Niektorí umelci sa za Adolfa Hitlera mali rozprávkovo. Kým bežali vernisáže, premiéry a večierky v réžii ministra propagandy Josepha Goebbelsa a šampanské tieklo prúdom, všetci boli spokojní. Lenže veľký nacistický žúr roku 1945 skončil a začal sa hľadať niekto, kto zaplatí účet. A to sa umelcom nepáčilo.
Historik Jonathan Petropoulos si v knihe Umelci za Hitlera pokladá pálčivú otázku, prečo umelci tak ochotne spolupracovali s nacistami? Slávni maliari, architekti, herci či režiséri to nemuseli robiť, nikto ich nenútil, koniec koncov mohli napríklad aj zmiznúť do zahraničia ako režisér Fritz Lang alebo herečka Marlene Dietrich. Mnohí ale dobrovoľne zostali a niekedy dokonca s nadšením maľovali hákové kríže, točili klamárske filmy a vytrubovali na náckovské pochody.
Ľudské správanie máva vždy viac príčin. Môže to byť obrovské ego, možnosť presláviť sa, alebo tiež zlý odhad skutočných Hitlerových zámerov. Aj keď rasistický a násilnícky charakter nacistického režimu bol zjavný už dávno pred vojnou, nacisti vedeli dobre klamať. Režim postupne pritvrdzoval, takže umelci sa stále utešovali, že sa s nimi "nejako dohovorí".
V neposlednom rade prichádza veľký šuštivý argument - peniaze. Trebárs Albert Speer alebo Leni Riefenstahlová boli za Hitlera skutoční milionári. Príjemné večierky, šampanské, luxusné vily a autá...
Aj Petropoulos pripomína, že situácia pred vojnou bola dosť mätúca, na jednej strane sa hovorilo o "zvrhlom modernom umení" a zdravom ľudovom štýle "Blut und Boden" (Krv a pôda), ale na druhej strane si niektorí nacisti kupovali v aukciách modernu.
V nacistickej strane boli ako úplní primitívi, ktorí ničili výstavy moderného umenia a pálili knihy, tak aj ľudia chytrí (Goebbels), ktorí spočiatku modernu chválili. V uvoľnenej Viedni dokonca ešte v roku 1943 vystavovali a predávali Gustava Klimta a Egona Schieleho, než im to Hitler zakázal. Führer bol totiž fanúšikom historizujúceho ľudového štýlu na hranici gýča a nemal modernu rád, a tak po vyhodení Židov zo všetkých akadémií a múzeí museli odísť aj modernisti. Minister Goebbels síce nechal expresionistické obrazy odstrániť z budovy ministerstva, ale doma si schovával všeličo.
Rôzne taktiky nemeckých umelcov ilustrujú rozdielne príbehy ľudí ako Walter Gropius, Albert Speer a Leni Riefenstahlová. Slávny architekt Gropius, zakladateľ Bauhausu, skončil najlepšie - mal okrem iného šťastie, že čoskoro z Nemecka odišiel z pracovných dôvodov. Petropoulos sa domnieva, že Gropius bol nacionalista starého typu (aj neskôr v Anglicku a v Amerike stále tvrdil, že sa cíti byť veľmi nemeckým a je oddaným nemeckým občanom) a tiež veľmi namyslený človek. Prináša aj celkom prekvapivé fakty o jeho správaní.
Autor podrobne dokladá, že sa od nacistov moc nedištancoval a chcel spolupracovať. Nevstúpil do strany, ale bol členom Ríšskej komory výtvarných umení, kde preukázal svoj "árijský pôvod". Spolupracoval aj na výstavách, ktoré mali rasistický charakter, a v architektonickom návrhu Domov nemeckej práce podľa autora "nacistickému režimu jasne podliezal". Návrhy obsahovali vlajky sa svastika.