Zdroj: Kommersant

Východ - dlhodobá záležitosť

Blízky Východ je jediným regiónom na svete, nepočítajúc postsovietsky priestor, kde s Ruskom musia počítať dokonca aj také krajiny, ako Spojené štáty. Hoci možnosti Washingtonu a Moskvy nie sú porovnateľné, posledná menovaná dokázala, že môže zmariť hru druhých a zmeniť priebeh udalostí. Ba čo viac, existujú dôvody poukazujúce na to, že cieľom moskovskej politiky v danom regióne nie je len uspokojenie geopolitických ambícií, ale aj vyťaženie zo svojho vplyvu ekonomických výhod.

Počas sovietskej éry bol Blízky východ, rovnako ako mnoho iných regiónov, rozdelený na zóny vplyvu medzi Moskvou a Washingtonom. Rozdelenie nebolo vždy jednoznačné. Vrelé priateľstvo sa mohlo zmeniť na studenú sprchu, ako sa to stalo, napríklad, s Egyptom za éry Anwara as Sádáta, keď v roku 1976 Káhira náhle zrušila bilaterálnu zmluvu o priateľstve a spolupráci so ZSSR a sovietski špecialisti boli vyhostení z krajiny. Washington a Moskva boli takmer rovnocennými hráčmi.

"Teplo púšte nám štípe líca, // a piesok zapcháva naše ústa." // Napíš mi, mama, do Egypta. // Ako tam žije moja Volga? “- spieval Mark Bernes o stavbe Asuánskej priehrady sovietskymi špecialistami v Egypte v 60-tych rokoch 20. storočia. Celé generácie arabistov vyrastali na týchto veršoch.

Asuanská priehrada, ako aj výstavba vodnej elektrárne na Eufrate v Sýrii a desiatky ďalších priemyselných objektov v arabských krajinách od Alžírska po Irak sa stali po desaťročia symbolom sovietsko-arabskej spolupráce. Doteraz prakticky nedošlo k žiadnemu kontaktu medzi Moskvou a arabskými krajinami bez toho, aby neboli spomenuté. Po rozpade ZSSR sa zdalo, že všetky tieto spomienky sa aj naďalej uchovajú v živej pamäti. Vplyv Moskvy na Blízkom východe sa v podstate priblížil k nule. Na papieri zostala spoluúčastníkom blízkovýchodného urovnania rovnako, ako USA, ale okrem tohto statusu jej nič iné nezostalo.

Neprítomnosť Ruska na samite o urovnaní situácie na Blízkom východe v egyptskom Šarm el-Šejchu, urýchlene zvolanom v októbri 2000 na vrchole palestínskej intifády z iniciatívy prezidenta USA Billa Clintona, možno považovať za symbolické „dno“. Moskvu jednoducho nepozvali. Spojené štáty po 19 rokoch nástojčivo pozývali Rusko, aby sa zúčastnilo blízkovýchodného samitu vo Varšave, ktorého cieľom bolo vybudovať nový systém vzťahov v regióne - od ekonomiky po bezpečnosť, hoci v skutočnosti to vyzeralo ako budovanie protiiránskej koalície. Tentokrát už Rusi rázne povedali „nie“. O necelých šesť mesiacov neskôr, na pozadí americko-iránskej konfrontácie, Rusko neočakávane aktualizovalo svoju starú Koncepciu kolektívnej bezpečnosti v zóne Perzského zálivu, čo vyvolalo horlivú reakciu Washingtonu, ktorý v tom videl pokus Moskvy vtrhnúť do jej zóny záujmov.

O tom, že sa Rusko vrátilo na Blízky východ a nebojí sa stretu s inými záujmami pochybuje v dnešnej dobe len málokto. Otázka znie prečo a na ako dlho?

Obrat na Východ

Málokto si pamätá, ale doslova desať dní predtým, ako Moskvu „zabudli“ pozvať na samit v Šarm el-Šejchu, vtedajší minister zahraničných vecí Igor Ivanov uskutočnil skutočný obrat v zahraničnej politike smerom na Blízky východ. Nejedná sa iba o pekný príklad. Minister zahraničia neočakávane skrátil svoj pobyt v Alžírsku a vydal sa do Damasku, Bejrútu, Jeruzalema a opäť do Damasku, aby sa pokúsil utíšiť rozpútanú intifádu. Táto kyvadlová diplomacia výsledky síce nepriniesla, ale Rusko tým predemonštrovalo, že je opäť pripravené hrať aktívnu úlohu na Blízkom východe.

Prelomovým momentom vo vzťahoch Moskvy s arabským svetom bola aj samotná návšteva ministra v Alžírsku. Teraz je to už zvykom, keď sú oficiálne návštevy prezidenta, predsedu vlády, alebo ktoréhokoľvek člena vlády sprevadzané obchodnými fórami a obchodnými rokovaniami. V októbri 2000 ruského ministra zahraničných vecí počas cesty do arabskej krajiny sprevádzala po prvýkrát delegácia ruských podnikateľov.

Práve obchodné ambície, podporované Jevgenijom Primakovom, ktorý sa koncom decembra 2001 ujal funkcie prezidenta Obchodno-priemyselnej komory RF, urýchlili návrat Ruska na Blízky východ.

Aj arabská strana bola toho názoru, že vzťahy je potrebné obnovovať prostredníctvom obchodných kontaktov. Nie je náhodou, že Alžírčania od samého začiatku nástojčivo navrhovali Moskve, aby zahrnula do práce medzivládnej komisie zástupcov súkromného sektora. V tom čase to bolo nóvum, teraz je to  už zaužívaná norma. Mimochodom, veľa vecí bolo vtedy po prvýkrát.

V roku 2001 pricestoval do Moskvy alžírsky prezident Abdelazíz Buteflika zo svojou prvou oficiálnou návštevou za 15 rokov. V závere rokovaní bolo podpísané vyhlásenie o strategickom partnerstve – jednalo sa o prvý takýto dokument medzi Ruskom a arabskými krajinami. Počas návštevy bola tiež nastolená otázka alžírskeho dlhu voči Moskve. Táto téma sa začiatkom 21. storočia stala leitmotívom všetkých kontaktov Moskvy s krajinami tohto regiónu. V rokoch 2005 až 2008 Rusko odpísalo značné sumy dlhu Alžírsku, Sýrii, Líbyi a Iraku na základe záruk za budúce zmluvy.

Rok 2001 sa niesol v znamení prvej návštevy ministra zahraničných vecí v Líbyi v celej histórii bilaterálnych vzťahov. V priebehu rokovaní sa diskutovalo o zintenzívnení obchodno-ekonomickej spolupráce, vrátane prác ruských ropných spoločností v Líbyi. Túto cestu na ruskom ministerstve zahraničia označili ako „perspektívnu návštevu“. V tom čase boli deklarované bezprostredné vzájomné návštevy na najvyššej úrovni, ale uplynulo ďalších osem rokov, než sa uskutočnili. Ruský prezident Vladimír Putin navštívil Tripolis v apríli 2008 a o šesť mesiacov neskôr priletel do Moskvy vodca líbyjskej revolúcie Muammar Kaddáfí. Prijal ho však už prezident Dmitrij Medvedev. Vtedy ešte nikto nevedel, že o dva roky plukovníka Kaddáfího zabijú, jeho krajina sa rozpadne na bojujúce jednotky a udalosti v Líbyi vyvolajú jediný verejný spor medzi Dmitrijom Medvedevom a Vladimírom Putinom, keď prvý nazval akcie protilíbyjskej koalície „krížovou výpravou“ a druhý vyhlásil, že podobné prirovnania sú neprípustné, nakoľko „povedú k zrážke civilizácií“.

Boj o Irak

V roku 2000 sa takmer všetky podnikateľské projekty ruských spoločností na Blízkom východe točili okolo Iraku. Rusko sa aktívne zapojilo do programu „Ropa za potraviny“, ktorý zaviedla Organizácia Spojených národov v roku 1995 s cieľom pomôcť irackému obyvateľstvu v podmienkach sankcií. Ruské spoločnosti kontrolovali 30–40% exportu irackej ropy. Len v roku 2000, berúc do úvahy direktívu prijatú irackým vedením o priorite ruských spoločností, predstavoval objem podpísaných zmlúv s Ruskom 1,2 miliardy dolárov. Moskva bola jedným z lídrov v dodávkach humanitárnych tovarov do Iraku.

Sankcie, ktoré platili v čase Saddáma Husajna, však neumožnili realizovať seriózne projekty, napríklad rozvoj ropného poľa Západná Kurna ropnou spoločnosťou Lukoil. Režim sankcií a blokáda Iraku okrem toho prispeli k rozmachu korupcie v samotnom Iraku, ako aj vo všetkých štruktúrach spojených s programom „Ropa za potraviny“. Na Iraku nielen zarábali, ale aj strácali stovky tisíc dolárov. Boli to hlavne ruskí predstavitelia biznisu, ktorí lobovali za zrušenie sankcií OSN voči Bagdadu, uvedomujúc si, že konkurentov medzi Britmi a Američanmi v Iraku za okolností, ktoré v tom čase prevládali mať nebudú.

V Moskve zároveň kategoricky vystupovali proti silovému scenáru v Bagdade. Nebolo to z lásky k Saddámovi Husajnovi. Ruskí diplomati predvídali všetky dôsledky vojny v Iraku - etno-konfesionálne rozdelenie, nárast terorizmu, politický chaos - a do posledného momentu sa pokúšali zabrániť takémuto vývoju udalostí. Vojenská operácia USA a Spojeného kráľovstva v Iraku v roku 2003 nezískala podporu Bezpečnostnej rady OSN. Nikto však nemohol zastaviť vojnu v Iraku. Medzinárodné spoločenstvo muselo akceptovať realitu a hľadať spôsoby, ako začleniť aktuálne dianie do právneho rámca.

Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1483 prijatá v máji 2003 o situácii v Iraku označila Spojené štáty a Veľkú Britániu za „okupačné mocnosti“, ktoré mali niesť plnú zodpovednosť za obnovu tejto krajiny. Okupačné sily boli pripravené niesť zodpovednosť, ale neboli pripravené na to, že ich to vyjde tak draho - ako z finančného hľadiska, tak aj z hľadiska strát na ľudských životoch. USA sa obrátili na medzinárodné spoločenstvo s prosbou o pomoc, ale nikto sa nechcel pripojiť k okupačným silám v Iraku. O to viac bola potrebná obnova Iraku. Moskva trvala na tom, že Bagdad nepotrebuje donorov, ale stabilnú vládu a investičné projekty. Rusko sa zároveň pokúsilo prispôsobiť novým okolnostiam a zachrániť aspoň časť zmlúv uzatvorených za predchádzajúceho režimu. Čo sa jej aj podarilo. Ba čo viac, konkrétne v Iraku si prvýkrát odskúšali vzájomné pôsobenie ruských a zahraničných spoločností na Blízkom východe. V decembri 2010 vyhralo konzorcium Lukoil a nórska spoločnosť Statoil tender na rozvoj ropného poľa Západná Kurna-2, čo je dohoda, ktorú Moskva uzavrela ešte s predchádzajúcim irackým režimom. Prakticky v tom istom čase Gazprom Neft spolu so zahraničnými spoločnosťami vyhrala tender na rozvoj ropného ložiska Badra. A to bol len začiatok. 

Nie tak viditeľnou, ale nemenej dôležitou bola úloha Ruska pri návrátení suverenity Iraku. Ruskí diplomati bojovali za každé slovo v rezolúciách Bezpečnostnej rady OSN s cieľom uľahčiť túto cestu Iračanom. Vtedy si ruské ministerstvo zahraničných vecí ešte neosvojilo umenie PR - a tak činy diplomatov zostali v úzadí, ale ich vklad k obnove irackej suverenity je obrovský. Musím povedať, že v Bagdade úsilie diplomatov ocenili. Nová iracká vláda dostatočne rýchlo nadviazala kontakty s Moskvou, napriek ich závislosti na Spojených štátoch, postupne sa nadviazali nielen hospodárske väzby, ale aj vojensko-technická spolupráca. K 2014 roku obsadil Irak po Indii druhé miesto v počte nákupu ruských zbraní.

Okrem toho je dnes Bagdad jedným z najspoľahlivejších partnerov Moskvy na Blízkom východe, bez ohľadu na úzke väzby Iračanov so Spojenými štátmi. A to je zaujímavý príklad koexistencie amerických a ruských záujmov na jednom poli. Pritom netreba zabúdať na to, že to bol práve vojenský zásah v Iraku, ktorý významným spôsobom prispel k zhoršeniu vzťahov Moskvy s Washingtonom a Londýnom. Na Blízkom východe v tom čase Rusko vytvorilo diplomatickú alianciu s Francúzskom a Nemeckom. Táto konfigurácia sa do istej miery zachovala dodnes - tak v sýrskom konflikte, ako aj v situácii okolo Iránu.

Lekcia zo Sýrie

Započatá koncom roka 2010 „Arabská jar“ navždy zmenila Blízky východ. Zmena moci, občianska vojna, vlna teroru. Tam, kde režim pretrval, došlo k naliehavej revízii domácej a zahraničnej politiky. Mnoho ambicióznych hospodárskych projektov v regióne sa muselo obmedziť, ale čo je najdôležitejšie, v ohrození sa ocitla politická spolupráca Ruska s krajinami Blízkeho východu. Odchádzajúce režimy, s ktorými mala Moskva vybudované väzby ešte zo sovietskych čias, neboli v arabských krajinách v kontakte ani s opozíciou, ani s občianskou spoločnosťou.

Začiatok vojenskej operácie v Líbyi ukázal, že od vojny v Iraku sa toho pre Rusko len málo zmenilo a jeho hlas stále nehrá úlohu pri riešení problémov na Blízkom východe. Pripomeňme, že v roku 2011 sa Rusko zdržalo hlasovania v Bezpečnostnej rade OSN v nádeji, že do líbyjského konfliktu nebudú zasahovať vonkajšie sily. Ukázalo sa, že to bola chyba.

V prípade sýrskeho konfliktu sa Moskva začala správať inak a začala v Bezpečnostnej rade OSN návrhy vetovať. Bolo zrejmé, že v prípade straty Damasku, by sa na Blízkom východe mohlo na ambície Ruska navždy zabudnúť. Najneočakávanejším krokom však bol začiatok vojenskej operácie v Sýrii v roku 2015.

Pamätajúc si afganské udalosti, Rusku predpovedali úplné zlyhanie. Bolo to veľké riziko, vrátane politického a hospodárskeho. V tom čase mali pokusy Ruska ubrániť Sýriu už negatívny dopad na jej len teraz sa formujúce vzťahy s monarchami Perzského zálivu. Po tom, ako prezident Putin v roku 2007 navštívil Saudskú Arábiu a Katar sa spolupráca Ruska s týmito krajinami, ktoré boli vždy v sfére amerického vplyvu, výrazne zintenzívnila. Konflikt v Sýrii opäť rozdelil Moskvu a Rijád s Dohou na opačné strany barikád, dokonca sa stalo, že odmietli hovoriť s ruskými podnikateľmi. Vojenská operácia ruských leteckých síl v Sýrii však neočakávane zmenila rovnováhu síl v prospech Ruska.

Naraz došlo k zhluku niekoľkých udalostí. Niekoľko mesiacov pred vojenskou operáciou navštívil Petrohrad vtedy ešte zástupca korunného princa Saudskej Arábie Mohamed bin Salmán, kde sa zoznámil s Vladimírom Putinom. Vznikla medzi nimi vzájomná sympatia, ktorá predurčila ďalšie vzťahy týchto dvoch krajín. Koncom roka 2014 a začiatkom roka 2015 tieto dve krajiny zblížil aj prudký pokles cien ropy. Moskva a Rijád mali spoločné problémy a spoločné úlohy pri diverzifikácii hospodárstva. Osobné kontakty Vladimíra Putina s emirom Kataru Tamim bin Hamad Al Thani ovplyvnili naladenie dialógu s Dohou. Najaktívnejšia spolupráca však nastala po tom, ako sa Katar v roku 2017 ocitol v hospodárskej blokáde zo strany Egypta, Saudskej Arábie, Spojených arabských emirátov a Bahrajnu. Rusko a Katar zblížil aj fakt, že obe krajiny získali právo na uskutočnenie majstrovstiev sveta vo futbale.

Takým spôsobom sa stretli dve tendencie: Rusko sa po preukázaní sily stalo veľmi vplyvným hráčom na Blízkom východe, ktorého nemožno ignorovať.

Na druhej strane geopolitická a hospodárska situácia v regióne a vo svete prispela k zblíženiu s Moskvou tých krajín, ktoré predtým jednoznačne vsádzali na Washington.

Nie Sovietsky zväz

V polovici 20. storočia si arabskí partneri ešte stále plietli Rusko a ZSSR a od Moskvy očakávali jasnú ideologickú líniu. Mnohí sa snažili pochopiť, na čej strane Rusko je - Západu alebo Východu, Izraela alebo arabského (islamského) sveta. Moskva však stavila na pragmatizmus, hoci zatiaľ mnohí v pôsobení ruského vedenia na Blízkom východe vidia ideológiu v štýle ZSSR. Je ťažké odolať porovnaniam, najmä preto, že demonštrácia sily je badateľná, ale časy neobmedzených pôžičiek a bezplatnej vojenskej pomoci výmenou za politické únie už dávno pominuly.

To všetko je jasne viditeľné v Sýrii, najmä v Tartuse, kde sa prakticky opustená základňa materiálno-technického zabezpečenia ruskej námornej flotily za niekoľko rokov zmenila na ukážkovú vojenskú základňu - jedinú v ďalekom zahraničí. Ruské lode potrebujú iba týždeň a pol, aby sa odtiaľ dostali do vôd Atlantického oceánu a Indického oceánu. V januári 2017 Moskva a Damask podpísali dohodu na dobu 49 rokov o rozšírení územia prideleného základni materiálno-technického zabezpečenia a vstupe ruských vojnových lodí do teritoriálnych vôd, vnútrozemských vôd a prístavov Sýrskej arabskej republiky. Podľa podmienok dohody sa základňa materiálno-technického zabezpečenia prevádza RF na bezplatné použitie, pričom získava úplnú imunitu voči civilnej a administratívnej jurisdikcii Sýrie. O dva roky neskôr sýrske orgány podpísali civilný investičný kontrakt so spoločnosťou Strojtransgaz o rozšírení prístavu Tartus. Tiež na dobu 49 rokov. V skutočnosti bude obchodná a námorná flotila pracovať súbežne.

Ruské spoločnosti majú v Sýrii ďalšie ambiciózne projekty. Je pravda, že pre realizáciu mnohých z nich je potrebné zrušenie sankcií voči tejto krajine, čo nie je možné bez urovnania politického konfliktu. Všetko sa to podobá situácii v Iraku, iba ruské pozície sa tentoraz zásadne líšia. Aj v tomto prípade sú dve strany medaily. Po získaní pozície v Sýrii, sa zvýšil jej podiel vplyvu na Blízkom východe, Moskva si tak na svoje plecia prevzala obrovské bremeno zodpovednosti. Vrátiť sa do regiónu nestačí - musíte sa tam udržať.

Konkurencia je veľmi veľká ako v hospodárskej, tak aj v politickej oblasti. Za 15 rokov od začiatku vojny v Iraku obchodný obrat Ruska s arabskými krajinami vzrástol asi desaťkrát a v roku 2018 dosiahol takmer 22 miliárd dolárov, len s Egyptom, Alžírskom, SAE a Marokom tento ukazovateľ stabilne prekračuje hranicu 1 miliardy dolárov ročne. Obchodný obrat Washingtonu s arabskými krajinami presahuje 100 miliárd dolárov - pravda, najmä kvôli krajinám regiónu Perzského zálivu. Obchodný obrat Ruska a USA s Egyptom je približne na rovnakej úrovni - 7,6 miliárd dolárov.