Komentár Fedora Lukjanova

Napätie okolo Iránu súvisiaceho s jeho expanziou v regióne sa stalo ústrednou témou celého procesu na Blízkom východe. Napätie, ktoré aktuálne panuje medzi Izraelom a hnutím Hizballáh vťahuje do konfliktu Libanon. Sýria, samozrejme, nikde nezmizla, rovnako ako otázka rozšírenia iránskeho vplyvu na jej území, ktorého sa obáva Izrael, Saudská Arábia a do istej miery aj Turecko.

V Jemene sa konfrontácia teraz vyvíja dvoma smermi (pridalo sa k tomu narastajúce napätie medzi „klientmi“ Saudskej Arábie a SAE), hlavným však zostáva boj s húsiami, ktorých podporuje Irán. Všetky tieto okolnosti sú kritické a tvoria súčasť hlavného konfliktu - tlaku USA na Irán v súvislosti s jadrovým programom a zúfalé pokusy európskych diplomatov zachrániť dohody z roku 2015, od ktorých Washington odstúpil.

Minulý týždeň v pondelok oznámili oficiálni iránski predstavitelia, minister zahraničných vecí Džavád Zaríf a hovorca iránskej vlády Alí Rabiei, že do konca týždňa očakávajú konkrétne návrhy EÚ na prekonanie amerických sankcií a ďalšej spolupráce. Ak nedôjde k progresu, Teherán podnikne „rázne kroky“ vedúce k ďalšiemu zníženiu svojich záväzkov v súvislosti s jadrovým programom.

Nový impulz diskusiám poskytla nedávna schôdza „sedmičky“ v Biarritzi, kde francúzsky prezident na prekvapenie ostatných hostí pozval Zarífa. Iránsky minister sa s Trumpom a ďalšími účastníkmi samitu nestretol, hovoril výlučne s hostiteľom, ale samotný fakt, že sa nachádzal v rovnakom priestore ako americký líder, vyvolal veľa špekulácií. Trumpovo vyjadrenie bolo  nezrozumiteľné, nenieslo známky jeho vlastného chvastúnskeho štýlu a dokonca hmlisto pripustil priame rokovania s iránskym prezidentom Rouháním, „keď dozrie čas“.

Podľa všetkých prieskumov je väčšina Američanov (takmer 80 percent) proti vojenskému riešeniu iránskej otázky. Pre Donalda Trumpa je to argument. Po prvé, prezidentská kampaň sa už začala a po druhé, vždy hovoril o tom, že Amerika nepotrebuje nepochopiteľné vojny v iných častiach sveta.

Trump vôbec nie je zástancom vojenských operácií. Je zástancom nátlaku, vydierania, tvrdých rokovaní, ale nie vojenských operácií. Takže akýsi náznak zmierenia nie je prekvapujúci. Na druhej strane prezident z vlastnej vôle zrušil dohodu z roku 2015 a podujal sa k tomu, že opätovne uvalí  tie najprísnejšie sankcie voči Iránu. Opatrenia zavedené pred niekoľkými mesiacmi vo vzťahu k duchovnému vodcovi krajiny Chameneímu a Zarífovi, priamo hlavným vyjednávačom s povesťou konštruktívneho partnera, nie sú také účinné, nakoľko sú demonštratívne a urážlivé. Hrozby, spojené so situáciou v Hormuzskom prielive napätie neustále zvyšujú. Samostatným faktorom sú nanajvýš nadštandartné vzťahy medzi administratívou Trumpa a Izraelom. Extrémna tvrdosť vo vzťahu k Teheránu je to, čo od Washingtonu partneri očakávajú.

Napriek aktivite Francúzska nemusíme očakávať žiadne zásadné zmeny. Návrat USA k zrušenej dohode nie je možný. Trump má, pravda, aj iný variant – bombastickým spôsobom pochová nejakú dohodu, pričom avizuje dosiahnutie novej, oveľa priaznivejšej pre Ameriku, hoci v skutočnosti ide len o kozmetické zmeny. Bolo tomu tak, napríklad, v prípade dohody o severoamerickej zóne voľného obchodu. V danom prípade je takýto model ťažko použiteľný. Od Iránu sa vyžaduje, aby partnerovi aktívne nahrával, prejavoval ústupky a deklaroval „predbežnú dohodu“. Pre Teherán, ktorý v tejto záležitosti zaujal zásadnú pozíciu a morálne cíti, že právo je na jeho strane by to bolo nesmierne ťažké. USA rovnako nie sú pripravené ustúpiť, najmä s prihliadnutím k tomu, že Trumpovi blízki ľudia - exporadca pre národnú bezpečnosť John Bolton a minister zahraničných vecí Pompeo - každý pre svoje dôvody bojovali za zvrhnutie strašnej iránskej hydry. 

Teherán v skutočnosti k Washingtonu otázky nemá, všetko je zrejmé, má ich k Európskej únii, ktorá oficiálne odsúdila americkú politiku a dokonca deklarovala úmysel pokračovať v spolupráci aj napriek jednostranným sankciám. Veľká Británia sa teraz, mimochodom, sťahuje z európskej línie a upevňuje si svoju pozíciu k americkej. Zo signatárov zostali Francúzsko a Nemecko (čo nie je málo), ktorých vlády trvajú na tom, že majú právo rozvíjať obchod s Iránom. Džavada Zarífa akceptujú vo väčšine európskych metropol, druh rebélie voči USA.  Rebéliou sa, ale vec končí.

Predovšetkým a po prvé preto, že európske obchodné kruhy očividne nebudú kvôli Iránu riskovať represívne opatrenia zo strany Spojených štátov. Ich záujem o americké a iránske trhy je neporovnateľný. Politické orgány namiesto toho, aby seriózne riešili problém obchodovania s Iránom manévrujú všetkými možnými spôsobmi, snažiac si pritom zachovať tvár a nedeklarovať svoju pripravenosť riadiť sa pokynmi z Washingtonu.

V praxi sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane nasledovné. Dohodu z roku 2015 už nebude možné obnoviť. Európa zvalí všetko na Irán a Spojené štáty  rozhodia rukami.

Spojené štáty budú aj naďalej ukladať sankcie v nádeji, že tým prehĺbia vnútorné problémy v Iráne, v každom prípade sa však budú vyhýbať podnetom k vojenským zásahom. Irán začne opatrne pracovať na jadrovom programe a naďalej bude hľadať spôsoby, ako obísť sankcie, tak ako to robil do roku 2015. Typická situácia pre súčasný svet, kde sa stále viac problémov radšej  nerieši, ale odsunie.