Komentár Fedora Lukjanova

Moskva naliehavo potrebuje prekonať dichotómiu „Západ, alebo Východ“

Zhrnutie: V polovici augusta sa zdalo, že téma obnovy „veľkej osmičky“, ktorá sa vynorila v súvislosti s rozhovormi prezidenta Vladimíra Putina vo Francúzsku a vyhlásením Donalda Trumpa bola iba jednorázovým informačným popudom. Autor týchto riadkov v tom čase vyjadril svoj názor: „osmička“ je fenoménom minulého obdobia, nemá zmysel sa k nej vracať.

Spravodajský priestor však zachvátil rozruch. Všetci lídri krajín “veľkej sedmičky” sa k téme Ruska vyjadrili, okrem, ako sa zdá, japonského premiéra Šinzó Abe. Ruskí predstavitelia opakovane odpovedali a komentátori podrobne o téme diskutovali. Ďalej sa situácia vyostrovala. Ukázalo sa, že ruská otázka sa na stretnutí v Biarritzi stala nielen jednou z hlavných, ale aj príčinou Trumpovho sporu s ostatnými. Na záverečnej tlačovej konferencii americký prezident verejne oznámil svoje želanie pozvať Vladimíra Putina na samit „sedmičky“  v 2020 roku, aj napriek tomu, že jeho kolegovia namietajú.

Táto téma je natoľko utkvelá, že sa k nej musím vrátiť. Na to, aby sme zaujali korektný postoj k tomu, čo sa deje, je dôležité pochopiť, načo bol taký humbuk vôbec potrebný.

Prečo je Donald Trump taký zanovitý? Po prvé, vo všeobecnosti je to tvrdohlavý a asertívny človek, ktorý rád presadzuje svoju mienku, dokonca aj keď je nepopulárna. V tomto prípade je to spôsob ukázať európskym partnerom, že nakoniec to aj tak bude tak, ako bude chcieť prezident USA. Čím sú námietky kolektívnejšie, o to viac ich ignoruje, tvrdiac si pritom svoje. Inými slovami, je to záležitosť hierarchie v rámci klubu. Dokonca aj v samotnej americkej politike - ak sú všetci proti Putinovi, už len z princípu budem “za” a vy mi nič neurobíte. Po druhé, Trump sa s väčšinou partnerov “sedmičky” rozchádza v mnohých otázkach, pričom konceptuálne, v tom, ako je potrebné riešiť tie, alebo iné medzinárodné problémy. Napríklad, Trump má bližšie k mocenskej  logike „skutočnej politiky“, než všetci ostatní členovia tohto zoskupenia a na celý rad tém by našiel oveľa ľahšie spoločnú reč s Putinom, než s Merkelovou, alebo premiérom Kanady Trudeauom.

Polemiky o Trumpových hodnotách evidentne poburujú. Znamená to, že americkému lídrovi by neprekážala podpora. Ukazuje sa, že záujem prezidenta o prebudenie tejto témy je čisto zištný.

Ale čo Európa, ktorá dosť družne protestuje (s Trumpom súhlasí iba taliansky premiér Conte, ktorý bohvie, ako dlho zostane vo funkcii)? Načo by mala o tom všetkom vôbec tak aktívne diskutovať?

Kontinentálne mocnosti sú z konfrontácie s Ruskom unavené, čo je badateľné už dlhší čas. Európska únia potrebuje normalizáciu, keď je možné stlmiť politické rozdiely kvôli oveľa produktívnejšej ekonomickej spolupráci. Téma obnovy „osmičky“ sa zdá byť vhodnou.

Na jednej strane, ide o status, čo má byť lákavé. Na strane druhej sa ako podmienka navrhuje ukrajinské urovnanie, znamená to vynárajúcu sa nádej, že Rusko bude vzhľadom na takúto motiváciu ústretovejšie. Ak sa vytvorí dojem pokroku na Ukrajine, tak s pokojnou dušou bude možné aj spoluprácu rozšíriť. Okrem toho, paradoxne, pre Európanov by bol Putin užitočný na to isté, na čo aj Trumpovi - rozšíriť priestor na manévrovanie a posilniť svoje postavenie v zložitom preťahovaní lana, najmä s americkým prezidentom. Rusko má v niektorých témach bližšie k EÚ, než k USA.

Napokon na oboch stranách Atlantiku sa obávajú rastúcej spolupráce medzi Ruskom a Čínou. Makron otvorene hovorí o potrebe vrátiť zameranie Ruska na Západ, ostatní sú naklonení tomu istému. Potom nie je hriech prilákať Rusko k návratu do komunity, ktorá bola ešte donedávna považovaná za najelitnejšiu a najvplyvnejšiu na tejto planéte.

Ďalšia okolnosť, ktorá stojí za zmienku. Výsledky práce „sedmičky“ nie sú tak brilantné, tretí samit za sebou sa končí v atmosfére čoraz hlbšej vzájomnej nespokojnosti. O kríze daného formátu sa už hovorí otvorene, rozkol prebieha v mnohých smeroch. Nikto to zatiaľ však nechce ukazovať svetu. Téma Ruska je výhodná, pretože odvádza protirečenia do predvídateľného, ​​s radosťou diskutovaného, ​​ale pre účastníkov vo všeobecnosti druhoradého koryta. Odvádza pozornosť od slepých uličiek v iných oblastiach, ktoré sú pre západný klub oveľa podstatnejšie.

Stručne povedané, je možné uviesť veľa racionálnych dôvodov, prečo je pre účastníkov „sedmičky“ výhodné a zaujímavé diskutovať o Rusku. Ale načo je to samotnému Rusku?

Riešenie akútnych medzinárodných problémov? Ale v tejto konfigurácii štátov sa prakticky žiadny z nich nevyriešil, buď je ich príliš málo, alebo príliš veľa. Schopnosť hrať na vnútorných rozporoch Západu a využiť ich vo svoj prospech? Netreba sa dať zlákať. Všetky prípady, keď sa o to Rusko pokúšalo sa nakoniec skončili tým, že ho použili ako kartu v internej hre na Západe (najzjavnejším príkladom je iracká kríza z roku 2003 a rozhodnutie Moskvy podporiť Paríž a Berlín). Rovnováha vo vzťahoch s Čínou? Vážna a dlhodobá úloha, absolútne reálna, avšak obnova “osmičky” je cestou nesprávnou. Rusko nepotrebuje ďalší spätný chod, ale stabilný rozvoj v kooperácii s Pekingom a s ďalšími hlavnými mestami, najmä ázijskými a potom európskymi. Moskva naliehavo potrebuje prekonať dichotómiu „Západ, alebo Východ“ v prospech „aj Západ, aj Východ“. Členovia “sedmičky” majú záujem, len o návrat Ruska k tradičnej paradigme. Čo je z ich pohľadu pochopiteľné, ale mi to vôbec nepotrebujeme. Nech si riešia svoje problémy sami.