Od osudného telefonátu Paula Manaforta po osudný telefonát Donalda Trumpa

Očakávalo sa, že Viktor Janukovyč potom, čo sa stal premiérom Ukrajiny v roku 2002, bude zvolený za prezidenta v decembri 2004. Oficiálne výsledky volieb vtedy potvrdili očakávania. Tisíce oranžovo odetých demonštrantov ale následne vyšlo do ulíc Kyjeva. Protestovali proti zmanipulovaniu volieb. Aj vďaka rozhodnutiu ukrajinského Najvyšší súdu bolo jeho zvolenie neplatné.

Postsovietska Ukrajina mala 13 rokov, ale žiadne skutočné korene. V 80. rokoch minulého storočia bola domovom tvrdých komunistov a horlivých nacionalistov. Časť jej územia bola dlho pod vplyvom Európy. Druhá časť zasa Ruska. Ukrajina v podstate nemala skutočnú tradíciu štátnosti. Novopečení oligarchovia využili príležitosť na zabratie značného bohatstva krajiny. Niektorí z nich sa následne stali sami politikmi. Iní politikov podporovali. Všetci si hľadali a kupovali ochranu v Rusku, Európe či Amerike. Ukrajinská politika a zahraničné vzťahy sa stali rozšírením obchodných záujmov oligarchov. Ukrajinský parlament sa stal trhom.

Po voľbách v roku 2004 sa Janukoviča značka prudko prepadla. Čo bola zlá správa pre Rinata Achmetova. Magnáta s uhlím a oceľou z Donbasu, priemyselného regiónu na východnej Ukrajine. Práve Achmetov bol jedným z hlavných sponzorov Janukovyča a jeho Strany regiónov. Keby sa chceli znova dostať k moci, musel by Janukovyč ďalšie voľby viac-menej spravodlivo vyhrať. To ale znamenalo prepracovať jeho imidž. Takže Achmetov predstavil Janukovyča Paulovi Manafortovi.

Manafort bol presvedčený, že je to dobrý nápad. Bol konzultantom republikánskych politikov v Amerike. Mal tiež síce kontroverzné, ale za to lukratívne zákazky ako Jonas Savimbi, angolský vodca partizánov, či konžský diktátor Mobutu Sese Seko. Spolu so svojím tímom zmenil Janukovyča na nepoznanie. Keď bol istý čas chvíľu vo väzení, jeho prezývka bola „kriminálnik“. Z figúrky ovládanej Kremľom sa zrazu stal sebavedomý muž. Urobiť z neho charizmatika by bolo už priveľa. Obleky šité na mieru, účes z čias politbyra a rozhodné vystupovanie pôsobili však prezidentsky a hodnoverne. Zdal sa praktický a solídny. Hotová „soľ zeme“.

Kampaň, ktorú Manafort navrhol, vychádzala z taktiky použitej pri znovuzvolení Richarda Nixona v roku 1972. Teda využitie kultúrnych rozdielov a podnecovanie rozporov. Janukovyča vykreslil ako obhajcu rusky hovoriacej východnej proti západnej časti Ukrajiny. Východ Ukrajiny strašil tým, že si Západ chce prostredníctvom nového jazyka a kultúry privlastniť jej zdroje. Protestoval proti spoločným cvičeniam Ukrajiny a NATO na Kryme. Keď sa americký veľvyslanec pokúsil prehovoriť Manaforta, aby sa stiahol, odmietol.

Vo voľbách v roku 2010, ktoré boli značne napäté, sa Janukovyč stal prezidentom. A urobil Mykolu Zločevského, holohlavého magnáta, svojím ministrom ekológie a prírodných zdrojov. Začiatkom 2000-cich rokov bol Zločevský predsedom Štátneho výboru pre prírodné zdroje. Bolo to v čase, keď spoločnostiam, ktoré založil, boli udelené lukratívne licencie na ťažbu ropy. Tieto licencie síce zrušil nový režim v roku 2005. Boli ale znovu obnovené.

Veľmi zaujímavo toto obdobie popisuje kniha Olivera Bullougha „Moneyland“. Zaoberá sa v nej praním špinavých peňazí. Podľa nej počas druhého pôsobenia Zločevského pri moci, si spoločnosť Burisma, ktorú pôvodne založil, upevnila svoje záujmy v oblasti ropy a zemného plynu. Dostala deväť licencií a sedemkrát zvýšila produkciu zemného plynu. Ako uviedol Bullough, „medzi pôsobením Zločevského vo funkcii a úspechmi spoločnosti Burisma je výrazná súvislosť. Ide o klasický príklad prepojenia ukrajinskej politiky a obchodu“.

Burismu vlastnili rôzne holdingové spoločnosti na Cypre. Zločevského právnici si dali záležať, aby ich klient nemal priamy úžitok z vlastných úradných rozhodnutí. Jeho skúsenosť po roku 2005 ho zjavne naučila, že zmenou režimu by ho šťastie mohlo znova opustiť.

A zmeny, ktoré prišli, boli ozaj dramatické. Víťazstvo Janukovyča v roku 2010 dostalo krajinu nad okraj priepasti. Otvorilo cestu revolúcii, invázii a krviprelievaniu. V roku 2014 bol nakoniec zvrhnutý. Musel utiecť do Moskvy. A so sebou si vzal obrovské bohatstvo. Rusko, ktorému sa veľmi nepozdávalo vyhostenie „svojho“ človeka a „euromajdan“, reagovalo pripojením Krymu a podporou povstania na východe Ukrajiny.

Priateľ mojich priateľov

Zločevský bol zbavený úradu a ocitol sa vo väzbe. Nová vláda chcela späť peniaze, ktoré získali Janukovyč a jeho priatelia. Požiadala o pomoc medzinárodné orgány. Keď sa Zločevský v marci 2015 pokúsil presunúť 23 miliónov dolárov na Cyprus z londýnskeho účtu vedeného v banke BNP, britský Úrad pre závažné podvody mu zmrazil účet. Argumentoval tým, že existuje dôvodné podozrenie, že peniaze boli nadobudnuté porušením ukrajinských zákonov. Na účet napríklad pribudlo 20 miliónov dolárov od spoločnosti, ktorú vlastnil Sergej Kurčenko. Ten spravoval peniaze pre rodinu Janukovyča.

Aj Hunter Biden bol presvedčený, že je „to“ dobrý nápad. V roku 2014 mu ponúkli post v predstavenstve Burismy. Spolu so svojím obchodným partnerom Devonom Archerom a Alexandrom Kwasniewskim. Hunter Biden je synom Joea Bidena. Ten bol vtedy viceprezidentom a predĺženou rukou prezidenta Baracka Obamu na Ukrajine. Archer je priateľom nevlastného syna Johna Kerryho, vtedajšieho amerického ministra zahraničných vecí. A Kwasniewski bol bývalým poľským prezidentom. Hunter Biden dostával údajne mesačne 50 000 dolárov.

Zdá sa, že účelom rozšírenia rady Burismy bolo zabezpečiť Zločevskému ochranu. Tak v prípade prania špinavých peňazí v Londýne, ako aj vo dvoch vyšetrovaniach na Ukrajine. Jeden sa týkal daňových únikov a druhý konfliktu záujmov. Zločevský medzitým z Ukrajiny utiekol. Svoju novonadobudnutú silu chcel využiť v rokovaniach s Petrom Porošenkom, oligarchom zvoleným za prezidenta v máji 2015.

Ak by takáto ochrana bola skutočne Zločevského plánom, zjavne fungovala. Úrad generálneho prokurátora neposkytol dokumenty potrebné na udržanie jeho účtu v zmrazenom stave. Navyše niekto poskytol jeho právnikom list, v ktorom sa uvádza, že na Ukrajine nie je podozrivý zo žiadneho zločinu. Sudca v Londýne mu uvoľnil 23 miliónov dolárov z dôvodu, že „nebol nikdy usvedčený zo sprenevery alebo iného trestného činu. Nehovoriac už o zneužití právomocí pri udeľovaní licencií“.

Vitalij Kasko, ktorý sa ako vedúci medzinárodného oddelenia prokuratúry snažil pomôcť medzinárodným orgánov cítil, že tu „niečo smrdí“. Podozrenie mal aj americký veľvyslanec na Ukrajine Geoffrey Pyatt. „Tí, ktorí sú zodpovední za rozvrátenie prípadu poslaním týchto listov, by mali byť odvolaní,“ zdôraznil. Protikorupční aktivisti preto tvrdili, že prípad Burisma a ďalšie pokusy získať späť ukrajinské peniaze zlyhali, pretože vláda ani nechcela uspieť. Olexandr Oniščenko, podnikateľ a poslanec, ktorý je teraz v azyle v zahraničí, tvrdí, že Porošenka vôbec neprekvapilo, že Zločevský dodáva do sklární vedených jeho pravou rukou zemný plyn zdarma. Na nahrávke, ktorú má Oniščenko vraj prezident nazýva Zločevského „dobrým chlapom“. A že ho pritom pozdravuje. Porošenko hovorí, že táto nahrávka je falošná.

Americká vláda neskôr pomohla založiť nový Národný protikorupčný úrad (NABU). Jeho postavenie v boji proti korupcii sa zdalo byť nespochybniteľné. Bol nezávislý od zásahov ukrajinských úradníkov a dokonca pod dohľadom FBI. Na svoju prácu však vo februári 2015 menovaný generálny prokurátor Viktor Šokin nedostal priestor. Súčasťou medzinárodnej kampane na odstránenie Šokina sa stal samotný americký viceprezident Biden. „Kancelária generálneho prokurátora zúfalo potrebuje reformu," povedal Biden koncom roka 2015 ukrajinským poslancom. Súkromne sa mal Porošenkovi dokonca vyhrážať, že ho udržanie Šokina v úrade môže stáť 1 miliardu dolárov pomoci.

Nepriateľ mojich nepriateľov

V apríli 2016 prezident nahradil Šokina Jurijom Lucenkom. V roku 2006 ministrom vnútra. Lucenko začal vyšetrovanie Zločevského. Potom, čo sa Janukovič vrátil k moci v roku 2010, bol Lucenko uväznený. Čo malo mať jasný politický podtext. Keď sa v roku 2016 stal generálnym prokurátorom, uzavrel prípad s daňovými únikmi proti Zločevskému s pokutou 7,4 milióna dolárov. Tretí prípad týkajúci sa licencií bol postúpený NABU. Zatiaľ je nevyriešený.

Aktivisti a pozorovatelia dúfali, že Lucenko bude dôraznejší než Šokin. Že bude viac spolupracovať s Artemom Sytnykom, čerstvým šéfom NABU. Lucenko ich sklamal. Prostredníctvom svojej kancelárie na niektorých z nich navyše zaútočil. Podkopával tiež prácu Sytnyka a činnosť NABU. Marie Yovanovitch, ktorá medzitým prišla do Kyjeva ako nový americký veľvyslanec, ho požiadala, aby prestal útočiť na protikorupčných aktivistov a bývalých zamestnancov. Ako napríklad Kasko, ktorý spolupracovali s medzinárodnými orgánmi v prípade Burismy. Lucenko tým nebol príliš nadšený.

Frakcia Lucenka a Porošenka pokračovala v pokusoch zbaviť nezávislosti NABU a zbaviť sa aj samotného Sytnyka. Počas noci zúfalých transatlantických telefonátov v decembri 2017 sa veci zvrátili. Sčasti kvôli tlaku zo strany MMF, ktorý financoval miliardy dolárov ukrajinského dlhu, Porošenko ustúpil. Sytnyk zostal na čele NABU a inštitúcia si zachovala nezávislosť.

Lucenko pokračoval vo svojej funkcii. Ale oslabený a dosť ponížený. Preto sa upriamil na nového amerického prezidenta Donalda Trumpa. Aj keď sa to zdalo, že z vlastnej iniciatívy, Lucenko zriedka urobil čokoľvek bez súhlasu Porošenka. Prezident, ktorý v amerických voľbách v roku 2016 uprednostňoval Hillary Clintonovú, sa chcel s Trumpom kontaktovať. Náklonnosť ale nebola obojstranná. Lucenko sa však nevzdával.

Príležitosti sa chopil Rudy Giuliani. Zastupujúc Trumpa oznámil, že má záujem o získanie „špiny“ o ukrajinskej podpore Clintonovej. A tiež o akýchkoľvek zvláštnych výhodách, ktoré mali byť vykonané na pokyn Bidena. Podľa Lucenka sa s ním vďaka Giulianimu stretli Lev Parnas a Igor Fruman koncom roka 2017.

Parnas a Fruman sú ukrajinsko-americkí podnikatelia sídliaci na Floride. Fruman vlastní hotel a plážový klub v rodnej Odese. Tiež bar v Kyjeve, ktorý je známy svojimi špeciálnymi escort službami. Parnas bol kedysi obchodníkom s cennými papiermi. Podľa Washington Post mu v roku 2016 súd nariadil zaplatiť viac ako pol milióna dolárov investorovi za nenatočený film s názvom „Anatómia zabijaka". Podľa záznamov súdu dlh zatiaľ neuhradil. Americká federálna volebná komisia tiež rieši sťažnosť. Parnas a Fruman majú byť cez spriaznené spoločnosti prispievateľmi viac ako 400 000 dolárov na rôzne republikánske kampane a organizácie. Vrátane americkej „Prvej akcie“ a „super PAC“ podporujúcej Trumpa.

Lucenko chcel Giulianimu pomôcť. Aj jeho predchodca Šokin. Ten bol nahnevaný, že nedostal vízum na návštevu dcéry v Kalifornii. Obviňoval z toho veľvyslankyňu Yovanovitchovú. Dňa 23. januára 2019 telefonoval Giuliani so Šokinom. Tlmočil mu Parnas. Podľa poznámok, ktoré neskôr Giuliani poskytol ministerstvu zahraničných vecí, Šokin tvrdil, že jeho vyšetrovania Burismy zostalo nedokončené nie kvôli Porošenkovi. Ale kvôli nátlaku amerického veľvyslanca Pyatha a viceprezidenta Bidena.

O dva dni neskôr sa Giuliani stretol s Lucenkom. Podľa Giulianiho poznámok mu Lucenko predložil dokument z Lotyšska. Mal dokladovať prevody niekoľkých miliónov dolárov z bankového účtu Burismy. Vrátane 1,15 milióna dolárov Kwasniewskému. Tiež nespresnené sumy Bidenovi a Archerovi. Upozornil aj na platbu 900 000 dolárov pre Rosemont Seneca Partners. Pre poradenskú spoločnosť, ktorú založil Hunter Biden. Malo ísť o služby spojené s lobovaním otca Joe Bidena. Dňa 9. októbra Andrij Derkač, bývalý člen ukrajinskej tajnej služby, ktorý sa stal poslancom parlamentu, toto tvrdenie zopakoval. Derkač má úzke väzby na Lucenka. Hodnovernosť týchto tvrdení ale nemožno dokázať.

Dňa 26. januára sa Giuliani a Lucenko stretli znova. Tentoraz hovorili o Paulovi Manafortovi. Po Janukovyčovom páde sa dostali bezpečnostným službám do rúk záznamy o rôznych platbách. Na jar 2016 listovala v tejto „čiernej knihe“ NABU. Čoskoro nato New York Times zverejnil podrobnosti o platbách Manafortovi za služby pre Janukovyča. Čo viedlo k odvolaniu Manaforta z čela Trumpovej kampane. A neskôr i jeho uväzneniu.

Giuliani sa tiež dostal k informácii, že ukrajinská bezpečnostná služba tajne nahrala šéfa NABU Sytnyka. Mal potvrdiť, že chce pomôcť Hillary Clintonovej v kampani. Derkač ďalej tvrdí, že má dôkazy o spolupráci NABU s americkým veľvyslanectvom v roku 2017.

Muži prezidentov

V marci 2019 Lucenko povedal Johnovi Salmonovi z The Hill, politickej internetovej stránky, že veľvyslankyňa Yovanovitchová mu poskytla mená osôb chránených na Ukrajine pred vyšetrovaním. Nasledujúci mesiac bola odvolaná späť do Washingtonu. Podľa Giulianiho totiž „bola súčasťou úsilia proti prezidentovi“.

O mesiac neskôr Porošenko prehral ukrajinské voľby s komikom Volodymyrom Zelenským. Parnas a Fruman sa spojili s členmi tímu Zelenského. Chceli dohodnúť stretnutie s Giulianim.

Zelenský váhal. Bol zvolený na základe prísľubu prepracovať skorumpovaný systém. Ktorého dôsledkom je chabá prosperita a bezpečnosť Ukrajiny. Jeho vláda v súčasnosti vyšetruje Porošenka a Lucenka. Nový prezident potreboval zdroje, zbrane a symbol podpory v podobe štátnych návštev. Aby ustál tlak Ruska. Nechcel sa ale nechať vtiahnuť do amerických politických hier.

New York Times 9. mája informovali, že Giuliani je na ceste do Kyjeva. Zelenský sa snažil udržať si odstup. Stretnutie odmietol. Dňa 12. mája však Lucenko navštívil Zelenského. Vyzval ho, aby sa stretol s Giulianim. „Povedal, že má číslo na Giulianiho. A že ho Giuliani spojí s Trumpom," uviedla osoba údajne prítomná na stretnutí. Zelenský opäť odmietol.

Kurt Volker, americký osobitný vyslanec na Ukrajine, ktorý bol poverený riešením konfliktu v Donbase, sa pred telefonátom s Trumpom pokúsil zmierniť napätie. Dňa 7. júla raňajkoval s Giulianim. Neskôr toho dňa poslal Giulianimu správu, že ho predstaví Andrijovi Yermakovi, hlavnému poradcovi Zelenského. O niekoľko hodín neskôr poslal správu americkému zástupcovi na Ukrajine Williamovi Taylorovi a Gordonovi Sondlandovi, republikánskemu „financmajstrovi“, ktorý sa stal veľvyslancom Trumpa v EÚ: „Ráno som raňajkoval s Rudym a spojil ho s Yermakom. Musí to pomôcť. Najdôležitejšie je, aby Zelenský povedal, že pomôže s vyšetrovaním. A s riešením akýchkoľvek konkrétnych personálnych problémov. Ak existujú“.

Trump si 25. júla pravdepodobne myslel, že je všetko v poriadku. Chystal sa zavolať novému prezidentovi chudobnej a osamotenej krajiny. Krajiny, ktorej bývalí predstavitelia sa podľa jeho názoru sprisahali proti nemu. Ale tiež krajiny, ktorá by mohla byť kľúčom k porážke jeho možného protivníka v nadchádzajúcich voľbách. Zároveň by mu mohla poskytnúť dôkazy pre omilostenie Manaforta. Slabé postavenie Zelenského nasvedčovalo, že by mu mal vyhovieť vo všetkom, o čo ho požiada.

Niekoľko hodín pred plánovaným hovorom medzi dvoma prezidentmi Volker poslal Yermakovi správu. „Počul som z Bieleho domu, že keď prezident Z sľúbi, že vyšetrí, čo sa v roku 2016 ozaj stalo, uskutoční sa návšteva Washingtonu čo najskôr. Veľa štastia!"

A tak po desaťročí ságy vzájomnej korupcie, špirálovitého cynizmu a zneužívania úradov prezident Trump zdvihol telefón ...

Článok vyšiel v časti Briefing v tlačenej edícii pod nadpisom „Príbeh“.