Komentár Fedora Lukjanova

Zhrnutie: V možnosť odvolania Trumpa dokonca neveria ani jeho samotní iniciátori, teraz ich, ale americký prezident môže označiť za nezodpovedných politikov.

Asi pred rokom a pol jeden z mimoriadne ostražitých amerických informátorov ruského sprisahania napísal: sledujte, ako synchrónne sa začali vážne politické problémy vo Veľkej Británii („Brexit“) a USA (Trump), dvoch vodcov slobodného sveta. Kto má z toho úžitok? Putin. Zhoda teda pravdepodobne nie je náhodná. Ak sa budeme riadiť touto úchvatnou logikou, tak moc Kremľa bude naďalej rásť pred našimi očami. Jedného dňa - minulý utorok - bol „vodcom slobodného sveta“ zasadený dvojitý knokaut.

Najvyšší súd Veľkej Británie uznal rozhodnutie Borisa Johnsona poslať parlament na dovolenku v predvečer odchodu z EÚ za nezákonné. Ukazuje sa, že predseda vlády uviedol kráľovnú do omylu, nakoľko jej výsadou je menovať vládu. Opozícia jednomyseľne vyzvala šéfa kabinetu na odchod z funkcie. Vo Washingtone vedenie Snemovne reprezentantov oznámilo začiatok vyšetrovania v rámci procedúry vedúcej k impeachmentu prezidenta USA. Dôvodom je údajný Trumpov nátlak na ukrajinského prezidenta s prvkami vydierania počas telefonického rozhovoru: americký spolubesedník požadoval od Zelenského, aby zahájil vyšetrovanie proti jeho najpravdepodobnejšiemu kandidátovi vo voľbách roku 2020, Josephovi Bidenovi.

Osud týchto dvoch iniciatív môže byť odlišný.

Boris Johnson je zahnaný do kúta. Jeho smer na odchod z EÚ 31. októbra za každú cenu narazil na systematickú sabotáž a premiér, ako sa ukázalo, nemá žiadny dômyselný plán, jednoducho počítal s efektom „búrky a náporu“. Výsledkom je, že dôveryhodnosť Johnsona je podrytá vo všetkých smeroch, oponenti zablokovali všetky možnosti jeho konaní. Zdá sa, že nemá inú možnosť, ako ísť do nových volieb, ale už nie pred tohtoročným krajným termínom Brexitu, ale po ďalšom odklade na dobu neurčitú. Misia zlyhala. Výsledok volieb je vo všeobecnosti nepredvídateľný.

Dôsledky pre Trumpa sú menej zrejmé. V reálnosť impeachmentu ledva veria samotní jeho iniciátori - je prakticky nemožné zozbierať požadovaný počet hlasov v Senáte, ktorý kontrolujú republikáni. Pre Demokratickú stranu je to spôsob, ako premeniť volebnú kampaň na jednu z ďalších analýz osobného spisu Donalda Trumpa. Zároveň predstaviť svojho kandidáta, zatiaľ je v pláne práve Biden, obeť nehanebného a cynického sprisahania oponenta s cudzincami. To znamená druhú sériu "Russiagate", teraz za účasti Ukrajiny.

Základy unáhleného kroku demokratov sú, ale neisté. Všetko je postavené na anonymnom informátorovi z bezpečnostných služieb, ktorý po oboznámení sa s obsahom telefonického rozhovoru zatrúbil na poplach. Doposiaľ neexistuje prepis a nie je jasné, prečo sa vedenie snemovne rozhodlo tak bezvýhradne veriť nejakým výrokom. Aj keď predsedníčka Nancy Pelosiová a jej spolupracovníci vedia, čo je jeho obsahom, sotva ide o priame pokyny Trumpa Zelenskému, pravdepodobne ide o prediskutovanie témy, ktorú je možné interpretovať rôznymi spôsobmi. Čím sa aj začnú zaoberať právnici oboch strán pod ohlušujúcou propagandistickou kanonádou, ktorá je doménou amerických liberálnych kruhov. Avšak výsledok vyšetrovania v prípade Ruska, do rozdúchavania ktorého demokrati vložili všetku svoju silu a energiu, by ich mal skôr odradiť.

Trump má naopak príležitosť označiť svojich protivníkov za nezodpovedných politikov, ktorí sú posadnutí iba osobnou pomstou a vyťahovaním svojho ďalšieho nepriechodného kandidáta. Pokiaľ, samozrejme, konverzácia neobsahuje niečo skutočne neslýchané, zdá sa však, že pripravenosť Bieleho domu zverejniť neupravený prepis vypovedá o ich sebaistote.

Vášne vo Veľkej Británii a USA by aj zostali vnútornými záležitosťami príslušných krajín, pokiaľ by nevťahovali významný počet štátov a v americkom prípade celý svet. Deštruktívny efekt britských kŕčov súvisí s inštitucionálnym postavením krajiny, jej členstvom v Európskej únii. Režú do živého, takže efekt je jasný. So Spojenými štátmi je všetko ďalekosiahlejšie. Táto krajina z mnohých dôvodov zaujíma natoľko dôležité miesto vo svetovom systéme, že jej vnútorné otrasy spôsobujú palnetárnu rezonanciu. Malý, ale pozoruhodný nuans: ako viesť vážne rozhovory s americkými predstaviteľmi, je teraz vo všeobecnosti nejasné. Ukazuje sa, že v záujme momentálnych politických záujmov skupín bojujúcich o moc, sa môže navonok vyvaliť čokoľvek.

V terajšej situácii dokonca chcem sympatizovať so Zelenským. Už má aj tak problémov nad hlavu a teraz ešte spadol medzi mlynské kamene amerického politického boja o odvolanie, hoci on sám sa celej kolízie okolo Bidena nezúčastnil. Teraz na neho tlačia aj tí a druhý, podobá sa to na zugzwang: postaviť sa na niečiu stranu znamená získať zúrivého nepriateľa na strane druhej a vyhnúť sa intrigovaniu znamená uraziť obe strany.

Morálka z tejto hry nepochopiteľného žánru je nezvyčajná. Svet, ktorému sa niekto snaží bezpodmienečne dominovať, nie je životaschopný z mnohých dôvodov, teraz na vlastné oči pozorujeme ešte jednu vec. Kríza a chaos u hegemóna oveľa viac zababre  všetkých naokolo lietajúcou špinou. Polycentrický svet je zložitejší a niekedy rizikovejší, ale vývoj udalostí v jednej konkrétnej krajine prinajmenšom nebude rozhodujúcim pre všetky ostatné. A robiť si nechutný cirkus doma je neodňateľným právom každého národa.

Čo je vlastne impeachment prezidenta USA

Impeachment je procedúra na odvolanie prezidenta z funkcie, ktorá sa v súlade s ústavou iniciuje v prípade „vlastizrady, úplatkárstva, alebo iných závažných trestných činov“, čo ponecháva široký priestor na výklad.

Iba Snemovňa reprezentantov Kongresu USA môže začať tento proces prostredníctvom výboru pre spravodlivosť, ktorý by mal sformulovať a vzniesť obvinenie. O tomto dokumente sa potom hlasuje v celom zložení dolnej komory a na jeho schválenie postačuje jednoduchá väčšina hlasov. Po voľbách v roku 2018 väčšina v dolnej komore prešla k demokratom (235 zo 435 kresiel), čo im aj poskytlo kľúče k začatiu procedúry impeachmentu. Kľúč k jeho dokončeniu leží v Senáte, ktorý kontrolujú lojálni Trumpovi republikáni (53 zo 100 mandátov). Práve tam sa vedú pojednávania pod vedením predsedu Najvyššieho súdu, na základe ktorých senátori vynesú svoje rozhodnutie. Na to, aby bol impeachment schválený musí byť podporený najmenej dvoma tretinami senátorov, t.j. 67 zo 100.

Jednoducho povedané, Snemovňa reprezentantov hrá úlohu obžaloby a senátori vykonávajú funkciu poroty.

V histórii USA procedúru iniciovali trikrát. Snemovňa reprezentantov obvinila Andrewa Johnsona v roku 1868 a Billa Clintona v roku 1998, obaja však boli zachránení oslobodzujúcim hlasovaním v senáte. V roku 1974 Richard Nixon dobrovoľne rezignoval pred neodvratným odvolaním v dôsledku škandálu Watergate.