Súčasná politika je história pred našimi očami, ale politická vízia je víziou premietnutia globálneho obchodu po Brexite alebo hlbokého a regionálneho rozšírenia Únie v budúcnosti. To isté platí aj pre vyšehradskú spoluprácu. Aj keď je lákavé hovoriť o aktuálnych politických otázkach, v ktorých dominujú liberálne médiá, tentoraz sa zameriame na budúcnosť krajín V4, ktoré sú na prvom mieste v maďarskom poradí dôležitosti. Píše István Pálffy.

V mnohých západných členských štátoch EÚ -  napríklad v Írsku - V4 znamená pre väčšinu ľudí štvorvalcový motor. Viditeľnosť spolupráce V4 je veľmi nízka. Preto krajiny V4 musia nosiť pomyseľné reflexné vesty, ktoré zdôrazňujú ich záujmy a hodnoty.

Západná Európa si čoraz menej uvedomuje druhú polovicu Únie. Síce je to vtipné, keď si občania západnej Európy zamieňajú Bukurešť a Budapešť, avšak dnes majú ich „analytici“ vážne nedostatky, keď hlasno odsudzujú premiéra Orbána. Maďarský premiér je v rámci neoboľševickej diktatúry verejný nepriateľ číslo jedna. Mimochodom, jeden je rumunský a druhý maďarský Orbán? Na západe sa to pomieša s parou termálnych vôd vyparujúcich sa v Karpatskej kotline.



Pochopenie nášho regiónu nefunguje na úrovniach, ktoré sú politicky vzdelané. Nešťastnú skutočnosť, že sa členské štáty Európskej únie nedohodli na začatí prístupových rokovaní s EÚ a Albánskom, nemožno považovať za dosť desivú pre západné myslenie. Nejde len o vážny neúspech k prísľubom Európskej únie voči Balkánu, ale aj o vážne bezpečnostné riziko.

EÚ nie je dôveryhodná, ak jej najbližší susedia musia čeliť každodennej chudobe a migračným tlakom. Jednoduchý náhľad: aby bola únia silná, musia byť stabilní aj jej susedia. To je dôvod, prečo štyria premiéri Vyšehradskej skupiny konali spoločne za Albánsko a Severné Macedónsko.

Krajiny V4 nečakali ani minútu. Okamžite využili veľké volebné víťazstvo poľského predsedu vlády Mateusza Morawieckeho. 13. októbra sa tak dosiahli významné úspechy nielen doma pre Fidesz, ale aj v Poľsku. Varšavský rýchlik, ktorý má signalizovať príchod poľských politických trendov, môže potom doraziť na stanice niekoľkých stredoeurópskych metropol. Formácia V4 sa môže v nasledujúcom volebnom období EÚ ďalej posilňovať a už nebude potrebovať neviditeľnú vestu, pretože sa stala nevyhnutným faktorom pri rozhodovaní v Bruseli. Pri rokovaniach o rozpočte EÚ na rok 2020 budú samozrejme krajiny V4 rokovať a hájiť spoločné záujmy.



Medzi dnešnou spoluprácou V4 a historickými predchodcami vyšehradskej spolupráce je podobnosť. Pred rokom 1335 všetci traja králi - Kazimír Veľký (poľský), Ján Luxemburský (český) a Karol Róbert (maďarský) - úspešne upevnili svoju krajinu a svoje postavenie. Mali právomoc a silu na začatie významnej regionálnej spolupráce. Uzavreli medzi sebou obchodnú dohodu, čo nebolo neopodstatnené: v minulosti bol v týchto troch krajinách spoločný menový systém.

Dnes je podobne ambiciózne vytvorenie severojužnej osi regionálneho obchodu ako alternatívy k radiálnym trasám zo západnej Európy na spojenie baltických a jadranských prístavov (Terst a Rijeka a Gdansk a Štetín) na šesťpruhovú diaľnicu. Dá sa to porovnať iba s obchádzaním Viedenského práva na pohyb tovaru, strategickým označením trojuholníkov Praha, Krakov a Budín. Stredoveká V3 v podstate uzavrela dohodu o voľnom obchode, čím zvýšila svoju konkurencieschopnosť so spoločnými colnými sadzbami proti habsburským vládcom.



Dnešná politická spolupráca V4-ky je podobná ako spolupráca V3-ky v XIV. storočí. Maďarsko a Poľsko sa ako prvé navzájom na seba spoliehajú v trestných konaniach EÚ. Najdôležitejším prvkom dnešnej aliancie medzi týmito štyrmi krajinami je však spoločná činnosť vlád rôznych farieb. Morawiecki, Babiš, Pellegrini a Orbán vo všetkom nesúhlasia, ale chápu a poznajú strednú Európu. Tiež uznávajú, že záujmy zásobovania regiónu si vyžadujú koordináciu energetickej politiky s hlavnými údajmi budúceho rozpočtu EÚ.

Stretnutie na Kráľovskom hrade vo Vyšehrade bolo pripravené rovnakým spôsobom desiatkami stúpencov a delegátov, ako je to v súčasnosti pri mnohostranných rokovaniach alebo na akomkoľvek zasadnutí Európskej rady. Aj dnes  Šerpovia nesú bremeno a hľadajú kompromisy vopred. V neposlednom rade bola myšlienka stredoeurópskeho vysokoškolského vzdelávania sformulovaná už v roku 1335, čo viedlo k založeniu prvej regionálnej univerzity v Prahe v roku 1348, potom v Krakove a v roku 1367 v Pécsi.

V súčasnosti určite chýba vyšehradská univerzita zo spolupráce V4. Môže to byť  vážny konkurent stredoeurópskej univerzite. V 20. storočí Anglicko malo iba dve univerzity, zatiaľ čo náš región mal tri. So správnou politickou vôľou 15. februára 2021, 20. výročím vyšehradskej spolupráce by sa mohol položiť základný kameň univerzity V4. Konkrétne v Bratislave, ktorá by tak získala „právo na zastavenie študentov“ proti Viedni, CEU, práve tak, ako naši predchodcovia pred 700 rokmi zvíťazili. Vo V4 je obrovský potenciál; nie je náhoda, že ju Západ snaží zatieniť. Obmedzenie V4-ky je súčasťou západnej geopolitiky.



Všetky štyri predstavitelia V4-ky sú hrdí na to, že sú historickými národmi. Nemá zmysel argumentovať. Slovania už v IX. storočí vytvorili štátne útvary, Poliaci stále existovali, keď ich vlasť zmizla po stáročia medzi Pruskom a Ruskom, a  Maďari  boli a stále sú jedným zo siedmich najväčších európskych kráľovstiev stredoveku. Jedným zo základov spolupráce krajín V4 bolo to, že dokázala zohľadniť osobitosti historického vývoja - ich časové a priestorové rozdiely. Teraz musí byť región stabilizovaný a konkurencieschopný. Ľahko povedať a vytrvalo ťažko robiť.

Vyšehrad je však vysoko postavené mesto. Mesto postavené na kopci, ktoré je notoricky známe. Jeho zrúcaniny sa tam stále môžu pochváliť, čo je jasným znakom súčasného politického dedičstva V4 a jeho budúceho potenciálu. Tento ekonomicko-politický kapitál má po poľských voľbách ešte väčšiu hodnotu. A národné voľby prichádzajú s regionálnymi vkladmi. Poľské víťazstvo získa skutočný význam pri podobnom maďarskom víťazstve a naopak. A to platí pre vládu ktoréhokoľvek z krajín V4, pokiaľ regionálna spolupráca má prednosť pred záujmami strán.

Autor je diplomat a expert na zahraničnú politiku