Optimalizáciu možno definovať vždy ako snahu o zdokonalenie stavu. O daňovú optimalizáciu v praxi sa usiluje každý rozumný hospodár. Tak výberca daní (štát, mesto, obec), ako aj platcovia dane (podnikateľ, firma, podnik, občan).

Optimálna daňová politika štátu je taká, ktorá dokáže osloviť väčšinu daňových poplatníkov. Nie donútením, ale najmä presvedčením. Jasným posolstvom, že sa oveľa viac oplatí platiť dane (pracovať a produkovať), nie neplatiť dane (nepracovať a špekulovať).

Daňová politika – je ideálna, keď prináša čo najviac pozitívnych efektov a čo najmenej negatívnych. Tiež rešpektuje zákon MiniMaxu, t. j. pri relatívne nízkych nákladoch správy daní sú výnosy daňových príjmov oveľa, oveľa vyššie. Vhodnou daňovou politikou – je produktívna kombinácia teórie a praxe, domácich skúseností i zahraničných trendov a osvedčených najlepších praktík v závislosti od špecifík domácej ekonomiky podľa princípu „mysli globálne, konaj lokálne!“.

5 axióm optimálnej daňovej politiky:

1/ Rizikový trojuholník (čím je vyššia korupcia, tým je vyššia ekonomika, tým sú väčšie daňové úniky)
2/ Priateľské zdaňovanie (motivovať viac ako donucovať)
3/ Zlatá stredná cesta (balance medzi efektívnosťou a spravodlivosťou zdanenia)
4/ Daňová sadzba menej ako štvrtina ( V stredoveku bol desiatok (t. j. 10 percent), v novoveku je to až päť desiatkov (t. j. 50 percent). Maximálne tolerovaná horná hranica všetkých daní a odvodov podľa Johna Keynesa (nazývaného aj ako otec celého systému prerozdeľovania a daňových systémov) má predstavovať najviac 25 percent.
5/ Merateľné ukazovatele kvality zdaňovania (jednoduchosť, sadzba dane, presnosť...)