Komentár Antona Kanevského (Fond strategickej kultúry)

Čo povedať o ukrajinských snoch

Na kyjevskej konferencii „Jaltská stratégia“ predstavil prezident Vladimír Zelenský niekoľko ambicióznych projektov. Ich úlohou má byť pozdvihnúť beznádejný stav ukrajinskej ekonomiky.

Medzi nimi sú:
1. Zavlažovanie južnej časti Ukrajiny a premena púštnej pôdy na úrodnú.
2. Medziuniverzitný IT klaster v Charkove.
3. Filmové štúdiá v Kyjeve.
4. Nové letovisko na pobreží Čierneho mora.
5. Nové lyžiarske strediská v Karpatoch.
6. Zábavný park pre hostí zo strednej a východnej Európy.

Čo povedať o týchto snoch?

Pre vytvorenie strediska na pobreží Čierneho mora sľubuje nové ukrajinské vedenie postaviť úplne nové mesto. A pre lyžiarov údajne prichádzajú do úvahy lokality v Slavskom a Boržavi. Hneď prvá vec, ktorá príde v tejto súvislosti na myseľ, je fantazijný rozmer projektov v štýle románového „Nové Vasjuki“ (románové centrum sveta - pozn. red.). Ten v legendárnom satirickom románe „12 kresiel“ autorov Iľju IIfa a Jevgenija Petrova sľubuje nesmrteľný hrdina sovietskej literatúry Ostap Bender. Aj v ňom sa mali na základe istých „osobitých záruk“ zhromaždiť hostia z celého sveta. Ukrajina ale bohužiaľ nemá nič také výnimočné, čo by ju urobilo centrom svetového cestovného ruchu. Nič, čím by sa ako cieľ turistov mohla vyrovnať Francúzsku, Taliansku, Egyptu, či Turecku. Plážové letoviská sa spravidla úspešne rozvíjajú tam, kde morské pobrežie susedí s horami. Ukrajina má pritom iba ploché pobrežie. A je nepravdepodobné, že hoci aj pri vysokej úrovni služieb, ktorú mimochodom nemožno nariadiť žiadnym prezidentským dekrétom, budú návštevníci uprednostňovať pred tureckou Antalijou a egyptskou Hurghadou ukrajinskú Zatoku alebo Skadovsk.

Ani pokiaľ ide o trvanie dovolenkovej sezóny sa Ukrajina napríklad s Tureckom porovnávať nemôže. Tam sezóna trvá od apríla do novembra. A čím je sezóna kratšia, tým sú vyššie fixné náklady na cenu ubytovania. Nie je náhoda, že na čiernomorskom pobreží Turecka letoviská takmer nie sú. Väčšina sa nachádza na oveľa teplejšom pobreží Stredozemného mora.

Pokiaľ ide o budovanie úplne nových miest, známe sú iba tri úspešné obdobné projekty tohto druhu. A to americké Las Vegas, Sun City v Južnej Afrike a gruzínske Batumi. Úspech všetkých troch miest však stojí na možnosti prevádzkovania hazardných hier. Okrem toho, úspech Batumi, ktoré sa stalo obľúbeným hlavným mestom hazardných hráčov z Turecka a Iránu, aj tak nepomohol zbaviť Gruzínska chudoby.

Plány v Zakarpatsku sa zdajú byť tiež nadnesené. Lyžiarske stredisko Bukovel prirodzene možno považovať za úspešný projekt. Zameriava sa však predovšetkým na domácich ukrajinských klientov. Na prilákanie náročného európskeho turistu je treba úplne inú úroveň služieb, infraštruktúry, či logistiky. Najmä dostupnosť letiska v blízkom okolí a dobré cesty. A ešte mnoho ďalšieho.

To isté platí i pre zábavný park. Je smiešne si namýšľať, že tieto zámery nejako obzvlášť pomôžu ekonomike 35 miliónovej krajiny.

Aj myšlienka vytvorenia medzinárodného filmového produkčného centra v Kyjeve stojí na slabých základoch. Ako je zrejmé zo zákona prijatého novým parlamentom, ukrajinské úrady chcú prilákať svetových filmových tvorcov nízkymi cenami. Na oplátku by mali svetoví producenti robiť dobré meno Ukrajine vo svojich filmoch. A tak zvyšovať popularitu Ukrajiny. Takáto podpora filmovej tvorby sa ale bez štátnych dotácií nezaobíde. Odkiaľ ich Ukrajina zoberie? A aj keby áno, nepôjdu ukrajinským filmárom, ale západným tvorcom. A o takejto forme podpory rastu dobrého mena Ukrajiny vo svete možno vážne pochybovať.

Najuskutočniteľnejšie sa javí výzva na investovanie do zavlažovania. Len nie je jasné, kde vidí Zelenský na Ukrajine pustinu. Do úvahy by možno prichádzal región Cherson a jeho Oleškovské piesky. Miestni sprievodcovia ich nazývajú aj najväčšou púšťou v Európe. Nie však kvôli podnebiu, ale hlavne kvôli povahe tamojšej pôdy. Väčšina oblasti bola navyše už osadená borovicami ešte v časoch Ruskej ríše. A zostávajúca časť je chránenou rezerváciou.

V sovietskych časoch bola na juhu Ukrajiny vytvorená silná zavlažovacia sieť, ktorá umožňovala výrazne zvýšiť produktivitu pôdy. Jej rozsah je ale v súčasnosti omnoho menší. Poľnohospodárom sa totiž neoplatia náklady na vodu potrebnú na zavlažovanie. Diskusie o zavlažovaní zjavne súvisia s plánovaným predajom miestnej pôdy. V hre je aj severný krymský kanál, ktorý by sa na zavlažovaní mohol podieľať. Keďže dodávky vody na Krym boli pozastavené. Počnúc budúcim rokom sa však pravdepodobne dodávka vody na Krym bude musieť obnoviť.

Fakt je, že takýto projekt je ozaj uskutočniteľný. Nešlo by o žiadny kanál typu Suez, cez ktorý by sa plavili námorné lode. Ale o vnútrozemské vodné cesty pre riečnu dopravu. Nie je ich ale 40. Ide o len o jednu. Je ňou medzinárodná vodná cesta E40. Ukrajinský premiér zrejme dobre neporozumel podkladom, ktoré mu jeho spolupracovníci pripravili ... Spomínaná cesta existuje už od 18. storočia. Je ňou Pripjaťský kanál. Tiež nazývaný aj Dnepersko-Bugský. Možno sa ním preplaviť z prítoku Dnepra Pripjať na západný Bug. A ďalej po Visle do Baltského mora. Teraz sa nepoužíva na pravidelnú lodnú prepravu. Dôvodom je stav poľskej časti na rieke Západný Bug. Poľsko má záujem na jeho obnove. Chce však, aby Európska únia zaplatila 90 % projektu v celkovej hodnote 900 miliónov eur. Zámer ale vzbudzuje námietky ochrancov životného prostredia. Preto sa diskutuje aj o variantom riešení. Bol by ním brestsko-varšavský kanál. Jeho cena by sa však mohla vyšplhať až na 2 miliardy eur.

Čo zmôže v tejto veci samotná Ukrajina? Pokojne sa môže opakovať situácia ako s ropovodom Odesa-Brody-Gdaňsk. Ukrajina ho stavala na samom vrchole „rozkvetu ZSSR“. Postavila polovicu projektu bez záruk, že ním niečo aj naozaj potečie. Následne musela vziať pôžičku od Nemecka, aby sa dokončila aj jeho poľská časť. Tiež v tomto prípade sa môže stať, že namiesto EÚ bude musieť financovať rekonštrukciu vodnej cesty na poľskom území znova Ukrajina. Poliaci predsa nebudú chcieť svoje zdroje míňať neefektívne. V krajinách s rozvinutou infraštruktúrou pozemnej dopravy je totiž riečna doprava druhoradá.

„Sviežimi nápadmi“ prispel tiež minister infraštruktúry Vladislav Kriklij. Navrhol, že turisti môžu navštevovať napríklad majáky. Zároveň prisľúbil, že na jednej zo staníc metra vymenia eskalátory. Nový minister pritom netuší, ako riešiť katastrofické znehodnotenie železničných koľajových vozidiel. Krajine tiež hrozí vyradenie 80 % jadrových elektrární. Čo predstavuje polovicu elektrickej energie vyrobenej na Ukrajine. Nevie sa tiež vysporiadať so stavom ciest, či inžinierskych sietí. Problémov je ešte oveľa viac. Minister, ktorý sa pôvodne venoval internetovému obchodu až teraz zisťuje, že skutočná ekonomika, podobne ako skutočný život, nepozostávajú iba z IT technológií.

A také prezretie zrejme čaká celý Zelenského „Tím Z“ ...