Komentár Fedora Lukjanova

Americká domáca politika opäť prekonala tú zahraničnú. Obvinenia anonymného informátora  zo CIA, týkajúce sa telefonického rozhovoru medzi prezidentmi USA a Ukrajiny, poslúžili Demokratickej strane k začatiu procesu odvolania Donalda Trumpa. Rozhodnutie Bieleho domu zverejniť prepis uvedeného rozhovoru, keď aj so súhlasom spolubesedníka, vytvorilo precedens s potenciálne ďalekosiahlymi následkami.

Predmetného rozhodnutia sa ihneď chopili na oboch stranách oceánu. Ukrajinskí oponenti Zelenského sa od radosti celý bez seba dožadovali toho, aby sa okamžite mohli oboznámiť s prepismi jeho telefonických rozhovorov s Putinom. Demokrati z Kapitolského kopca požadujú od svojho nepriateľského prezidenta to isté...

Aký efekt bude mať také zverejnenie nielen na kontakty príslušných krajín s Ruskom, ale aj na činnosť zahraničnej politiky vo všeobecnosti môžme len fantazírovať. V istom zmysle sme dospeli k zániku diplomacie ako povolania. Diplomacia jednoducho nie je potrebná ak bez dôveryhodnosti nie sme schopní diskrétne a otvorene diskutovať o dôležitých veciach. Komunikácia sa mení, výmenou na oficiálne vyhlásenia, demonštráciu moci, tajné podvratné operácie (ak, samozrejme, môžu ešte zostať tajnými), len nie na dialóg s cieľom na niečom sa dohodnúť. Je zaujímavé, že tento stav nie je výsledkom informačnej revolúcie a kvalitatívnej zmeny technológií, ako mnohí očakávali, ale výsledkom ohavných hádok a profesionálnej degradácie politickej triedy mnohých krajín súčasne. Znamená to, že dôvod je taký starý ako svet, jednoducho teraz v dôsledku globalizácie nadobudol vskutku celosvetové rozmery.

Podkopávanie základov diplomacie je iba jedným z prejavov úpadku princípov a noriem, o ktoré sa opieralo medzinárodné spolunažívanie. „Súčasná medzinárodná politika a ekonomika sa dostali do stavu postupnej erózie systémov a poriadkov vypracovaných za historické obdobie po polovici 17. storočia. Dôvodom všeobecného zmätku  nie je úpadok  inštitúcií a pravidiel, ktoré poznáme od polovice minulého storočia (hoci sme k nim prekvapivo privykli). Spochybňujú sa zásadnejšie základy medzinárodnej komunikácie“. Tak opisuje situáciu vo svete ďalšia výročná správa XVI. zasadnutia Valdajského klubu, ktoré sa začalo v Soči. Autori sa domnievajú, že svet z mnohých príčin vstupuje do dlhého obdobia, v ktorom globálny poriadok v tom zmysle, ktorý bol rozšírený v 20. storočí, jednoducho nebude. Stav anarchie je z historického hľadiska charakteristickejší pre medzinárodný systém, éry „systémov“ boli skôr výnimkami a tá miera stability a riadenia procesov, ktorú dosiahli v minulom storočí je celkom ojedinelá. Neexistujú žiadne predpoklady na to, aby sa zotavila. Naopak, revízii boli podrobené takmer všetky základy, ktoré ju zabezpečovali, vrátane princípov vzájomných vzťahov v jadrovej oblasti, ktoré boli nanajvýš stabilné oproti dnešku.

Témou zasadnutia je v tomto roku „Úsvit Východu a svetový politický systém“. Východ je v tomto prípade obrovská časť sveta od západnej Ázie (Blízky Východ) po Tichý oceán. Tento súhrn mocností, kultúr a civilizácií, ktoré boli v predchádzajúcich storočiach v relatívnom tieni, nemali rozhodujúci hlas, pokiaľ išlo o formovanie princípov medzinárodného zriadenia. V dnešnej dobe už nie je možné ignorovať ázijské mocnosti. Z dôvodu podielu na globálnej ekonomike, ktorý vytvárajú a ďalej pokračuje rásť. Ale aj zo všeobecnejších dôvodov. Západné koncepty a myšlienky, ktoré sú základom medzinárodnej politiky (a v posledných desaťročiach v nej dominovali) si už nevedia dať rady s reguláciou globálnych procesov. Správanie Spojených štátov a Európskej únie, ktoré sa zreteľne preorientovávajú na svoje vlastné záležitosti, možno považovať za nepriame potvrdenie tejto skutočnosti. Ázijské mocnosti, ale dosiahli takú úroveň sebavedomia, že si robia nároky na aktívnu politickú úlohu vo svete. Priestor pre vplyv sa navyše rozširuje podľa toho, ako sú západné mocnosti pohrúžené do svojich problémov, dokonca sú pripravené obetovať svoje medzinárodné pozície na úkor domácich potrieb.

Klasickú diplomaciu si mimochodom v súčasnosti na Východe cenia oveľa viac, ako na Západe. Niektoré krajiny majú veľmi bohatú svoju tradíciu a môžu tromfnúť mnohých zo svojich západných oponentov. Napríklad Iránci sú neuveriteľne sofistikovaní vyjednávači. Druhí si húževnato osvojujú najlepšie postupy a snažia sa zosúladiť diplomatické zručnosti so svojimi mnohonásobne prevyšujúcimi schopnosťami (Čína). Tretí majstrovsky žonglujú s diplomatickými prístupmi striedavo s demonštrovaním moci (KĽDR). A tak ďalej. Podstatnou vecou je vyššie uvedený fenomén, keď diplomacia a zahraničná politika spolu s etikou správania na medzinárodnej scéne preletia vnútornými procesmi, na Východe tomu tak nie je.

Valdajská konferencia možno po prvýkrát v histórii nehovorí o vzťahoch so Západom ako takým, s výnimkou  politiky (USA) na Východe. Nejedná sa o rozmar organizátorov, ale o odraz reality. Je potrebné hovoriť o témach, kde je možné povedať niečo nové a zaujímavé. V súčasnosti Západ, neprekvapivo, nedáva dôvod ani na jedno, ani na druhé.