Počas niekoľkých posledných týždňov zomreli významné osobnosti tejto krajiny, ktoré zverili svoje príbehy Pamäti národa.

Neúnavná, láskavá, vzdelaná, niekoľkými jazykmi prednášajúca deväťdesiatdva ročná Doris Grozdanovičová, ktorá za vojny prežila koncentračný tábor Terezín. Zomrela na odpočívadle na diaľnici, vracala sa zo svojej prednášky. V osmadevadesátich rokoch zomrel Miloslav Nerád, v 50. rokoch zakladateľ protikomunistickej odbojovej skupiny Moja vlasť, agent chodec, ktorý tajne prechádzal západnej hranici, politický väzeň ktorý si odsedel trinásť rokov.


V deväťdesiatich deviatich rokoch odišiel Vojmír Srdečný, posledný český pametník koncentračného tábora Sachsenhausen, posledný uväznený študent zo 17. novembra 1939. Jeho spomienky priniesli Príbehy 20. storočia do Českého rozhlasu Plus.


Vojmír Srdečný sa narodil v roku 1919 vo východných Čechách v Albrechtice nad Orlicí. Jeho otec, zamestnanec poisťovne, zakladateľ miestnej sokolskej jednoty vodil syna na cvičenie do krčmy pri Krbe, kde dvakrát týždenne cvičili. Syna vybičovala k vynikajúcej fyzickej kondícii, ktorá mu pravdepodobne v koncentráku zachránila život.


V roku 1939 sa Vojmír Srdečný prihlásil do Ústavu pre vzdelanie profesorov telesnej výchovy. V Prahe býval na Švehlovej koľaji. Počas študentských protinacistických nepokojov 28. októbra 1939 protestoval v uliciach Prahy, na klope trikolóru, spieval hymnu, Hej, Slováci, "Nech žije Beneš", ale držal sa späť, aby sa nedostal do žiadnej ostrej šarvátky. Počas týchto protestov bol smrteľne ranený študent Jan Opletal.

Smútočný sprievod na Albertovej na stanici, odkiaľ sa 15. novembra odvážala rakva s Opletalom, sa premenil na prúdku demonštráciu. Ozbrojené zložky tĺkli študentov, zatýkali. Za dva dni 17. novembra nemecká polícia vtrhla na koľaje. Vojmíra vyviedli spolu s ostatnými v pyžame na chodbu, so slovami "Hände hoch" zatkli ich a odviezli v nákladných autách do ruzyňskej jazdiarne - rovnako ako študentov z Hlávkovej a Masarykovej koľaje.


"Privítanie v Ruzyni nebolo práve príjemné, bol to sychravý deň, po ceste veľa blata. Občas niektorej skupine povedali "Hinlegen!", To znamenalo, že si človek musel ľahnúť, a potom sa prešli po našich chrbticiach. Viem, že ten dlhý kabát, čo som mal, bol pri ceste vlakom celý zablatený a mokrý, "rozpráva Vojmír Srdečný pre Pamäť národa.



Študenti ležali v pilinách v ruzyňskej jazdiarni a na povrázku dostali číslo. Z Ruzyny mohli odísť len zahraniční študenti, Slováci (ako príslušníci Slovenského štátu) a mladí študenti do dvadsiatich rokov. Nasledujúci deň 18. novembra ich transportovali do koncentračného tábora. Sedeli všetci v kupé, deň a noc, až do Berlínskej zastávky Sachsenhausen - Oranienburg. Ten deň prekročilo brány tábora 1083 českých vysokoškolských študentov. Druhá várka sto tridsiatich ôsmich brnenských študentov, ktorí išli cez Viedeň, dorazila až 11. januára 1940.


Vystrašení študenti prešli administratívou. Znovu boli očíslovaní, všetko im civilné zobrali, ponechali im len vreckovku a remeň. Po sprchách vyfasovali pruhované oblečenie s červeným trojuholníkom, ktorým v tábore označovali politických väzňov. Nahnali ich do veľkých drevených barákov určených pre stopäťdesiat ľudí, pritom väzňov sa tam tiesnilo až sedemsto. Na rozdiel od ostatných väzňov v tábore nemali študenti poschodové postele, ale len slamníky na zemi - na dvoch takýchto "slamených prístelkoch" ležalo päť ľudí a jeden to vždy "vyhral", pretože spal uprostred, opisuje Srdečný. V barakoch sa nefajčilo". Ale viem, že niekedy, ako sa vyparovala z okna voda a ako sme boli prikrytí dekou, tak to zamrzlo, takže tú deku s ľadom sme strhávali primrznutú k  podlahe , "rozpráva Srdečný.


Česi obsadili celkovo tri baraky s číslami 51, 52 a 53. Na 53 býval Vojmír Srdečný. Okrem študentov obývali 53 aj takzvaní rukojemníci z marca roku 1939, českí legionári a starostovia. Vojmír spomína na generála Zmeka z Vysokého Mýta, starostu Poděbrad Jozefa Sankara, inšpektora Bacu z Ostravy alebo Ivana Herbena. Spriatelil sa s bývalým starostom Poděbrad Jozefom Sankarom a Karlom Štanclom, ktorý v tábore založil spevácky zbor Sing sing boys, v baráku pre ostatných väzňov pluralitne spieval piesne Jaroslava Ježka.


Raz za mesiac dostávali študenti balíček od rodičov, a prijímali a odosielali jeden list: "Prvý korešpondenčný lístok bol nadiktovaný. , Liebe Eltern, ich bin Gesund, es geht mir gut, 'a tak ďalej, asi tri vety vyzerali takto. Tie ďalšie neboli nadiktované, ale samozrejme nás upozornili, aby sme tam písali len veci, ktoré prejdú, "hovorí Srdečný.

V pozostalosti sa niektoré jeho listy zachovali. Sú napísané kostrbatou nemčinou, v preklade: "Drahí rodičia. Dňa 19. 6. nastáva ďalší míľnik v mojom živote. Môj pobyt tu trvá presne pol roka. Myšlienka na to, ako dlho tu som, mi nesmie vziať dobrú náladu. Snažím sa to všetko pri celotýždennej práci zabudnúť a občas sa mi to podarí. Minulý týždeň som dostal od vás pohľad, čo ma prekvapilo, očakával som list. Veľmi ma poteší, keď mi všetci budete písať listy ručne nie na stroji. Vojtěch mi písal o chorobe mojej matky. Napíšte mi prosím presne, čo jej chýba a ako jej je, dúfam, že to bude len ľahké ochorenie. Júnový balík mi pošlite, aby prišiel medzi 1. až 5. júlom. Prajem veľa zdravia a šťastia v našom rodinnom okruhu aj medzi známymi, "napísal Vojmír Srdečný opatrne, aby text prešiel táborovú cenzúrou.


Z počiatku nesmeli študenti v lágri pracovať. Aby ale nezaháľali, príslušníci SS s nimi v zimných mesiacoch cvičili - pochodovali sem a tam, váľali sa v snehu. Päť alebo šesť mesiacov cez deň sme pochodovali po apelplacu - dopoludnia aj popoludní. Na jar roku 1940 sa dostali na Arbeitskommando (pracovné komando). Pracovali v prístave - vždy v tristočlennej skupine, ráno vyšli a večer sa vracali späť.

Niekoľko študentov, ktorí vedeli jazyk, pracovalo v kanceláriách, ale väčšina robila ťažkú ​​a často zbytočnú prácu: "Väčšinou sa pracovalo na tom Klinkerwerku (továreň na tehly, pozn red.) Mimo tábor pri prístave. Tam bola tá ťažká práca a niekedy zbytočná práca. Stáli sme na ohromnej ​​hromade piesku a hádzali piesok zľava doprava a za hodinu zase sprava doľava. Naspäť sme išli niekoľko kilometrov po ceste. Poznám viac prípadov, že tam niekto z tých starších neodolal a vykročil z radu pre cigaretu, ohorku v priekope a dopadlo to 'zastrelením priamo na mieste. "rozpráva Srdečný.


Uväznenie študentov zúfalo prežívali ich rodičia, ktorí písali listy do kancelárie prezidenta Emila Hácha. Žiadali ho, aby znovu konal v prospech študentov s protektorom Konstantin von Neurath. Hácha tak naozaj činil. Prihováral sa, žiadal, zaručoval sa. Nemci to využili a vydierali ho.


Za blahoprajný telegram Hitlerovi k jeho narodeninám prepustili v apríli 1940 stoosemdesiat študentov. Posledný študent - medik Vojtěch Schnurpfeil - sa vrátil v marci 1943. Vojmíra Srdečného prepustili s najpočetnejšou skupinou pred Vianocami 1940. Odišiel domov do Albrechtíc.

Vojmír Srdečný sa každý prvý deň v mesiaci musel hlásiť na gestape v Pardubiciach. Po dvoch rokoch dostal predvolanie na nútené nasadenie, ale nakoniec nemusel do Ríše. Vďaka svojmu známemu z tábora - Vaškovi Vojtechovi sa dostal do Holic do fabriky GMG (Guss-und Metalgesellschaft), nemeckej leteckej firmy. Ako pomocný robotník pracoval za šesť korún a tridsať halierov na hodinu do konca vojny.


Po vojne začal s priateľom Vojtom Janečkom, ako predsedom historickej skupiny "17. novembera ", tvoriť úplnú evidenciu deportovaných študentov. Čo sa mu podarilo. Vďaka nemu poznáme mená všetkých zadržaných. Väznených aj tých, ktorí neprežili. Z 1200 ich zahynulo tridsaťpäť. Medzitým tiež pokračoval v štúdiu telesnej výchovy v Prahe. Neskôr pracoval ako cvičiteľ, opatrovateľ o telesne postihnutých v ústave Kladrubech, Veľkých Losinách, učil na Fakulte telesnej výchovy a športu v Prahe.


Na záver treba dodať, že Vojmír Srdečný je v čase normalizácie v osemdesiatych rokoch registrovaný ako agent ŠtB s krycím menom Chalupa. Vyjadrovať sa k tomu odmietal.