Komentár Vladislava Guleviča (Fond strategickej kultúry )

Za svoju celistvosť vďačia Ukrajina i Bielorusko aj Červenej armáde

Osloboditeľský pochod Červenej armády do Poľska v septembri 1939, ktorý začal 17. septembra a trval iba 12 dní. Poľskej verejnosti bol dlho prezentovaný ako dôkaz úmyselného sprisahania stalinského Sovietskeho zväzu a hitlerovského Nemecka. Mali si ním rozdeliť východnú Európu na sféry vplyvu. Jeho základ mal byť položený v auguste 1939 podpísaním paktu Molotov - Ribbentrop.

Každý rok 17. septembra zaplní poľské noviny, televízie, rozhlasové stanice i internet propaganda odsudzujúca zradný útok Sovietskeho zväzu na ich krajinu.

A ako to vlastne bolo naozaj?

Poľsko pred druhou svetovou vojnou dávalo opakovane najavo svoje expanzívne ambície voči Sovietskemu zväzu, Litve, Lotyšsku a Estónsku. Pobaltské krajiny sa od Ruskej ríše pritom oddelili len po revolúcii v roku 1917. Poľskú rozpínavosť podporil nedostatok jasne definovaných hraníc po úspešnej vojne so Sovietskym Ruskom v roku 1920. Po prvej svetovej vojne boli západná Ukrajina a západné Bielorusko začlenené do Poľska. Stalo sa tak v rozpore s Versaillskou zmluvou z roku 1919. Tá určovala hranice oživeného poľského štátu 150 až 200 kilometrov západnejšie.

Poľsko sa muselo rozhodnúť, na ktoré vplyvné európske veľmoci sa spoľahne pri presadzovaní svojich plánov. Varšava mala v tom čase troch hlavných spojencov - Britániu, Francúzsko a Nemecko. V roku 1934 podpísalo Poľsko s Nemeckom dohodu o neútočení. Známu ako pakt Pilsudski - Hitler. Pakt osobitne stanovil neutralitu Poľska v prípade útoku tretej strany na Nemecko. Boli tým mienené hlavne Británia a Francúzsko. V roku 1934 bol už pri moci v Nemecku Hitler. Takže Poľsko zastúpené Pilsudskim sa samé rozhodlo, že sa vzdá obranného spojenectva s Britmi a Francúzmi. Vybralo si nacistické Nemecko. V roku 1937 poľský maršál Rydz-Smigly sľúbil Nemcom, že v prípade nemeckého útoku na ZSSR sa Poľsko nepostaví na sovietsku stranu.

Po rozdelení Československa nacistami v roku 1938 sa Poľsko s Nemeckom zblížilo až do tej miery, že Ribbentrop povedal poľskému veľvyslancovi Jozefovi Lipskému: „... v prípade sovietsko-poľského konfliktu, zaujme nemecká vláda voči Poľsku viac než priateľskú pozíciu“.

Upriamenie sa na Východ v predvečer druhej svetovej vojny sa stalo prioritou druhej divízie generálneho štábu poľskej armády zaoberajúcej sa prieskumom, kontrarozviedkou a sabotážou. Jeho útvar Vostok dohliadal na štyridsaťpäť prieskumných buniek pôsobiacich proti ZSSR. Nadviazali pracovné kontakty so špeciálnymi službami frankistického Španielska, fašistického Talianska a militaristického Japonska. A to v čase, keď Taliani páchali zverstvá v Etiópii, Japonci v Číne a Kórei a v Španielsku vládol Hitlerov spojenec generál Franco.

Poľsko sa pripravovalo na veľkú vojnu. Kontrola nad západným Bieloruskom bola strategicky dôležitá, pretože umožňovala spoločnú hranicu so „strednou Litvou“. Tá bola bábkovým propoľským štátom vytvoreným na litovskom území, ktoré v roku 1920 obsadil generál Lucian Želigovský. „Stredná Litva“ nachádzajúca sa nad východným Pruskom umocňovala pozíciu Poľska. A bola jedným pólom dvojpólovej geopolitickej platformy Baltské more - Čierne more. Teda „Poľsko od mora k moru“. V roku 1938 Varšava pohrozila Litve použitím sily, pokiaľ oficiálne nepotvrdí, že jej „Stredná Litva“ nepatrí. V tom čase už pritom bola 16 rokov súčasťou Poľska.

Kontrola nad západnou Ukrajinou zasa umožnila Poľsku mať spoločnú hranicu s Rumunskom. Rumunsko spájal s Poľskom a nacistickým Nemeckom spoločný záujem. Oslabiť postavenie ZSSR v Čiernom mori.

Západnú Ukrajinu a západné Bielorusko vtedy osídľovali predovšetkým príslušníci Poľskej vojenskej organizácie Pilsudski (POW). Takzvaní „Poviaci“.  Osídlenci dostali pozemky ako odmenu za účasť v sovietsko-poľskej vojne. Celkovo prišlo takmer 40 000 ľudí. Hlavne vojnových veteránov a príslušníkov silových orgánov s rodinami. Pilsudski chcel ich rukami popoľštiť a priviesť ku katolíctvu miestnu ukrajinskú a bieloruskú populáciu.

Nemecký útok na Poľsko 1. septembra 1939 zamiešal poľským politikom všetky rozohrané karty. Už niekoľko dní po útoku vyzval Berlín Moskvu, aby poslala jednotky do Poľska. Moskva odmietla, pretože Poľsko sa stále bránilo. Až 17. septembra, po úteku poľskej vlády na čele s Edwardom Śmigły-Rydzom do zahraničia, bol poľský veľvyslanec v ZSSR Václav Grzybowski oficiálne informovaný o pripravovanom vstupe jednotiek Červenej armády do východného Poľska. Zásah bol nevyhnutný vzhľadom na koncentráciu nemeckých vojsk na poľskom území, krach poľskej štátnosti a ohrozenie hraníc Sovietskeho zväzu. Keďže Poľsko už v tých dňoch stratilo svoju suverenitu.

Jednotky Červenej armády, ktoré vstúpili do Poľska, sa zastavili takmer hneď za Brestom a Ľvovom. Neobsadili teda ani centimeter poľskej zeme. Zároveň tak rozšírili koridor, ktorý oddeľoval Nemecko od strategicky dôležitých centier Sovietskeho zväzu. A v predvečer vlasteneckej vojny, aby Moskva udržala Wehrmacht ďalej od Leningradu, vyjednala s Berlínom prísľub, že sa vzdá okupácie pobaltských štátov. Sú to tie isté notoricky známe „sféry vplyvu“, ktorých vymedzenie sa pripisuje Paktu Molotov-Ribbentrop.

Stále oficiálne uznávaná verzia o „zradnom sovietskom útoku“ do chrbta Poliakom brániacim sa nacistickému Nemecku obracia skutočnosť naruby. Pre Poľsko je však výhodné pri nej zostať, aby mohlo na Rusko neustále ideologicky útočiť. Aj fakt, že správu o ukončení sťahovania sovietskych vojsk z Poľska v roku 1993 dostal prezident Lech Walesa od predstaviteľa velenia ruských vojsk v Poľsku, generála Leonida Kovaľova, 17. septembra, mal symbolický význam. Skutočná pravda o opätovnom zjednotení západnej Ukrajiny a Ukrajiny i západného Bieloruska a Bieloruska sa ale poľským politikom nehodí.

V Bielorusku a na Ukrajine vnímajú v súčasnosti udalosti septembra 1939 rôzne. Pohľady sú podmienené politickou orientáciou. Tábor, ktorí chce zachovať dobré vzťahy s Ruskom, považuje zásah Červenej armády v Poľsku za oslobodenie. Iní zasa, v intenciách optiky Západu, hovoria o zmene poľskej okupácie na sovietsku. Bez toho, aby sa čo i len zamysleli, prečo údajní ruskí okupanti preliali krv za pripojenie Poliakmi okupovaného územia späť k Ukrajine a Bielorusku.

Dnes sú západná Ukrajina a západné Bielorusko oslobodené od poľskej nadvlády a neoddeliteľnými súčasťami samostatného ukrajinského a bieloruského štátu.