V dobe, kedy sa česká spoločnosť chystá pripomenúť si tridsiate výročie od udalostí z novembru 1989, to však nie sú príliš povzbudivé výsledky. Zarážajúce je o to viac, že sa tak deje v dobe, kedy sa českému hospodárstvu darí, národ sa už dávno stal konzumnou spoločnosťou, nezamestnanosť je minimálna a dá sa povedať že všetkým Čechom pravidelne rastú platy, a to aj tým ktorí zarábajú najmenej.

Nič menej, nalejme si čistého vína. Z nemalej časti českého spoločenstva je cítiť frustráciu a rezignáciu. Ľudia sú vytočení z politiky a politikov, z veľa krát krívajúcej spravodlivosti, ale aj zo všadeprítomného zdražovania. Niektorí sa "zabetónovali" do svojich bytov či domov a rezignovali o akúkoľvek snahu, na sebe niečo zlepšiť, alebo vyvinúť snahu napríklad o lepšiu či lepšie platenú prácu.

A keď si k tomu doma v televízií pustia Ženu za pultom, Chalupárov alebo Nemocnicu na okraji mesta, tak sa ešte utvrdia v tom, že kedysi bolo lepšie.

Tovaru síce v obchodoch bolo málo, skoro nikam sa nemohlo chodiť, ale každý mal rovnako veľa peňazí a aj rovnako veľa oblečenia či rovnaké auto. Všetci sa so všetkými združovali, deti jazdili na tábory a celé rodiny potom v rámci odborového hnutia na dovolenky po celom Československu.

Títo ľudia nevideli a dodnes nechcú vidieť, nie to ešte chápať morálnu, hodnotovú, ale aj ekonomickú devastáciu do roku 1989, z ktorej sa Česká republika doteraz ešte celkom neprebrala. Preto klobúk dole pred každým jednotlivcom, skupinou či kolektívom, ktorí sa snaží pre seba a svoje okolie či spoločnosť ako takú, niečo urobiť a prispieť k jej obohateniu.

Výsledky a interpretácia výskumu budia dojem, že najmenej spokojní sú tí menej vzdelaní, teda ľudia s výučným listom. Takéto delenie bolo populárne ešte pred dvadsiatimi rokmi, ale teraz? Veď manuálne zruční a šikovní robotníci, remeselníci či baníci majú dnes často väčšie výplaty ako absolventi vtedajších obchodných akadémií či gymnázií. Je po nich dopyt a ľudia ich platia dobre, čo sa o celej rade absolventov humanitných odborov na univerzitách nedá povedať ani náhodou. Tak teda kde je problém?

Mám obavy, že problémom veľkej časti českej spoločností je čosi, čo by sociológ Erich Fromm nazval v 40. rokoch minulého storočia ako „strachom zo slobody“. Je to stav, kedy ľudia nevedia, čo so sebou majú robiť. Predtým boli zvyknutý, že je o všetko postarané a zariadené, oni boli presne riadení, vedení a kontrolovaní a nemuseli sa o nič starať a snažiť sa. Vtedy motivácia nebola žiadna, všetci dostali rovnako bez ohľadu na svoje schopnosti či výkon.

Tento stav zrejme do českej DNA prinieslo presvedčenie, že to tak musí zostať navždy a všetko, čo sa tomu prieči, je zlé a naničhodné. Aj z tohto dôvodu sa v Česku príliš neodpúšťa úspech, prevláda závisť a presvedčenie, že ten, kto má viac, je a priori lump, podvodník a zlodej. Všetko sa potom doplní obligátnou vetou, že "predtým všetci mali prácu, neboli exekúcie, bol poriadok“ a je vymaľované. Zarážajúci je na tom  fakt, že si túto predstavu v sebe nesú aj ľudia, ktorým v novembri 1989 bolo 10, 15 či 20 rokov, ktorí mali fakticky život ešte len pred sebou.

Najviac trýzni fakt, že je zistené, ako veľké množstvo ľudí dnes nepozná blízku históriu svojej krajiny. To je nielen negatívnou vizitkou výchovy v rodinách, ale aj samotného školstva. Zo spoločnosti sa vytráca duch kritického myslenia, ľudia nečítajú noviny ani knihy, nesledujú náučné programy a dokumenty v televízií, za svoj berú kadejaký "blábol" či fámu a ani sa neobťažujú overiť si, že tomu tak skutočne je.

Tento stav je vodou na mlyn celej rade politikov, ktorým tento stav vyhovuje. Udržať ľudí v nevedomosti, vystrašiť ich fámou, ale hneď im ponúknuť svoju starostlivú a pevnú náruč. A k tomu im pridať nejakú tú korunu, aby získali pocit, že na nich niekto myslí. To sa to potom dobre vládne!

Americký filozof a spisovateľ George Santayana kedysi povedal slávny výrok: „Ten, kto zabudne na svoju minulosť, je odsúdený si ju znovu prežiť.“ Tieto prorocké slova majú svoj význam a váhu aj dnes. Príkladov, ktoré potvrdzujú toto pravidlo, okolo seba máme dnes viac než dosť.