V utorok 1. septembra 1992 fúkal prudký vietor a vytrvalý hustý lejak bičoval celú Vysočinu. Na cestách sa tvorili hlboké kaluže a rozhlas opakovane varoval vodičov, aby išli opatrne ...

Prvý september pred dvadsiatimisiedmimi rokmi sa zapísal do dejín nielen ako deň prijatia Ústavy SR. V čase, kedy Národná rada Slovenskej republiky hlasovala, havaroval na 88. kilometri diaľnice D1 pri českom Humpolci vládny bavorák s Alexandrom Dubčekom. Jeden z najznámejších slovenských politikov zomrel na následky ťažkých zranení o dva mesiace neskôr.

Okolo tejto havárie sa dodnes špekuluje a takisto je zdrojom rôznych konšpiračných teórií. Z alternatívnych webov sa tomu azda najviac venovali redaktori webového portálu Humpolák, keďže Dubček havaroval práve neďaleko Hmpolca.

Medz najznámejšie osoby, ktoré boli priamymi svedkami tejto tragickej havárie, patrí bezpochyby vodič Alexandra Dubčeka, Ján Rezník, službukonajúci vyšetrovateľ dopravnej nehody Jozef Bláha, primár chirurgického oddelenia bývalej Humpoleckej nemocnice MUDr. Adolf Balogh, ošetrujúci lekár privolanej záchrannej zdravotnej služby MUDr. Vladimír Smrčka, hlavný vyšetrovateľ tragédie Jaroslav Ivor a svedok havárie uvádzaný pod iniciálami Alois K.



Hoci opakované vyšetrovanie dospelo k záveru, že išlo o nehodu, konšpirácie žijú aj 27 rokov vlastným životom. A asi naďalej budú, pretože verzie toho, čo sa naozaj stalo, sa značne rozchádzajú. Najviac otáznikov v celej kauze priniesla publikácia s názvom "Tragédia na 88. kilometri" od právnika Liboslava Leksu, ktorý po Dubčekovej smrti zastupoval pred českými súdmi Sociálnodemokra­tickú stranu Slovenska (SDSS) aj pozostalých.

Čo sa vlastne stalo?

Je chvíľka pred pol deviatou ráno a na 88. kilometri diaľnice D1 v smere na Prahu predbieha červenú Škodu 105 bledomodré BMW E34 535i. Hoci leje ako z krhly a značka obmedzuje rýchlosť za mokra na osemdesiatku, vládny bavorák sa rúti podstatne rýchlejšie. Neskôr sa ukáže, že išiel až 131 kilometrov za hodinu. Niet divu, že o pár sto metrov ďalej dostal šmyk. Neovládateľné vozidlo zavadilo ľavým zadným kolesom o obrubník, urobilo hodiny, potom narazilo pravým predným rohom do zvodidiel, prevrátilo sa na bok, prerazilo náprotivné zvodidlá a vyletelo z diaľnice. Auto preletelo asi dvadsať metrov vzduchom, dopadlo na pravý bok, skĺzlo sa po streche, prevrátilo sa späť na kolesá a zavŕtalo sa zotrvačnosťou do svahu. Potom už len ticho. Palubné hodiny sa zastavili o 9.25.



Svedok nehody, vodič predbiehanej Škody 105, pán Alois K. z Vyškova, ešte stačil našťastie haváriu zahliadnuť. Havarovaný automobil totiž vôbec nie je z cesty vidieť. Alois zaparkoval v odstavnom pruhu a zbehol dole po svahu k havarovanému vozidlu. Naskytol sa mu desivý pohľad. Zadná časť karosérie BMW trčala do výšky a vrak auta bol prázdny. Pätnásť metrov pred zdemolovanými bavorákom ležal premočený starší muž a bolestivo nariekal. Pri hlave mu kľačal mŕtvolne bledý muž stredného veku. Krvácal z rany na hlave a zdal sa byť v poriadnom šoku.

"Každá minúta sa mi zdala ako večnosť"
Svedok nehody Alois K.

Svedok nehody išiel k svojmu autu pre deku, do ktorej zabalil bezvládneho ťažko raneného Dubčeka. Potom utekal stopovať na diaľnicu prechádzajúce vozidlá, aby zavolali záchranku a políciu. Keď sa mu to podarílo, vrátil sa späť dole a čakal na príchod záchranky. "Každá minúta sa mi zdala ako večnosť," vypovedal neskôr.

Prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček (vpravo) v rozhovore s pracovníkmi na Hradčanskom námestí, ktorí pracujú na rekonštrukcii objektov Pražského hradu. / CTK Karel Mevald

Konajte pán doktor, ja vám verím

Ako prví dorazila zdavotná záchranka z Humpoleca. "Dorazili sme asi sedem minút po ohlásení (cca 20 min. od havárie, pozn. red.) a súčasne s nami prišli na miesto nehody aj hasiči. Vodič nebol pripútaný a pán Dubček tiež nie," opísal situáciu po havárii službukonajúci lekár záchranky MUDr. Vladimír Smrčka. Keď videl viacpočetné, život ohrozujúce zranenia a zistil, kto je zranený starý muž, volal vysielačkou jihlavskú leteckú záchrannú službu ešte skôr, než vyrazil do Humpolca. "Veziem Dubčeka!" Oznámil lakonicky Adolfovi Baloghovi, primárovi chirurgického oddelenia nemocnice v Humpolci.

"Nosidlá so starcom premočeným na kožu sme položili na operačný stôl. Ostro rezaný profil, dlšie šedivé vlasy. Ste pán Dubček? opýtal som sa. Zranený, pri plnom vedomí a orientovaný, odpovedal: Som Alexander Dubček z Bratislavy. Necítim si nohy. Ja viem, že sa nesmiem veľmi hýbať," spomína si na tie chvíle MUDr. Adolf Balogh. "Dýchanie je rýchle, pulz slabý. Zjavne ide o závažný úraz so začínajúcim úrazovým šokom ... Vďakabohu už sú tu kolegovia z leteckej záchranky," popísal lekár kritické momenty.



"Pán Dubček, musíme vás previezť do Prahy, asi bude nutná operácia. Smutný úsmev skromného, ​​slušného človeka, aký si pamätám z dobových fotografií: Doktor, konajte svoju povinnosť, ja vám verím," spomína Adolf Balogh na politikovu reakciu.

Pacienta uviedli do umelého spánku a stabilizovaného ho vypravili na heliport. O štyridsať minút neskôr si ho už prebrali lekári z jednotky intenzívnej starostlivosti pod vedením primára MUDr. Milana Ročne v nemocnici Na Homolke.

Takmer v rovnakom čase, kedy sa spoločný štát Čechov a Slovákov rozpadol, Alexander Dubček bojoval o svoj život. Mal rozsiahle zranenia chrbtice, hrudníka a vnútorných orgánov. Bol v ťažkom traumatickom šoku. Prežil tri veľké operácie a chvíľu sa dokonca jeho stav stabilizoval. Bol pri vedomí a komunikoval. Zlepšenie však bolo len dočasné. Večer 7. novembra zlyhali Alexandrovi Dubčekovi srdce, pľúca i obličky a následne bolo možné už iba konštatovať smrť. Rozpadu federácie sa už nedožil.

Na viac si nepamätám ... Naozaj?

"Zbadal som pred sebou veľkú kaluž vody. Dal som nohu z plynu, takže som nemusel ani brzdiť vzhľadom k sile motora vozidla ... keď som vošiel do tej mláky vody. Seklo mi to volantom riadenia, takže ľavá zadná časť ma začala predbiehať a dostal som aquaplaning (situácia, kedy je na vozovke tak silná vrstva vody, že ju pneumatika nedokáže vytlačiť z jazdnej dráhy. V dôsledku toho klesne priľnavosť a auto sa stane neovládateľné - pozn. red.). Vyšliapol som spojku ... vozidlo sa tak dostalo do polohy zadnou časťou vpred. Išli sme chvíľu po krajnici, nabehli sme na zvodidlá a potom sme sa začali prevracať. Zakričal som pozor, asi sme sa točili. Ja som sa zrejme udrel do hlavy. Potom si na udalosti nepamätám, až keď som sa prebral vonku mimo auta." uvádza sa v zápisnici z vyšetrovania.

Kto je muž, ktorý nehodu spôsobil?

Jánovi Rezníkovi, vodičovi ochrannej služby Federálneho policajného zboru, bolo v čase havárie 37 rokov. V službe mal síce najazdených už milión kilometrov bez nehody, podpredseda federálnej vlády Rudolf Filkus bol však údajne s jeho riskantnou jazdou nespokojný. Pri policajnom výsluchu využil rezník právo nevypovedať.

Rezník vypovedal až pred vojenským súdom v Českých Budějoviciach, ktorý prebehol v marci 1993. Ten dospel k záveru, že nehodu zavinil príliš rýchlou jazdou. Za ublíženie na zdraví s následkom smrti ho odsúdil na dvanásť mesiacov nepodmienečne. Vzhľadom k tomu, že horná sadzba bola päť rokov, išlo o mierne rozhodnutie.

Ako poľahčujúca okolnosť bola vzatá do úvahy skutočnosť, že vládne vozidlo malo výnimku zo zákona a nemuselo dodržiavať obmedzenia rýchlosti. Ján Rezník dokonca požiadal o milosť prezidenta Václava Havla, nebolo mu však vyhovené. Napriek tomu vodič za mreže nakoniec nešiel, zachránila ho amnestia na Slovensku.

Bermudský trojuholník na D1?

Už v priebehu vyšetrovania sa objavili prvé konšpiračné teórie, niektoré značne divoké: napr. vražedné geopatogénne zóny alebo "ultrazvukovou puškou prestrelené kolesá BMW", ako písali v novembri 1992 v Czechoslovak Daily Herald, krajanskom denníku z Chicaga, ktorý dnes už neexistujúce.

Kritický 88. kilometer D1 sa dokonca dostal do pesničky: "U Humpolce v příkrém kopci často bouraj politici," spievala skupina Tři sestry. Havarovali tu totiž takisto československý minister zahraničného obchodu Jozef Bakšay a bývalý poradca prezidenta Havla, Martin Bútora. Hromadná havária štyridsiatich automobilov v roku 1995, v ktorej sa ocitol aj herec Petr Haničinec, si vyžiadala dva ľudské životy a sedem ťažko zranených. Ostatne v onen osudný utorok roku 1992, len o hodinu neskôr a asi o sto metrov ďalej, mal nehodu nemecký kamión a v okolí došlo v ten istý deň k ďalším piatim haváriám.



Preto vyšetrovatelia brali do úvahy aj tvrdenie psychotronika, že za nehody môžu silné geopatogénne zóny súvisiace s ložiskom uránu. Došlo to dokonca tak ďaleko, že si prokurátor vyžiadal znalecký posudok z odboru neurológie. Ten však vcelku pochopiteľne vyhlásil, že psychotronikovým "záverom chýbajú akékoľvek atribúty vedeckej metódy".

Nikto nič nenaplánoval

Komisia, ktorá nehodu vyšetrovala, dospela k jednoznačnému záveru: nešlo o vraždu, bola to nehoda. Spôsobil ju vodič, ktorý išiel neprimeranou rýchlosťou. Silný náraz zdemoloval BMW a vodič mal naozaj z pekla šťastie, že vyviazol len s ľahkým zranením. Znalecký posudok tiež potvrdil, že s Dubčekovým telom nebolo po nehode manipulované. Obaja muži zrejme vyleteli zotrvačnosťou zadným oknom pri prevracaní sa auta.

Rozumná odpoveď sa ponúka aj na otázku, prečo nebol Dubček prevezený do Brna, ale do Prahy: od miesta nehody je to do oboch miest približne rovnako ďaleko a vtedajší minister zdravotníctva Bojar dal Homolke prednosť z pochopiteľných dôvodov: išlo o špeciálne zariadenie pre prominentných politikov, z celého Československa najlepšie personálne a prístrojovo vybaveného pracoviska.

K záveru, že Dubček zomrel na následky nehody, nie vraždy, došlo i ďalšie vyšetrovanie, iniciované nespokojnými slovenských sociálnymi demokratmi. Ministerstvo vnútra definitívne uzavrelo vyšetrovanie až v roku 2000, pochybnostiam však nezabránilo. Veľa ľuďom sa totiž Dubčeková smrť mohla hodiť.

Príliš veľa mŕtvych ...

Na jeseň 1992 bol rozpad federácie na dohľad a vtedajší slovenských premiér Vladimír Mečiar rozhodne netúžil vidieť Dubčeka na mieste slovenské prezidenta. Ľuďmi stále obľúbený politik mu nebol priaznivo naklonený a na poste prezidenta by mohol ovplyvňovať zostavovanie budúcej vlády, na ktorej čele sa už Mečiar videl. Žiaden div, že sa po krčmách začal rozprávať vtip: "Viete, kedy mal na sebe Mečiar naposledy montérky? Keď Dubčekovi nastavoval brzdy! "

V rovnaký deň, kedy havaroval Dubček, bol Jaroszewicz vo svojej
varšavskej vile uškrtený koženým opaskom.

Ďalšia konšpirácia zdanlivo ukazovala smerom na východ. Najpravdepodobnješie do Ruska. Alexander Dubček mal totiž vypovedať ako svedok pred ústavným súdom v Moskve, pri procese proti Komunistickej strane Sovietskeho zväzu. Mohol tam odkryť ešte nejaké nové fakty o praktikách sovietskeho straníckeho vedenia na jar a v lete 1968? Toto sú však iba dohady, vychádzajúce z jednej súvislosti, z ktorej až zamrazí. V rovnakom procese mal totiž vypovedať aj niekdajší poľský premiér Piotr Jaroszewicz. Ten bol však presne v rovnaký deň, kedy havaroval Dubček, uškrtený koženým opaskom vo svojej varšavskej vile. Vrahovia ho pred smrťou mučili a jeho manželku zastrelili. Chytení boli len prednedávnom a aj to len náhodou. Za ich hlavný cieľ polícia označila lúpež, nevylúčila však ani ďalšie motívy.

O "zmarenú účasť" Dubčeka a Jaroszewicza na moskovskom procese sa zaujímala aj niekdajšia poslankyňa ruskej Štátnej dumy Galina Starovojtová. (Bola zastrelená v roku 1998 pred domom, kde bývala. Proces s predstaviteľmi KSSZ sa nikdy nekonal - pozn. Red.). Starovojtová však uviedla, že účasti sovietskych komunistov pri autonehode Dubčeka, nič nenasvedčuje, ale "nedá sa vylúčiť, ba priam je veľmi pravdepodobné, že všetko zorganizovali bývalí spolupracovníci miestnych tajných služieb. Obete totiž mohli vypovedať nielen o ich činnosti, ale aj o ich podriadenosti KGB," citoval Galinu Vladimír Jancura v denníku Pravda z rozhovoru, ktorý aktivistka poskytla krátko pred svojím zavraždením.

Podľa tvrdenia právnika Liboslava Leksu, ktorý zastupoval počas súdu Dubčekovu rodinu, pracoval totiž Ján Rezník ešte pred vstupom do federálnej ochranky u Štátnej bezpečnosti.

... a príliš veľa nejasností

V knihe Tragédia na 88. kilometri sa Liboslav Leksa pozastavuje tiež nad tým, že z Bratislavy vyšiel Alexander Dubček na prednom sedadle spolujazdca, zatiaľ čo pri nehode sedel vzadu. V protokole o hlavnom pojednávaní súdu to vodič vysvetľuje takto: "Asi na 150. kilometri v blízkosti Deviatich krížov pán Dubček povedal, že sa potrebuje pozrieť do papierov, takže si za jazdy presadol dozadu." Naozaj si viete predstaviť postaršieho gentlemana v obleku, ako za jazdy prelieza z predného sedadla do zadnej časti BMW? Ako navyše ukazuje priložené foto, text je v protokole prepísaný. Je prekvapujúce, že to súdu neprišlo divné.

Rezník tiež vypovedal, že nebol pripútaný. Podľa niektorých konšpiračných teórií si však za Brnom pás zapol. V tom prípade by mal v BMW slušnú šancu nehodu prežiť - na rozdiel od Dubčeka. O tom bolo známe, že si bezpečnostný pás nezapínal nikdy. Vysvetľovalo by to tiež, prečo vodičovo poranenia neboli tak závažné.

Špekulovalo sa aj o priebehu nehody. Vodič vypovedal, že zadné okno bolo vytlčené. Ako ale napísal denník Blesk 19. februára 1993, "podľa výpovede Vladimíra Smrčka z Humpoleckej záchrannej služby, boli pri ich príchode sklá vozidla neporušené". Ako by sa teda obaja pasažieri dostali von z auta? Veľký otáznik, alebo len novinárska kačica?

Čo sa 1. septembra 1992 pred pol desiatou dopoludnia na D1 pri Humpolci skutočne stalo? Možné je naozaj všetko. V tomto prípade však bude zrejme najjednoduchšie vysvetlenie, to nejpravdivejšie: Išlo naozaj len o nehodu.