Komentár Fedora Lukjanova

Použijeme zakázanú metódu. Vyjmeme pred zátvorky všetky vyhlásenia, politické kampane, osobnostné črty a „úverovú históriu“ sýrskeho konfliktu. „Sterilným“ pohľadom sa pozrieme na to, čo sa tam práve teraz odohráva, z hľadiska aktivít hlavných hráčov.

Konajú zohrane. Spojené štáty americké, realizujú dávno deklarovaný cieľ Bieleho domu, rozhodli sa ukončiť svoju vojenskú prítomnosť v Sýrii, pretože považujú svoju misiu v tejto krajine (porážka teroristického pseudoštátu) za splnenú. To stavia do nebezpečnej situácie kurdské jednotky, ktoré pomáhali Američanom plniť misiu, ale Kurdi boli iba situačnými partnermi. Dlhodobým partnerom v tejto oblasti je Turecko, s ktorým sú vzťahy zložité, ale v rámci NATO existujú dlhodobé vzťahy.

Záujmy Turecka súvisia s bezpečnosťou, spočívajú v oslabení vplyvu kurdských formácií pozdĺž jeho vlastných hraníc, Washington fakticky vyšiel v ústrety dlhoročnému spojencovi. Vynaložil úsilie (návšteva viceprezidenta Penceho), aby aj situačný spojenec mohol minimalizovať škody.

Najdôležitejším mimoregionálnym hráčom je v súčasnosti Rusko, to uznali všetci. Bez dosiahnutia zhody s Ruskom sa v regióne nedá podniknúť nič seriózne. Vedia o tom aj v Turecku - vojenská operácia je možná do tej miery, pokiaľ nebude hroziť stretom so sýrskymi vládnymi silami, ktoré Moskva podporuje. V Spojených štátoch si to uvedomujú – aby nevypustili džina z fľaše, čo je spojené s rizikom šírenia potlačených islamistických radikálov, je potrebné umožniť sýrskym a ruským jednotkám prevziať kontrolu nad oslobodenou infraštruktúrou. Medzi vojenskými predstaviteľmi USA a Ruska, politickými predstaviteľmi Turecka a Ruska prebieha komunikácia. Vypracúva sa špecifický algoritmus. S najväčšou pravdepodobnosťou nie je prerokovaný do najmenších detailov, ale odráža všeobecné obrysy akcií. Čo umožnuje vyhnúť sa priamemu vzájomnému pôsobeniu, ale vyznačuje vzájomne prijateľné “červené čiary”.

V dôsledku toho je možné vyhnúť sa priamemu konfliktu záujmov. Turecko získava neverejný súhlas dvoch veľkých mocností na vytvorenie bezpečnostnej zóny, hoci striktne povedané, je to nezákonné. USA opúšťajú toto kolo hry, pretože to nepovažujú za dôležité pre seba, pričom si zachovávajú svoju tvár (čiastočne). Damask rozširuje zónu jurisdikcie o segment nekontrolovaného územia. Kurdi vstupujú do vyjednávania o podmienkach spolunažívania s vládou Asada, fakticky ho uznávajú výmenou za ochranu. Rusko potvrdzuje svoju úlohu hlavného regulátora a garanta, rozširujúc svoje vojenské kapacity. Vytvárajú sa predpoklady ďalšieho pokusu načrtnúť novú Sýriu.

Takto vyzerá ideálny obraz. Ak predpokladáme, že každý koná racionálne a obozretne. A teraz otvoríme zátvorky a vnesieme späť to, čo sme vyňali.

Po prvé, v doslovnom slova zmysle neexistuje žiadna zhoda, skôr ide o hotovú vec. Pozícia USA je mimoriadne protirečivá, pretože rozhodnutie Trumpa o odchode vojakov zo Sýrie je odmietané značnou časťou jeho politickej komunity. Zasiahlo to aj volebnú základňu (odmietnutie podpory Kurdov spôsobilo nespokojnosť medzi fundamentalistickými kresťanmi, jedným z pilierov Trumpismu), ako aj imidž Ameriky a tak sa Biely dom začal vykrúcať. Trhanie je pre Trumpa typické. Miera interakcie s Tureckom je nepochopiteľná - dajú jej „zelené svetlo“, potom rozsvietia „červené“.

Vo vzťahoch je veľa emócií a nahromadených krívd, ktoré neprispievajú k rozvážnosti. Situácia medzi Putinom a Erdoganom je jednoduchšia, skúsenosti s vyjasnením vis major sú síce bohatšie, ale aj tam sa nedá vyhnúť napätiu - Turecko napadá zvrchované územie Sýrie, ktoré môže byť dnes „menším zlom“, no je v rozpore so základnými ruskými princípmi. Vo všeobecnosti existuje veľké riziko, že sa boje z nejakého dôvodu vymknú spod kontroly a rozšíria sa. Mimoriadne rozvážnu pozíciu má Irán, ktorému sa aktivita Turecka nepozdáva, pretože podkopáva už tak krehké status quo. Kurdi sa cítia ako v kruhu nepriateľov (nie sú na to zvyknutí) a môžu sa začať správať kruto.

Vo všeobecnosti je situácia veľmi nejednoznačná. Na jednej strane to, čo sa deje logike neprotirečí a za určitých okolností môže dokonca vytvoriť oveľa priaznivejšie podmienky pre uregulovanie situácie. Okrem toho je pozoruhodné, že interakcia hlavných aktérov (Turecko, USA, Rusko) nie je založená na vzájomnej dôvere a zhode záujmov (nie je ani jedno, ani druhé), ale na racionálnom porozumení, že záujmy každého z nich nie je možné realizovať bez kontaktu s ostatnými dvoma. Na strane druhej sa zvyšuje emocionálne a propagandistické napätie, ktorého rukojemníkmi môžu byť akékoľvek rozumné, alebo dokonca odôvodnené úmysly. Verejný diskurz vytvára tlak na Erdogana, Trumpa a Putina. Nie je náhoda, že na Západe odznel celý rad komentárov, že Rusko je hlavným víťazom, všetko závisí od neho, máva s každým atď. Trumpa a ostatných dráždia, pokúšajú sa vedome, alebo nevedome vyprovokovať túžbu „dobehnúť“ víťaznú Moskvu a v ideálnom prípade ju postaviť na miesto.

V Sýrii sa odohráva ďalší kľúčový moment, stávky sú vysoké. Aj tu platí jedna vec - hlavne silné nervy a veľmi chladný kalkul.