Komentár Vladimíra Maľševa (Fond strategickej kultúry)

Európa zrejme oslepla

Európske kruhy, v ktorých sa stalo módou, považovať Rusko za „historického nepriateľa,“ zostali prekvapené z úspechov Vladimíra Putina v Sýrii.

USA podľa švédskeho denníka Dagens Nyheter opustili Sýriu a svojich kurdských spojencov. Nechali ju v rukách inej krajiny NATO, Turecka. Hlavným víťazom v tejto dráme je Rusko. Po celé desaťročia poskytovali USA prostredníctvom NATO bezpečnosť kontinentálnej Európe. Donald Trump zmenil situáciu. A Rusko sa stalo silnejším. Systém nastavený po druhej svetovej vojne sa otriasol. Po zmenách na Kryme EÚ a USA uvalili sankcie proti Rusku. To prehĺbilo krízu. Terajšie udalosti v Sýrii sú vlastne darček Trumpa pre Putina.

Podľa novín Dagens Nyheter je potrebné nezmierňovať sankcie voči Rusku. V podstate nie je dôvod na zmiernenie tlaku. Čo najskôr treba vyzbrojiť európsku časť NATO. V prípade, že si v USA budú naďalej vyberať šarlatánov.

Oleg Morozov, člen Rady federácie Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie, ktorý upozornil na článok v Dagens Nyheter, tvrdí, že ide o európsky pokus zjednotiť sa na protiruskej vlne. V snahe získať konkurenčnú výhodu najmä v ekonomike. Emotívny článok švédskych novín má ale širší celospoločenský záber než len ekonomický prospech.

a Európa sú úplne rôzne civilizácie. Rôzne kultúrne i historicky. Kto snáď dúfal, že po páde ZSSR a po zrieknutí sa oficiálnej komunistickej doktríny bude Rusko prijaté do „európskej rodiny“, zostal zrejme sklamaný. Priúčka bola ozaj bolestivá. Pod rúškom stáleho nepriateľstva, ktoré sa v Európe šírilo proti sovietskemu systému, vlastne existovalo dlhotrvajúce večné nepriateľstvo voči Rusku samotnému. Nepriateľstvo voči skutočnosti, že na Východe existuje obrovský a navyše samostatný štát. Tak nepochopiteľný pre Európanov.

Európsku povrchnosť vnímania Ruska zosmiešňoval už Fjodor Michajlovič Dostojevskij. „Žiadna Čína, žiadne Japonsko nie je tak skryté európskym zrakom než Rusko. Predtým, v súčasnosti a možno ešte na veľmi dlhú dobu," napísal v roku 1861. „Niečo o nás ale vedia. Napríklad, že Rusko sa nachádza v istých zemepisných šírkach. Že sú v ňom miesta, kde ľudia jazdia na psích záprahoch. Vedia, že okrem psov v Rusku existujú aj skutoční ľudia. Pre nich veľmi čudní ľudia. Podobní Európanom, ale trocha aj barbarom. Vedia, že ruskí ľudia sú dosť inteligentní, ale nemajú rozum. Sú veľmi krásni, žijú v dreveniciach, ale kvôli mrazu nie sú schopní sa ďalej vyvíjať. Vedia, že v Rusku majú i armádu. A dokonca veľmi veľkú. Sú ale pritom presvedčení, že bežný ruský vojak je vlastne umelý. Že je vyrobený z dreva, chodí na pružinách, nemyslí a necíti. Preto je v boji odolný. No je nesvojprávny a vo všetkých ohľadoch horší než Francúz“.

ktorý Európu dokonale poznal a dlho v nej žil, veril, že jedným z hlavných problémov vzťahov medzi Európou a Ruskom je nedôvera Západoeurópana voči Rusku. Doslova nepriateľstvo. Stále sa opakujúce  v západných médiách ako „refrén“. Spolu s rastúcimi úspechmi Ruska sa stupňoval i tento „refrén“ nevôle.

„To je práve ten dôvod, že sa na Západe zmenil pohľad na veľkú generáciu z roku 1813, ktorá porazila Napoleona. Na začiatku bola prijímaná s nadšenou vďačnosťou. Cenená za vernú jednotu a nesebecké priateľstvo s národmi aj s vládcami Západu. Po rokoch klamania sa z nej napokon v očiach Európy stal strašiak pre väčšinu predstaviteľov súčasnej generácie. Pre tých, čo stále počúvajú ten nenávistný refrén. A oklamať sa nechalo aj veľa veľkých osobností. A aj oni sú teraz schopní v Rusku vidieť kanibala 19. storočia,“ napísal svojho času Ťutčev svojmu nemeckému kolegovi.

Robiť z Ruska „strašiaka“ a „kanibala“ je tradíciou európskych médií. Traduje sa storočiami. Západ nezačal informačnú vojnu proti Rusku včera. Viedol ju už proti Moskovskému kráľovstvu, Ruskej ríši i Sovietskemu zväzu. Tak, ako ju dnes vedie proti Ruskej federácii.

A spolu s vojnou myšlienok sa rozvíjajú i západné plány na premenu Ruska európskymi „kultúrnymi národmi“. Napríklad plán Heinricha Stadena premeniť Moskoviu na cisársku provinciu v 16. storočí. Predstavil ho svätému rímskemu cisárovi, vojvodovi Pruska, švédskemu aj poľskému kráľovi. Ďalším bol plán okupácie ruského severu v 17. storočí. Ten pochádzal od anglického kapitána Thomasa Chamberlaina. Smutne známe sú i plány Napoleona i Hitlera. A tiež dosiaľ verejnosti málo známa operácia „Nemysliteľné“. Ide o plán atómového bombardovania sovietskych miest tesne po ukončení druhej svetovej vojny. V zálohe ho mali anglo-americkí spojenci Sovietskeho zväzu.

Súčasný obraz Ruska ako „historického nepriateľa“ sa nevytvoril z večera na ráno. V roku 2014 zástupca generálneho tajomníka NATO Alexander Vershbow povedal, že v Európe by už nemali považovať Rusko za partnera, ale za protivníka.

Skutočnosť našťastie nie je ideológia.

Takzvaná zjednotená Európa nie je v žiadnom prípade jednotná. Je to čím ďalej, tým viac viditeľnejšie. Nikto teraz nedokáže odhadnúť, ako skončí mydlová opera odchodu Veľkej Británie z Európskej únie. A ako sa potom zachovajú ostatné členské štáty únie. Európska myšlienka ešte nevymazala a nemôže vymazať charakteristickú tvár nemeckého, španielskeho, maďarského, či talianskeho národa.

„Našimi nepriateľmi sú tí, ktorí zabíjajú našich vojakov v Mali a Sýrii. Tí, ktorí robia teroristické útoky vo Francúzsku. Rusi to iste nie sú,“ zdôrazňuje známy francúzsky historik a pedagóg Marc Ferro. Podľa neho je Európa slepá. Nevidí, kto je jej skutočným nepriateľom. Obraz Ruska ako „historického nepriateľa“ Európy vytvorili ľudia ako Karol XII, Napoleon, či Hitler. A vieme, ako dopadli.

Vyzerá to tak, európski „majstri debát“ jednoducho nemajú lepšiu tému než Rusko.