Kedysi jeden z najmocnejších ľudí na Slovensku je v súčasnosti obžalovaný v kauze falšovania zmeniek a objednávky vraždy. Napriek tomu, že ex-ministrovi hrozí niekoľko dlhých rokov väzenia, už teraz propaguje svoju novú knihu. Tú začal písať ešte vo väzbe.

Rusko na vyše 300 stranách zaznamenáva svoje pamäti. Názov knihy hovorí za všetko: „Markíza, politika, mafia“. Aj keď presný dátum jej vydania ešte nie je známy, Pavol Rusko poskytol Novému Času exkluzívnu ukážku.

Príbeh začína tým, že generálna prokuratúra začala riešiť istú zmenku, ktorá bola spojená s Ruskovým blízkym priateľom Jánom Kováčikom. Problém bol ten, že Rusko ju našiel u seba doma bez overených podpisov, ktoré tam vraj pred rokmi boli. Dôvod, pre ktorý zmenku u Ruska Kováčik nechal, si nepamätal. Ruskov advokát mu však odporučil, aby zmenku nedával vyšetrovateľom, lebo ho môžu obviniť z pokusu o podvod. Tak aj spravil, no udalosti nabrali iný spád... Píše denník Nový Čas.



Rusko v knihe Markíza, politika, mafia: Vybral som takú menšiu guľovnicu

"O týždeň mi z „generálky“ volali znovu. Vraj sa objavili nejaké nové skutočnosti a pán prokurátor ma potrebuje znovu vypočuť. Vnútorný stres gradoval, napätie stúpalo, mal som pocit, že vybuchnem. Informácie plné negatívnych správ o tom, čo všetko sa chystá, vôbec neprestávali a teraz sa k nim pridal aj pocit, že na mňa tlačí samotná generálna prokuratúra.

Desivé bolo aj zamyslenie nad dôvodmi - veď ak mali tú zmenku s overenými podpismi, tak sa k nej predsa mohli dostať len cez Kováčika, nie? Alebo ju Jano niekde na niekoho previedol či niekomu predal? A čo potom tá, ktorú som našiel doma? Hádam mi ju nepodstrčil zámerne? Ale ako sa potom dostala do mojej zásuvky? Pýtať som sa ho však nechcel - ak je v tom nevinne, zbytočne by som ukázal, že mu neverím, a ak v tom má prsty, pravdu mi nepovie.

Dvakrát som ten výsluch odložil, dvakrát som sa vyhovoril: raz na chorobu, druhýkrát na zahraničnú služobnú cestu. Cítil som, že tretíkrát sa to už nepodarí. Pomerne jasne to napokon dal najavo aj samotný prokurátor, ktorý mi pri dohadovaní tretieho termínu povedal:

„Ale teraz už naozaj príďte, pán poslanec, aby sme to potom nemuseli riešiť inak.“

Termín výsluchu sa blížil, moja nervozita rástla. Spriaznený advokát bol niekde odcestovaný a ja som tiež nechcel pred ním vyzerať ako baba, ktorá sa bojí ísť na obyčajný výsluch. Jediný ako-tak dobrý pocit som v tom čase mal z predaja Markízy, ktorý sme v tých dňoch uzavreli a ktorý mi - popri veľkom sklamaní z okolností, za akých k nemu došlo - dával aspoň istotu, že nech sa už so mnou stane čokoľvek, rodina bude zabezpečená. Inak bolo „všetko zle“. Veľkú neistotu postupne striedal veľký strach.

Deň pred výsluchom som nespal ani minútu. Čierna noc prináša čierne myšlienky a ja som počas nej sám seba presvedčil, že tam na mňa bude niečo pripravené a že do tej pasce predsa vliezť nemôžem a nesmiem. Zúfalo som chcel ten výsluch oddialiť - získať čas a vymyslieť niečo na svoju obranu.

Musím niečo urobiť, musím, opakoval som si takmer celú noc. Nadránom som už vedel, čo a ako... Obliekol som si staršie tepláky a zišiel do garáže, bolo asi tak deväť hodín. Výsluch mal byť až okolo obeda, ponáhľať sa nebolo kam. Privrel som dvere a pomaly otvoril trezor so zbraňami. Zozadu som vybral takú menšiu „babskú“ guľovnicu malého kalibru. Intuitívne som siahol práve po nej, narýchlo odhadujúc, že účel ľahko splní, a pritom nezanechá ani veľkú ranu. Postrelenie nohy pri čistení pušky sa dá navyše naaranžovať a vysvetliť oveľa ľahšie ako poranenie pri čistení pištole. Sadol som si teda na malý stolček, priložil hlaveň k ľavému lýtku a na chvíľu zavrel oči. Nebál som sa - strach potlačila úľava.

Ušiel som vám, pán prokurátor, vaša pasca nesklapne. Dnes ma nedostanete, pomyslel som si v duchu a takmer s radosťou som stlačil spúšť. 



--------------------

Pálčivá bolesť a obrovská diera v lýtku ma však rýchlo donútili uvedomiť si, že puška síce mala menší kaliber, ale strelivo v nej nebolo klasické, ale špeciálne „poloplášťové“ - takzvaná trieštivá guľka. Svojej povesti, žiaľ, nezostala nič dlžná a lýtkový sval zomlela na kašu. Našťastie som neomdlel, a tak dnes môžem tvrdiť, že viem, ako chutí bolesť plná radosti. Alebo, ak chcete, radosť plná bolesti. Vzápätí sa už naplno rozbehol známy kolotoč: privolaní záchranári, prvá pomoc, nemocnica, operácia, rehabilitácia... Všetky komplikácie sa mi síce zázračne vyhli, aj tak však trvalo dva mesiace, kým som sa dokázal postaviť na obe nohy, zatiaľ čo barly odpočívali pri posteli.

Primár chirurgie v nemocnici Milosrdní bratia Peter Šikulaj i známy bratislavský plastický chirurg Vlastibor Minarovjech odviedli fantastickú prácu - zachránili mi nielen nohu, ale aj celé lýtko. Ďakujem, páni, vám a všetkým, ktorí sa vtedy o mňa starali. Boli ste úžasní - bez vás by som kríval do smrti.

Pár dní po výstrele som začal vnímať aj „pohladenie zhora“ - od rodičov. Vraj stačilo len pár milimetrov a guľka by mi rozdrvila holennú kosť na márne kúsky. Jedinou možnosťou by potom zostala jej amputácia. Bolo krásne uvedomiť si, že sú pri mne aj v tomto nešťastnom období. Že sa na mňa nehnevajú za chyby, ktoré robím, a že s tým Najvyšším to ešte vždy akosi dokážu uhrať v môj prospech.

Vianočné sviatky som preležal, ale hneď po nich som sa už definitívne postavil na nohy. Barly zostali v kúte natrvalo a ja som sa celý január učil premáhať bolesť a robiť prvé kroky len s paličkou v ruke. Pravdu o mojom úmyselnom šialenom čine dlhé roky nikto nepoznal. Až po dlhom čase som to povedal Vierke a niekoľkým priateľom. Teraz to už viete aj vy.

Žiadna nehoda, nešikovnosť, či dokonca odplata ruských ochrankárov za to, že som im prestal platiť dohodnuté vreckové! (Na tejto infantilnej verzii niektorých „dobre informovaných škrabákov“ som sa bavil vari najlepšie.) Nie, nič z toho, čím vás novinári a „kvázi experti“ celé roky kŕmili. Len zúfalá snaha vystresovaného človeka utiecť pred niečím, o čom ani nevedel, či existuje. Človeka, ktorému v tom obrovskom tlaku na chvíľu zlyhala psychika a mal pocit, že už ďalej nevládze. Ktorému sa rúcalo kráľovstvo a začal sa báť, že v živote predsa len prehral.“ Uvádza v správe Denník Nový Čas