O situácii s Brexitom
Zhrnutie: Proces odchodu Spojeného kráľovstva z Európskej únie ukázal, čo je skutočná politická kríza. Neschopnosť politického systému prijať aspoň nejaké rozhodnutie, je úplný klinč, keď sa všetko točí dokola, ale bez posunu z miesta.
Začalo to šokom: ako to? Nasledovalo dočasné uvolnenie: vyrieši sa to? Postupne ho zgniavila irónia, sarkazmus a potom akési homerické nadšenie: také niečo predsa nemôže byť, lietajúci cirkus Montyho Pythona nezasadá vo Westminsteri! Kruh emócií sa uzavrel. Už to nie je smiešne, ale desivé... Kam sa dostala krajina, ktorá ešte pred menej ako storočím doslova ovládala polovicu sveta: proces odchodu Británie z Európskej únie ukázal, čo je skutočná politická kríza. Neschopnosť politického systému prijať aspoň nejaké rozhodnutie, je úplný klinč, keď sa všetko točí dokola, ale bez posunu z miesta. Je až zarážajúce, ako striktne sa dodržiavajú všetky mechanizmy a postupy demokracie, prinajmenšom tento prípad môžeš uviesť do učebníc o ideálnom parlamentarizme. Lenže bez výsledku, ak nerátame prehĺbenie spoločenského rozkolu.
To, čo sa deje, je dôsledkom chýb predsedov vlád. Šialená predstava Davida Camerona vyhlásiť referendum o Európe, aby upokojil stranícke intrigy (prehral). Nezmyselné želanie Theresy Mayovej usporiadať predčasné voľby s cieľom posilniť väčšinu (nevyšlo). Manévrovanie jej vlády pri rokovaniach s EÚ v nádeji, že cez parlament presadí dohodnutú verziu (skončilo neúspechom). Frontálny útok Borisa Johnsona s cieľom rozdrviť umiernených a z konzervatívnej strany urobiť úderného barana (sa rozpadol). Teraz je tu ešte myšlienka bezodkladných volieb výsledkom, ktorých by z kedysi veľmi stabilného politického prostredia mohli zostať iba zdrapy.
Faktor osobnosti je samozrejme dôležitý a o znížení kvality lídrov vo vedúcich krajinách sa hovorí už dávno. Problém má však širší kontext. Myšlienka „oddelenosti“ od kontinentu je zakorenená v britskej mysli, zatiaľ čo si EÚ udržala gloriolu neuveriteľného úspechu, euroskeptici z ostrova hundrali na zadných laviciach. Gloriola je už minulosťou, teraz sa začali manipulácie. Samotná skutočnosť, že sa Cameron rozhodol riskovať členstvom v EÚ kvôli obmedzeným politickým cieľom, naznačuje o poklese významu tejto témy. Po prvotnom šoku sa EÚ rozhodla využiť poskytnutý námet inštrumentálne - na demonštračný výprask intrigána, aby tým odradili ostatných. V konečnom dôsledku neuspel nikto. S Londýnom je to jasné, ale ani pre EÚ nie je efekt jednoznačný. Ponaučenie spojené s brexitovými kŕčmi opäť ustupuje strachu zo všeobecnej neistoty, ktorej súčasťou je aj mučivý britský odchod.
Dôležitým príznakom demokracie je, že sa prebíja zdola. To, čo nazývajú vzostupom populizmu, je zapojenie do politiky tých, kto predtým mlčal.
Ľavé krídlo to zažilo pred niekoľkými rokmi, keď sa okruh účastníkov vo voľbách o lídra labouristov rozšíril a pozíciu zaujal Jeremy Corbin. Referendum vyslalo podnet vpravo - euroskeptici prebudili nacionalistickú masu. Nové voľby sa stanú bitkou na poli bývalých marginalizátorov, z ktorých sa stali frontmani. V Spojenom kráľovstve už praská vo švíkoch elitársky systém vládnutia, ktorý sa považoval za meritokratický a zmenil sa na nomenklatúrny, keď demokratické postupy formálne legitimizovali zachovanie moci v správnych rámcoch a rukách. Šok z Brexitu bude môžno duševným otrasom, po ktorom bude nasledovať zotavenie. Aj keď je zatiaľ stále veľmi ťažké tomu uveriť.
Ale národ sa konečne rozlúči s impériom, nad ktorým nezapadalo slnko. Veľká Británia po EÚ - malá krajina s nepochopiteľnou medzinárodnou funkciou. Vlastne aj mentálne.