Komentára Valentína Katasonova (Fond strategickej kultúry)

Nemecké reparácie v zrkadle storočnej histórie

Hlavným problémom Versaillskej mierovej zmluvy boli reparácie. Teda odškodnenie, ktoré Nemecko muselo vyplatiť víťazom prvej svetovej vojny.

Do 1. mája 1921 bolo Nemecko povinné zaplatiť spojencom 20 miliárd mariek v zlate, tovare, loďami a cennými papiermi. Výmenou za potopené plavidlá víťazných spojencov Nemecko muselo poskytnúť všetky svoje obchodné lode s výtlakom vyšším než 1600 ton, polovicu plavidiel nad 1 000 ton, jednu štvrtinu rybárskych plavidiel a jednu pätinu celej riečnej flotily. Ďalej päť rokov stavať pre spojencov obchodné lode s celkovým výtlakom 200 tisíc ton ročne. Do 10 rokov sa Nemecko zaviazalo dodať Francúzsku 140 miliónov, Belgicku 80 miliónov a Taliansku 77 miliónov ton uhlia. Na základe ocenenia podľa mierovej konferencie v Paríži išlo ale len o maličkosti.

V článku 116 mierovej zmluvy sa formálne uznalo právo Ruska prijať časť reparácií z Nemecka. Sovietske Rusko túto návnadu ignorovalo, uvedomujúc si, že v súvislosti s reparáciami by mu boli pripomenuté dlhy cárskej vlády. Na konferencii v Janove v roku 1922 sa bývalí spojenci pokúsili otvoriť takéto rokovania so sovietskou delegáciou, no neúspešne.

Na parížskej mierovej konferencii bola zriadená osobitná komisia, ktorá stanovila požiadavky na reparácie vo výške 269 miliárd zlatých mariek. Potom komisia znížila sumu na približne polovicu. Teda 132 miliárd zlatých mariek alebo 6,5 miliárd libier. Čo predstavovalo 34 miliárd dolárov. V tom čase boli rozdelené: 52 % pre Francúzsko, 28 % pre Veľkú Britániu a 20 % pre všetkých ostatných.

Weimarská republika pravidelne plnila svoje záväzky voči víťazným krajinám. Ale. Nemecká ekonomika bola slabá a nedokázala napĺňať stanovené objemy reparačných povinností. Suma 132 miliárd zlatých mariek predstavuje fyzicky takmer  50 tisíc ton drahých kovov. Na porovnanie, zásoby zlata svetových mocností v predvečer prvej svetovej vojny, boli v tonách: Veľká Británia 248, Francúzsko 1030, Nemecko 437, Taliansko 355, Rusko 1233 a USA 2293.

Bremeno uvalené na Nemcov bolo neznesiteľné. Obzvlášť náročné boli roky 1922 až 1924. Nemecká ekonomika prežila hyperinfláciu a bola v stagnácii. V tejto situácii začali potajomky pomáhať Weimarskej republike pôžičkami USA. Vďaka čomu si aspoň čiastočne plnila svoje povinnosti týkajúce sa odškodnenia.

Proces čiastočného oslobodenia Nemecka od reparácií sa začal v roku 1924. Na londýnskej konferencii bol prijatý takzvaný Dawesov plán. Meno dostal po americkom bankárovi, riaditeľovi jednej z bánk skupiny Morgan Charles Gates Dawesovi. Plán zabezpečil ďalšie zníženie odškodnenia a riešil tiež zdroje krytia. Základom malo byť hospodárske oživenie Nemecka. Impulzom zahraničné predovšetkým americké investície. Prostriedkom na oživenie nemeckej ekonomiky mala byť aj stabilizácia marky. Na tento účel Dawesov plán rátal s pôžičkou vo výške 200 miliónov dolárov. V tej dobe išlo o neuveriteľnú sumu. Polovicu poskytol bankový dom Morgan.

Je pozoruhodné, že v rokoch 1924 až 1929 vyplatilo Nemecko odškodnenie 10 miliárd zlatých mariek. Zatiaľ čo zahraničné investície do nemeckého priemyslu v rovnakom období dosiahli 33 miliárd. Ďalších 30 miliárd zlatých mariek získalo Nemecko vo forme pôžičiek. Čistý prílev finančných zdrojov, teda súčet priamych investícií a pôžičiek po odrátaní reparačných platieb, bol v uvedenom päťročnom období 53 miliárd zlatých mariek. V prepočítaní na súčasné doláre, nemecká ekonomika dostala čistú infúziu rovnajúcu sa takmer jednému biliónu amerických dolárov! Jednoducho, USA pripravovali Nemecko na ďalšiu svetovú vojnu. Podmienky Versaillskej zmluvy, pokiaľ ide o odškodnenie, boli vážne upravené. Ešte radikálnejšie boli upravené články týkajúce sa odzbrojenia Nemecka. Nemecký vojenský priemysel sa rozvíjal priamo pred očami bývalých víťazov.

V roku 1929 bol Dawesov plán nahradený Youngovým plánom. Nový plán niesol meno Owena Younga, prezidenta General Electric. Tento plán bol prijatý na Haagskej konferencii v rokoch 1929 až 1930. A ešte viac znížil zaťaženie spojené s odškodnením. Platby boli rozpočítané na 50 rokov. Celková suma predstavovala 114 miliárd zlatých mariek. Na rok teda pripadalo 2,28 miliárd zlatých mariek. V súčasnosti by išlo približne o 39 miliárd dolárov.

Youngov plán sa prestal plniť už po roku. Americký prezident Herbert Hoover totiž v roku 1931 vyhlásil na reparácie moratórium. Podľa dohovoru podpísanom na konferencii v Lausanne v roku 1932 mal Berlín následne vydať špeciálne pätnásťročné dlhopisy vo výške svojich reparácií. Vykúpenie týchto dlhopisov Nemeckom malo znamenať konečné uzavretie reparácií.

Nemecko však žiadne dlhopisy nevydalo a zastavilo aj vyčísľovanie reparácií. Obzvlášť, keď sa k moci dostal Hitler. Reparácie prestalo platiť úplne. Vzniknutá Tretia ríša začala Versaillskú zmluvu úplne bojkotovať. A niekdajší víťazi sa nezmohli na žiadnu reakciu. Za Hitlera v rokoch 1933 až 1945 nevynaložilo Nemecko na reparácie ani fenig. Nemecko dokonca zastavilo platenie verejného dlhu voči Veľkej Británii a Francúzsku vzniknutého pred prvou svetovou vojnou. Rovnako prestalo splácať povojnové americké pôžičky. Washington tiež nereagoval.

Ešte v roku 1930 vytvorili víťazné mocnosti Banku pre medzinárodné zúčtovanie (BIS) v Bazileji. Oficiálne mala koordinovať a spravovať prevody platieb reparácií. Išlo ale len o krytie. V skutočnosti mala liať do nemeckého hospodárstva anglosaské zdroje a znova Nemecko pripraviť na vojnu.

Nemecko čerpalo anglosaský kapitál formou investícií i bankových pôžičiek. Nový kancelár Adolf Hitler postavil na čelo ríšskej banky Hjalmara Schachta. Už v máji 1933 sa Schacht v zámorí stretol s americkým prezidentom Franklinom Rooseveltom a najväčšími bankármi z Wall Street. Amerika následne poskytla Nemecku pôžičky v celkovej výške 1 miliardy dolárov. A v júni 1933 dosiahol v Londýne na stretnutí s riaditeľom Bank of England Montagu Normanom ešte väčší úspech. Zníženie a navyše aj úplné zastavenie splácania starých pôžičiek. Ba dokonca poskytnutie nových úverov vo výške 2 miliárd dolárov.

Versaillská zmluva tak postupne pripravovala pôdu pre novú svetovú vojnu. Francúzsky maršál Ferdinand Foch ešte v roku 1919 o dohode z Versailles povedal, že nejde o mier, ale o prímerie. Dokonca určil jeho presné trvanie 20 rokov.

Na neuhradené nemecké reparácie si víťazné krajiny spomenuli až na Postupimskej konferencii v roku 1945. Riešila sa tam však omnoho aktuálnejšia otázka odškodnenia po druhej svetovej vojne. Otázka povinností Nemecka ešte z prvej svetovej vojny bola odložená na neskôr.

Po vzniku Nemeckej spolkovej republiky (NDR) v roku 1949 jej Anglicko a Francúzsko pripomenuli záväzok plniť povinnosti týkajúce sa odškodnenia podľa Versaillskej zmluvy.

Otázky týkajúce sa starých dlhov Nemecka boli predmetom londýnskej konferencie v roku 1953. Výsledkom bola dohoda o výške a postupe splatenia všetkých nemeckých záväzkov vyplývajúcich z Versaillskej zmluvy a pôžičiek v rôznych časových obdobiach. Celková výška záväzkov bola stanovená na 15 miliárd mariek. Podľa odborníkov tak Nemecko dostalo „polovičnú zľavu“. Splácanie ukončila Spolková republika Nemecko v roku 1983. Výnimkou bola časť záväzkov NDR. V cenách z roku 1953 bol zvyšok stanovený na 1 miliardu mariek. Vo vyplácaní zvyšku pokračoval už spoločný nemecký štát po roku 1990. Nemecko uzavrelo reparácie 3. októbra 2010. Povinnosti uložené mierovou zmluvou z Versailles splnilo poslednou platbou 70 miliónov eur.

Dejiny nemeckých reparácií po prvej svetovej vojne sú veľmi poučné. Príklad Versailleskej dohody ukazuje, že Veľká Británia, Francúzsko a Spojené štáty americké majú dobrú pamäť. Že vedia z dlžníka dostať maximum a neuznávajú žiadnu premlčaciu dobu. V prípade reparácií z Versailles išlo presne o 90 rokov od ich registrácie až po splatenie.

Rusko by sa malo od Západu niečo naučiť. Na konferencii v Janove v roku 1922, kde sa vzdalo svojho práva na nemecké reparácie, tiež predložilo bývalým spojencom požiadavky na pokrytie škôd spôsobených obchodnou blokádou a vojenskou intervenciou. Celkovo vo výške 39,5 miliárd zlatých rubľov. Požiadavky boli aj náležite zdokumentované. Západ sa však nimi odmietol zaoberať. K tejto otázke má zmysel sa vrátiť. Veď požiadavka odškodnenia, ako vidno, nemá premlčaciu dobu.