácii a musel armáde dokázať, že nie je nebezpečným islamistom, a zároveň niečo dať aj podporujúcim konzervatívcom.

V tejto situácii stavil na palestínsku kartu islamistických politikov. Spočiatku pozýval na rokovania len dôležitých vodcov hnutia Hamas a za krátke obdobie sa s teroristickými vodcami tak priateľsky zblížil, že Turecko sa stalo de facto zázemím džihádistov. Niektorí vodcovia dostali honosné vily v tureckých pobrežných mestách, kam priviedli svoje rodiny. Nehovoriac o štedrej finančnej podpore tureckého štátu.



Situácia sa vyhrotila do tej miery, že jeden zo synov zakladateľa Hamasu, Suheid Yusef izraelskej televíznej stanici prezradil, čo sa deje v Turecku: "Teroristickí vodcovia žijú v nechutne luxusných podmienkach, cestujú v drahých autách a utrácajú stovky dolárov za jednu večeru, zatiaľ čo ľudia v pásme Gazy živoria." Priznal.

A ak práve nemíňajú peniaze tureckých daňových poplatníkov, vyzývajú palestínsku mládež, aby vraždila pre svoj ľud a za islam. Okrem toho sa Turecko v podstate stalo strediskom na pranie špinavých peňazí pre Hamas. Desiatky „charitatívnych“ organizácií  rozdeľujú svoje dary teroristom na Západnom brehu.

Nie je náhodou, že Západný breh bol premiestnený do Palestínskej samosprávy v roku 2007, keď od nich prevzal moc Hamas a keď Izrael opustil pásmo Gazy. Palestínska samospráva bola jednoducho donútená vrátiť sa na Západný breh.

V posledných rokoch radikáli usilovne pracovali na tom, aby na Západnom brehu rozpútali chaos a potom sa tam zmocnili právomocí palestínskej samosprávy. Za dve desaťročia vďaka Erdoganovi takmer všetko v Turecku; od náboženských škôl až po banky, prišlo do kontaktu s Hamasom.

Pred mesiacom svetová tlač priniesla správu, že na americkom súde bola podaná žalobu proti kuvajtskej tureckej banke Kuwait Turk Bank za financovanie Hamasu veľkými sumami peňazí. Podľa žaloby dokonca banka prala peniaze pre spomínanú teroristickú organizáciu.

V sídle banky v Istanbule nebol priamo naplánovaný teroristický útok. Banka ale poskytovala teroristom vynikajúce krytie. Za zmienku napríklad stojí, že žalujúcimi sú (okrem iných) štyri izraelské maloleté deti, ktorých rodičia, Eitham a Naama Henkin , boli zmasakrovaní pred ich očami teroristami Hamasu v roku 2015 pri meste Nablus na západnom brehu.

Najbizarnejšie teroristické vlákno: Fethullah Gülen

Meno Fethullah Gülen sa dostalo do pozornosti svetovej tlače po neúspešnom vojenskom puči v roku 2016, keď Erdogan podozrieval exilového duchovného vodcu z prevzatia vojenskej moci. Gülen sa stal nepriateľom  štátu a prezident začal masívne čistky v krajine. Stačilo mu len podozrenie, že niekto patrí do  Gülenovho hnutia, aby nežiaduceho poslal za mreže.



Bolo to absurdné, pretože Gülen bol kedysi jeho najväčším spojencom a v období rozkvetu ich vzťahov v rokoch 1994 až 1998, keď bol Erdogan starostom Istanbulu, svojmu duchovnému vodcovi dokonca daroval aj banku!

Ich vzťah nebol len politický. Súčasný turecký prezident predstavil náboženského vodcu všetkým svojim priateľom a príbuzným, dokonca aj futbalistovi Hakanovi Sükürovi. Erdogan útočníka s Gülenom zoznámil, aby ho športovec mohol pozvať za svojho svadobného svedka. Futbalista tak urobil a oddávajúcim na svadbe nebol nik iný ako samotný Erdogan.

Potom v roku 1998 prišli k moci radikálne sekulárny Bülent Ecevit spolu s DSP (Demokratická ľavica) a Erdogan bol uväznený za náboženské podnecovanie. Svetoví lídri neboli spokojní s Gülenom. Dovtedy na neho „tlačili“ až kým v Spojených štátoch nešiel do „dobrovoľného vyhnanstva“.



Po prepustení z väzenia podnikol Erdogan svoju prvú zámorskú cestu. Tam navštívil svojho starého kamaráta a požiadal o jeho požehnanie, aby vytvoril novú stranu. Získal túto podporu a po návrate domov založil stále vládnucu stranu AKP, ktorá suverénne zvíťazila v posledných voľbách v roku 2002.

Erdogan pravidelne žiadal Gülena, aby sa vrátil do Turecka, pred každou voľbou ho požiadal o stanovisko. A Gülenove organizácie dostali voľnú ruku na všetko. Samozrejme, sekularistom sa to nepáčilo. Erdogan nestrpel kritiku na jeho priateľa. Novinári, univerzitní profesori, či osobnosti verejného života - Tí všetci boli žalovaní len preto, že sa Erdoganovi nepáčilo, že duchovného vodcu kritizujú. Potom prišiel puč a cez noc sa všetko zmenilo.

Hnutie Gülen, ktoré bolo kedysi neoddeliteľné od vládnucej strany, bolo vyhlásené za teroristickú organizáciu. Vyhlásil sa stav núdze a história sa jednoducho prepísala pred očami. Erdogan popieral dobré vzťahy s Gülenom. Tvrdil, že sa stretli iba párkrát a vládne zložky začali vymazávať z online databáz tisíce obrázkov, kde sa spolu objímajú, alebo bozkávajú. Stránky, ktoré nebolo možné odstrániť, boli odvtedy v krajine neprístupné.

Medzitým sa Erdogan snažil veľa ľuďom dokázať, že boli členmi tejto údajnej teroristickej organizácie. Niektorí boli poslaní do väzenia za to, že mali bankový účet v banke Asya. Ani futbalista Hakan Sükür neunikol a bol odsúdený k trestu. O jeho vzťahu s Gülenom svedčil jeho svadobný obraz, na ktorom bol oddávajúci Erdogan samozrejme „vymazaný“.



Tí, ktorí otvorene zaútočili na náboženského vodcu v období pred štátnymi prevratmi, samozrejme nie sú v lepšom postavení. Erdogan pred niekoľkými rokmi zosadil niekoľko autorov opozičných novín Cumhuriy, pretože kritizovali Gülena. A teraz sú potrestaní aj jeho podporovatelia za to, že sú členmi teroristickej organizácie.

Aby to nebolo jednoduché, vo vládnucej strane nie je prakticky nikto, ktorý by s Gülenom nemal niečo spoločné. Napríklad Erdoganov zať Berat Albayrak, súčasný minister financií, navštevoval Gülenovu školu, ale stačilo jeho tvrdenie, že rodičia ho vychovali tak aby nebol terorista, a preto ho ani nevyšetrovali.

Za moc aj s nimi: Kurdistanská robotnícka strana

Viete, kto má v histórii Tureckej republiky najliberálnejšiu menšinovú politiku? Erdogan. V čase, keď sa v roku 2002 dostal k moci, boli kurdské oblasti na juhovýchode krajiny blízko občianskej vojny a takmer desať rokov predtým boli v stave núdze.

Erdogan oznámil, že bude politikom, ktorý vyrieši kurdskú otázku. V prvom kole zrušil výnimočný stav a potom urobil niečo, o čom dovtedy žiaden iný turecký prezident nikdy ani nepomyslel: namiesto vojenského zásahu začal tajne rokovať o možnom mieri s Kurdistanskou robotníckou stranou.



Erdogan začal najväčšej menšine vo svojej krajine udeľovať práva, ktoré si predtým nedokázali predstaviť: umožnil založenie kurdských televíznych kanálov, obce mohli zavesiť kurdské titulky, začali sa kurdské jazykové a literárne kurzy,  dokonca aj študijné programy na niektorých univerzitách.

Kým sa tureckí nacionalisti obracali proti nemu, jeho popularita medzi Kurdmi sa zvýšila. Napríklad v roku 2013 vystúpil s kurdským hudobníkom Sivanom Perwerom, ktorý dlhodobo otvorene podporoval Kurdistickú robotnícku stranu, ktorá v tom čase Erdogana neobťažovala. Aj v tom roku sa podarilo dosiahnuť dlho očakávanú mierovú dohodu medzi tureckým štátom a odtrhnutou kurdskou organizáciou, ktorej bojovníci opustili krajinu a presťahovali svoje ústredie do Iraku.

Medzitým sa spustila občianska vojna v Sýrii, ktorá má tiež významnú kurdskú menšinu. Kurdská menšina sa stala silnejšou a kurdské milície ľudových obranných jednotiek (YPG) prevzali oblasti hraničiace s Tureckom. Na túto organizáciu však stále viac útočil islamský štát.

Po menšom váhaní nechal Erdogan irackým kurdským radikálom v Turecku presunúť do Sýrie na pomoc v boji YPG s Islamským štátom. Turecká tajná služba vykonala spoločnú akciu s YPG, keď sa džihádisti priblížili k hrobu Suleyman Sah, zakladateľa Osmanskej ríše. Turecký štát sa obával, že by ho zneuctili, a preto pozostatky dejateľa pomocou kurdských milícií dopravil na svoje územie. Ankara poďakoval YPG, vtedajší premiér Ahmet Davutoglu uviedol, že "YPG je skupina civilistov vyzbrojených na sebaobranu."



Krátko nato bol do Ankary pozvaný hovorca politického krídla YPG  Salih Muslim. Privítali ho na červenom koberci a bol požiadaný, aby sa stal spojencom Turecka a poslal svoje jednotky proti sýrskemu režimu. Muslim to odmietol s odôvodnením, že sa zaujíma predovšetkým o záujmy kurdského ľudu. A potom sa sýrski Kurdovia stali opäť v očiach Ankary (prakticky cez noc) nebezpečným teroristami.

Situácia sa však v roku 2015 skutočne zhoršila: v júnových parlamentných voľbách dostala AKP iba 40,87%, takže nemohla tvoriť vládu sama. Nikto sa do koalície nechcel pripojiť a nové voľby boli vyhlásené na november. Erdogan vedel, že musí konať rýchlo. Dňa 20. júla, sa pri sýrskych hraniciach odpálil medzi skupinou mladých kurdov samovražedný atentátnik islamského štátu. V útoku tridsiatištyria ľudia zomreli, všetko Kurdi.



Reakcia vlády bola zvláštna. O niekoľko dní neskôr začalo bombardovanie kurdských pozícií v Iraku a Sýrii, a to napriek tomu, že k atentátu sa priznal islamský štát. Erdogan nakoniec stratil kurdských prívržencov, vyhral však nacionalistov, ktorí s pomocou AKP vo voľbách v novembri dosiahli 50 percent, čo z neho urobilo jedinú vládnu stranu.

Aby si udržal svojich priaznivcov, jeho politika sa stala stále viac protikurdskou. Svedčí o tom aj jeho terajší  vojenský zásah: krajina čelí veľmi vážnej hospodárskej kríze a po jarných komunálnych voľbách sú všetky hlavné mestá v Turecku v rukách opozície. Takže v súčasnej vojnovej situácii, chce Erdogan získať naspäť priazeň nacionalistov a zároveň označením opozičných skupín za teroristov by rýchlo odstránil odpor, ktorý sa proti nemu roky vyvíja. Už boli zadržané stovky osôb vrátane novinárov za to, že kritizovali ofenzívu armády v severovýchodnej Sýrii. Zdá sa, že to je len začiatok.