Protesty proti štátnemu zriadeniu sa objavujú po celom svete v krajinách s rôznymi politickými systémami a rôznymi úrovňami bohatstva. Možno vstupujeme do éry rozšírených občianskych nepokojov. Píše o tom Slavoj Zizek vo svojom komentári.

Pred niekoľkými týždňami čínske médiá začali presadzovať tvrdenie, že „demonštrácie v Európe a Južnej Amerike sú priamym dôsledkom západnej tolerancie voči nepokojom v Hongkongu.“ V komentári uverejnenom v Pekinských správach napísal bývalý čínsky diplomat Wang Zhen: „Katastrofálny dopad, chaotického Hongkongu‘ začal ovplyvňovať západný svet. Tým mýslím, že demonštranti v Čile a Španielsku brali svoje podnety z Hongkongu.

Článok na spravodajskom portáli Global Times obvinil demonštrantov z Hongu Kongu, že "vyvážajú revolúciu do sveta".

"Západ platí cenu za podporu nepokojov v Hongkongu, ktorý rýchlo rozniesli svoje násilie do iných častiach sveta. Demonštrácie predstavujú politické riziká, ktoré Západ nedokáže zvládnuť," varuje autor článku.

"Na Západe je veľa problémov a nachádza sa tam veľa nespokojnosti. Mnohé z nich sa nakoniec vyvinú na demonštráciu ako v Hongkongu," uviedol Hu Xijin v komentári pre Global Times, pričom dodal na záver: „Katalánsko je pravdepodobne len začiatok."

Aj keď myšlienka, že demonštrácie v Barcelone a Čile vznikli kvôli Hongkongu, je veľmi pritiahnutá za vlasy, je príliš ľahké tvrdiť, že tieto demonštrácie - Hongkong, Katalánsko, Čile, Ekvádor, Libanon, nehovoriac o žltých vestách - majú spoločného menovateľa. V každom prípade protest proti konkrétnemu zákonu alebo opatreniu (vyššie ceny benzínu vo Francúzsku, zákon o vydávaní ľudí do Číny z Hongkongu, zvýšenie cestovného v hromadnej doprave v Čile, dlhé trestné sadzby za nezávislosť Katalánska atď.) podnietili všeobecnú nespokojnosť, ktorá tu už zjavne bola, číhala a čakala kým mohla vyjsť na povrch. Protesty teda pretrvávali, aj keď bol zrušený konkrétny zákon alebo opatrenie, ktoré vyvolalo nespokojnosť.



Nové skutočnosti

Dva zvláštne fakty tu bijú do očí. Po prvé, „komunistická“ Čína diskrétne hrá na solidaritu tých, ktorí sú pri moci po celom svete. Bojuje proti vzpurnému obyvateľstvu tým, že varuje západných vodcov, aby nepodceňovali nespokojnosť vo svojich krajinách. Predpokladá, že pod všetkými ideologickými a geopolitickými napätiami majú všetci rovnaký základný záujem na tom, aby sa uchýlili k moci.

Po druhé, je to aspekt „problémov v raji“. Protesty sa nekonajú iba v chudobných a pustých krajinách, ale v krajinách, ktoré (prinajmenšom) prosperujú.

Nespokojnosť demonštrantov, vyjadruje značne rastúce (normatívne) očakávania, ako by mali naše spoločnosti fungovať, očakávania, ktoré sa týkajú aj faktorov, ktoré priamo nesúvisia s hospodárstvom, ako sú kolektívne alebo individuálne slobody, dôstojnosť alebo dokonca aj zmysluplný život. Niečo, čo sa až donedávna akceptovalo ako normálne (určitý stupeň chudoby, úplná suverenita štátu atď.), sa teraz vníma ako nesprávne.

Preto by sme pri hodnotení týchto protestov mali vziať do úvahy aj novú explóziu ekologických hnutí a feministický boj.



Mexické hnutie

Zamerajme sa len na jeden prípad. V Mexiku masívna feministická mobilizácia zahŕňa „rozhovory o živote, dôstojnom živote a zlosti“.

Dovolím si citovať Alejandru Santillanu Ortizovú, členku Ruda Colectiva Feminista: „Čo pre nás znamená život? Život pre nás nie je deklaratívnym abstraktom. Je nevyhnutné hovoriť o dôstojnosti a všetkom, čo dôstojnosť umožňuje.“

Nehovoríme tu teda o abstraktných filozofických špekuláciách o význame života, ale o odrazoch zakorenených v konkrétnych skúsenostiach, ktoré dokazujú, že najbežnejší každodenný život - veci, ako napríklad chodenie do metra - sú impregnované nebezpečenstvami brutálneho násilia a ponižovania.

„Ako môže mať človek pokoj v duši s vedomím, že v metre v Mexico City, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou dochádzky v meste, bolo za pár mesiacov unesených niekoľko tisícok žien a že sa to všetko udialo na verejnosti a počas denného svetla?,“ poznamenáva Santillana Ortizová.

Mexiko môže byť extrémnym prípadom, je to však iba extrapolácia sklonov, ktoré môžu byť nájdené všade vo svete. Žijeme v spoločnostiach, v ktorých sa brutálne mužské násilie dostáva na povrch, a jedna vec je jasná: politická korektnosť nie je spôsob, ako ju prekonať.

Z Mexika je zrejmým príkladom aj tajná solidarita medzi pretrvávajúcou mužskou brutalitou a štátnymi aparátmi, ktoré od nás očakávajú, že ju pred ňou ochránime. „Existuje určitá forma formovania násilnej spoločnosti bez trestu, pričom je štát súčasťou tohto násilia. Mnoho zločinov, ktoré boli v posledných rokoch spáchané v Mexiku, majú niečo spoločné so štátom, jej funkcionármi alebo priamo s políciou. Alebo prostredníctvom sudcov štát zaručuje všeobecnú beztrestnosť v tejto krajine," pokračuje Santillana Ortizová.

Strašidelná vízia „všeobecnej beztrestnosti“ je pravdou novej vlny populizmu a iba obrovská ľudová mobilizácia je dosť silná na to, aby mohla čeliť tejto obscénnej spolupatričnosti štátu a občianskej spoločnosti.

Preto prebiehajúce protesty vyjadrujú rastúcu nespokojnosť, ktorú nemožno nasmerovať do zavedených spôsobov politického zastúpenia.

Mali by sme sa však za každú cenu vyhnúť tomu, aby sa tieto protesty oslavovali. Tu je pred nami ťažká „leninistická“ úloha: ako usporiadať rastúcu nespokojnosť vo všetkých jej formách, vrátane ekologických a feministických prvkov, do koordinovaného hnutia vo veľkom meradle? Ak sa nám to nepodarí, čaká nás spoločnosť so stálym výnimočným stavom a občianskymi nepokojmi.