Komentár Valentína Katasonova (Fond strategickej kultúry)

Bankrot vedecky podloženého optimizmu a poučenie z veľkej depresie

Stalo sa to presne pred deväťdesiatimi rokmi. Dňa 24. októbra 1929 sa začal kolaps na newyorskej burze cenných papierov. Ten vyvolal hospodársku krízu najskôr amerického hospodárstva a potom i v Európe a ďalších krajinách sveta. Výnimkou bol len ZSSR. Nazývali to Veľká depresia. Išlo ale o skutočnú krízu. Recesia trvala od roku 1929 až do 1932. Depresia, respektíve stagnácia, začala v roku 1933 a pokračovala až do druhej svetovej vojny.

USA na prvej svetovej vojne rozprávkovo zbohatli. Na jej začiatku boli najväčším medzinárodným dlžníkom v rámci súkromného dlhu. A o päť rokov neskôr sa stali USA najväčším poskytovateľom čistých úverov na svete. Americká centrálna banka, teda Federálny rezervný systém (Fed), ktorá vznikla len niekoľko mesiacov pred vojnou, začala aktívne vydávať americký dolár. Ten vytlačil britskú libru, ktorá bola dovtedy hlavnou menou vo svete.

USA sa tak stali novým príkladom prosperujúcej spoločnosti. Zničená a hladná Európa na ňu hľadela ako na nedosiahnuteľný sen.

K hlavným inováciám v USA došlo vo svete financií. Akciový trh sa vyvíjal rýchlym tempom. Ekonomika čerpala pôžičky od bánk, ktoré boli členmi Fedu. Značná časť peňazí z pôžičiek nakoniec skončila na akciovom trhu. Amerika sa zmenila na obrovský hazardný dom. Hral takmer každý. Hlavne banky. Tie sa okrem poskytovania pôžičiek začali zaoberať aj „investíciami“. Teda nákupom cenných papierov. Hrali aj firemní klienti bánk. Podnikatelia časť úverov smerovali do rozvoja výroby. Ale čoraz väčšiu investovali do cenných papierov. A na hre sa podieľali aj súkromné osoby. Z celkovo 120 miliónov dospelých Američanov sa približne 30 miliónov „hralo“ s cennými papiermi. Presnejšie povedané, „bezhlavo ich nakupovali“. Jeden a pol milióna ľudí sa zapojilo do hry „profesionálne“. Otvorili si účty v brokerských firmách. Milióny Američanov sa prestali zaujímať o svoje platy. Prednejší bol pre nich príjem z cenných papierov. Výnosy rástli doslova pred ich očami. Osobný príjem považovaný za plat zohral pri nákupe cenných papierov pomocnú úlohu. Najmä prostredníctvom pôžičiek. Zvláštnosťou pôžičiek bolo, že sa mali vrátiť na prvú žiadosť veriteľa. Banky to však zväčša nepožadovali. A dlžníci začali na svoje dlhy zabúdať.

V sociálnej psychológii existuje pojem „kolektívne šialenstvo“. Jedným z príkladov v nedávnej histórii bola nemecká Tretia ríša. Divoké americké dvadsiate roky jej môžu pokojne konkurovať. Vyvolali ho majitelia peňazí, hlavní akcionári Fed. Použili na to médiá, hollywoodske filmy, či vysokoškolské vzdelávanie. Prostredníctvom svojich peňazí tak podnietili vášne hráčov na finančných trhoch.

Je pozoruhodné, že si USA po prvej svetovej vojne ako jediné na svete zachovali zlatý štandard. Čo znamená, že centrálna banka nemohla vydávať viac peňazí, ako mala v rezervách zlata. Zlatý štandard neumožňuje „kvantitatívne uvoľňovanie“. Ktoré dnes s obľubou praktizujú tak Fed, ako aj európska, japonská i ďalšie centrálne banky.

V dvadsiatych rokoch minulého storočia sa ale peňažná zásoba vytvorená takzvanou centrálnou bankou USA zvýšila o 60 %. Takéto zvýšenie amerických zásob zlata však bolo nemožné. Majitelia peňazí takto postupne oslabovali účinok „zlatej brzdy“. Teda, znižovali percento pokrytia vydaných peňazí drahými kovmi. Obzvlášť veľa peňazí prišlo do obehu v roku 1927. Vtedy sa v americkej ekonomike vyskytli známky recesie. Fed sa takto snažil kontrolovať hospodársky cyklus. Vtedy to ešte fungovalo. Americká ekonomika sa odrazila od dna a pokračovala v raste.

Nové peniaze „nevyrábalo“ len dvanásť bánk Fedu. Väčšina peňazí vznikla v súkromných bankách. A tie ich doslova „vytvárali zo vzduchu“. Nové bezhotovostné peniaze vlastne vznikli vždy, keď nejaká banka poskytla pôžičku.

Hoci má Federálny rezervný systém v názve slovo „rezerva“, išlo len o symboliku. V podstate žiadne rezervy za záväzky súkromných bánk nevytváral. Pritom lobisti v roku 1913 pri presadzovaní zákona v Kongrese sľubovali, že bude spoľahlivým ručiteľom. A ochranou pred bankovými krízami. Bola to lož. Pretože takú záruku možno poskytnúť iba pri stopercentnom krytí záväzkov bánk. V skutočnosti išlo len o pár percent. Vďaka takýmto neexistujúcim, v skutočnosti falošným peniazom, vzniklo na americkom finančnom trhu povestné šialenstvo.

Liberálna menová politika Fedu pozostávala nielen z vydávania dolárov. Doslova povzbudzovala súkromné banky, aby vytvárali falošné peniaze. Zároveň znižovala svoju úrokovú sadzbu. Vtedajšia diskontná sadzba je vlastne dnešná moderná kľúčová úroková sadzba. Z 6,5 % v roku 1921 sa začiatkom roku 1927 znížila na 4 %. A v auguste toho roku sa znížil o ďalších 0,5 percentuálneho bodu na 3,5 %.

Prekvapivé je, že divokému hazardnému opojeniu podľahli nielen milióny bežných Američanov. Masová psychóza neušetrila nikoho. Ani amerických prezidentov, ministrov, vyšších vládnych úradníkov, predstaviteľov ekonomických vied, či veľkých spoločností. Nikto nevidel známky hroziacej katastrofy. Naopak. Niektorí predstavitelia americkej „elity“ si dokonca mysleli, že USA vstúpili do éry bezrizikového rozvoja. Do obdobia „večnej prosperity“.

Mnoho intelektuálov a politikov starého sveta závistlivo pozeralo na nový svet. USA dávali Európe za príklad. Slávny anglický ekonóm John Maynard Keynes v roku 1927 povedal: „V našej dobe už nebude viac kolapsov“.

Väčšinu divokých dvadsiatych rokov minulého storočia bol americkým prezidentom John Calvin Coolidge. Od 1923 do 1929 roka. Počas jeho prezidentovania sa objavil pojem „prosperita“. Americký sociálno-ekonomický model bol považovaný za štandard „pozemského raja“. Dňa 4. decembra 1928 Coolidge s hlbokým uspokojením povedal: „Nikdy predtým nemal Kongres USA, ktorý sa zhromaždil, aby zvážil stav vecí v krajine, taký príjemný pohľad. Vo vnútorných záležitostiach vládne mier a spokojnosť. Zažívame najdlhšie obdobie prosperity v histórii. V medzinárodných záležitostiach panuje mier a dobrá vôľa na základe vzájomného porozumenia“. Opúšťajúc Biely dom bol Coolidge presvedčený, že sa „krajina môže pozerať s uspokojením na súčasnosť a optimizmom do budúcnosti“.

Nemenej optimistický bol aj nový prezident Herbert Hoover, ktorý vyhral voľby v roku 1928. Počas svojej kampane sľúbil každej americkej rodine auto. Hoover „videl budúcnosť USA v podobe impéria nového typu. Ako svetovú ekonomickú ríšu vytvorenú na základe vyspelého podnikania stojaceho na obchode a úveroch. Tento model mal preniknúť do všetkých krajín a prekonať iné národy".

Skutočné hospodárstvo ale v lete 1929 zaznamenalo pokles výroby vo viacerých odvetviach. Nikto tomu však nevenoval pozornosť. Burzy pokračovali v raste.

Jeden z hlavných amerických ekonomických guru tej doby bol profesor na Yale University a odborník na teóriu peňazí, Irving Fisher. Dnes je na zozname „100 najvýznamnejších ekonómov sveta“. V rozhovore pre denník New York Times 5. septembra 1929 tvrdil: „Je možné, že kotácie cenných papierov klesnú, ale nedôjde k žiadnej katastrofe“. Katastrofa napriek tomu prišla.

Napätie bolo možno na burzách pozorovať už niekoľko dní pred Čiernym štvrtkom. Niektoré akcie sa prepadli. Účastníci burzovej hry ale boli presvedčení, že úrady vážnejšie problémy nedopustia. Viera v „centrálnu“ banku a ministerstvo financií USA bola skutočne slepá. Bankár Charles Mitchell 22. októbra oznámil, že „trh je celkom v poriadku". Pripustil však, že „pokles cien akcií zašiel príliš ďaleko". Mitchella podporil aj Fisher. Podľa neho sa len burza „technicky očistila“ od nevyvážených investorov. Trh sa jednoducho len „liečil“. Vyjadrenia mali efekt. V podvečer 22. októbra akciové indexy mierne vzrástli.

Ani kolaps na burze cenných papierov v Čierny štvrtok americkú elitu nepresvedčil. Prosperita mala podľa nich pokračovať. Deň po Čiernom štvrtku vyhlásil prezident Hoover, že na burze iba došlo k „technickej úprave“. Ale „hospodárstvo krajiny stojí na pevných základoch“.

Až do konca roku 1929 mnohí verili, že pád na burze sa čoskoro skončí. A začne rast. Ešte 14. novembra 1929 Irving Fisher ubezpečoval, že pokles akciového trhu „skončí o pár dní“. Harvardská univerzita tiež „zaspala“ začiatok Veľkej depresie. Po Čiernom štvrtku viackrát sľubovala rozhodný obrat trendu akcií.