Komentár Fedora Basova

Myšlienka vytvorenia európskej armády nie je nová. Počas studenej vojny existovala reálna hrozba pre existenciu krajín západnej Európy a ich bezpečnosť by sa nemohla zabezpečiť bez USA. Preto myšlienka európskej armády vo forme Západoeurópskej únie (ZEÚ) a nesmelé pokusy o rozvoj európskej obrannej spolupráce (EDC) zostali v tieni NATO.

V poslednej dekáde 20. storočia, druhá fáza rozširovania NATO (jeho expanzia smerom na východ k postsocialistickým krajinám strednej Európy) tiež posunula pozadie diskusie o európskej armáde. Táto situácia sa zmenila na začiatku tohto storočia. Po 11. septembri 2001 vstúpilo NATO do tretej fázy svojho vývoja - globalizácie. Inými slovami, začalo to presahovať hranice svojej tradičnej oblasti zodpovednosti, tj Európy a Severnej Ameriky.



Globalizácia NATO a marginalizácia OBSE vytvorili priestor pre Európsku úniu (EÚ) ako bezpečnostného aktéra v Európe. Zvyšovanie vzájomného pôsobenia zahraničnej a domácej bezpečnosti posilňuje aj bezpečnostnú úlohu EÚ. EÚ sa stala hlavným poskytovateľom bezpečnosti na západnom Balkáne namiesto NATO a hlavnou autoritou v oblasti krízového riadenia, humanitárnej pomoci atď. Tento jav sa nazýva diverzifikácia európskej bezpečnosti, kde NATO zodpovedá iba za svoju „Tvrdé“ aspekty, ktoré nemožno regulovať bez účasti USA, zatiaľ čo EÚ je za „mäkké“ odrody zodpovedná. V 21. storočí sa transatlantické vzťahy stali menej závislými od bezpečnostných problémov, vďaka ktorým je diskusia o európskej armáde aktuálnejšia.

Lisabonská zmluva (podpísaná v roku 2007 a nadobudla účinnosť v roku 2009) je najdôležitejším dokumentom obrannej integrácie EÚ. Konečne konvertovala Zmluvu o Západoeurópskej únii na EÚ a samotná ZEÚ zanikla. Európska bezpečnostná a obranná politika (EBOP) sa stala spoločnou obrannou a bezpečnostnou politikou (SBOP). Akákoľvek členská krajina SBOP (okrem Dánska) je povinná poskytnúť všetku potrebnú vojenskú pomoc inému členovi SBOP, ktorý sa stal predmetom útoku.

Keď sa Donald Trump stal prezidentom USA v roku 2017, urobil početné vyhlásenia v tom zmysle, že Spojené štáty nebudú platiť za európsku bezpečnosť. Tieto vyhlásenia prinútili európskych politikov, aby venovali väčšiu pozornosť obrannej integrácii EÚ.



Európska obranná únia (EDU) je v súčasnosti hlavnou koncepciou v procese obrany. Jej vytvorenie povedie k veľmi dôležitému dôsledku: súčasné ustanovenia SBOP, ktorými sa členské štáty zaväzujú poskytnúť pomoc napadnutému spojencovi akýmkoľvek dostupným spôsobom, sa nahradia kolektívnou obranou územia, ktorá je podobná článku 5 Severoatlantickej zmluvy. Podľa európskych hlavných myšlienkových prúdov musí vznik európskej armády začať integráciou obranného priemyslu krajín EÚ. Za tento proces bude zodpovedať Európska obranná agentúra (EDA) založená v roku 2004. Vojenská a vojensko-technická špecializácia krajiny alebo skupiny krajín sa musí rozvíjať v rámci stálej štruktúrovanej spolupráce EÚ (PESCO).

Krajiny EÚ s vyspelým obranným priemyslom sa predovšetkým zaujímajú o rozvoj stálej štruktúrovanej spolupráce a integráciu potenciálu obranného priemyslu, pretože táto integrácia v dlhodobom horizonte zaručí objednávky a pracovné miesta v oblasti obrany. Okrem toho vytvorenie EDU nemusí nevyhnutne viesť k zvýšeniu výdavkov na obranu. Pravdepodobne PESCO a EDU včas umožnia zúčastneným štátom trochu znížiť svoje vojenské výdavky. Je to pozitívny rozdiel od súčasných obranných záväzkov EÚ voči NATO, ktoré stanovili cieľ pre svojich členov zvýšiť svoje výdavky na obranu na 2 percentá HDP.

V tomto bode zostáva európska armáda naďalej vzdialenou a nejasnou perspektívou. V posledných rokoch sa však zmapovali konkrétne oblasti európskej obrannej integrácie. V rámci PESCO bol pripravený právny základ vojenskej spolupráce EÚ a realizujú sa projekty na výcvik interoperability ozbrojených síl členských štátov. Je však ťažké predpovedať konečné výsledky obrannej integrácie EÚ a kedy bude mať EÚ plnohodnotnú armádu.



Spojené štáty americké majú tradične nedôverčivý postoj k pokusom o integráciu obrany v Európe. Možné prekrývanie funkcií (dichotómia) EÚ a NATO zostáva vážnym problémom pri každom pokuse o zavedenie obrannej integrácie EÚ. Úradníci EÚ označujú obrannú integráciu EÚ za „posilnenie európskeho piliera NATO, ktorý skôr upevňuje, než oslabuje transatlantickú solidaritu“.

Je možné predpokladať, že rozlíšenie európskej bezpečnosti umožní vyhnúť sa konfliktu medzi NATO a EÚ. Ak EÚ čelí „tvrdej“ bezpečnostnej výzve, jej členské štáty budú konať v rámci NATO. Ak je však vhodnejšie vyriešiť problém vo vlastnej réžii, budú konať vo rozsahu EDU.

Európska obranná integrácia z dlhodobého hľadiska posilní európsku obrannú autonómiu voči Spojeným štátom a zníži úlohu NATO v Európe. Úspešný rozvoj CDSP zaručí, že neutrálne európske krajiny - Rakúsko, Írsko, Fínsko a Švédsko - sa nepripojia k NATO. Preto Rusko môže ťažiť z rozvoja EDU a európskej obrannej integrácie.