Vojenský vývoj sa snažil dosiahnuť úspory a čo najlepších výsledkov, pomocou spolupráce krajín a firiem. O to sa v 60. rokoch pokúsili Spojené štáty a Spolková republika Nemecko, keď spojili sily vo vývoji tankov. Nový stroj mal priniesť nielen úspory na vývoji a výrobe, ale mal sa tiež predovšetkým viac ako vyrovnať sovietskym tankom.

Dohoda o spolupráci na vývoji nového tanku bola podpísaná v roku 1963. A prakticky okamžite vypukli spory. Väčšina inžinierov slúžila v 2. svetovej vojne a medzi Američanmi a Nemcami panovala animozita. V prvom rade išlo o sídlo celého projektu. Nemci navrhovali Augsburg, Američania však nakoniec presadili Detroit. Zásadnejší spor sa viedol o jednotky. Američania presadzovali palcový systém, zatiaľ čo Nemci metrickú sústavu a ani jedna strana nechcela ustúpiť. Nakoniec sa našlo vskutku šalamúnske riešenie. Vznikla špeciálna kancelária, ktorá Nemecké plány prekresľoval na palce, a naopak Americké na milimetre.





Spory sa prehĺbili aj okolo technických riešení. Opäť sa podarilo dosiahnuť podivného kompromisu. Oba tímy viedli súbežný vývoj a na novom tanku sa malo uplatniť to lepšie riešenie. Aj v koncepcii panovali takmer neriešiteľné závady stroja. Kým Nemci potrebovali stroj vhodný pre nasadenie len v Strednej Európe, Američania chceli stroj pre globálne bojiska so zodpovedajúcimi schopnosťami a napríklad výkonnú klimatizáciou. Spor sa viedol aj o zbraň. Nemci chceli klasický tankový kanón kalibru 120 milimetrov, zatiaľ čo ich spojenci z USA presadzovali supermoderné kanóny - XM150 kalibru 152 milimetrov - schopný páliť aj navádzané protitankové strely MGM-51A Shillelagh.

Aj cez tieto rozpory prvé dva prototypy bez zbraní opustili dielne v septembri a októbri 1967. MBT-70 mal na dĺžku 9,1 metra a na šírku 3,51 metra. Hmotnosť bola u prvého prototypu 49 ton, ale u ďalších dosiahla až 54 ton. Výška stroja bola vďaka hydropneumatickému odpruženiu nastaviteľná a pohybovala sa medzi 1, 99 do 2,59 metra. Vďaka tomu mal tank skvelú priechodnosť terénom, bol však tiež náročnejší na údržbu. Tank bol schopný brodiť sa blatom až do hĺbky 2,3 metra.



Spor sa viedol aj o motor. Kým americký prototyp bol vybavený vzduchom chladeným dieselovým dvanásťvalcom - Continental AVČR - s výkonom 1470 koní. Nemci zvolili pre svoj stroj pohonnú jednotku MTU s výkonom 1500 koní. Hlavnou výhodou nemeckého riešenia bolo, že jednotka mohla byť aj v poľných podmienkach vymenená za 15 minút. Maximálna rýchlosť bola s oboma motormi rovnaká - 68 kilometrov za hodinu. Zásoba paliva bola 1300 až litrov nafty, čo tanku vystačilo na dojazd 630 kilometrov na ceste.

Pancierovanie stroja bolo dvojvrstvové z valcovanej ocele o sile až 127 milimetrov. Pancier mal doplniť hmotou, ktorá mala odtieniť radiáciu v prípade operácií v zamorenom prostredí. Umiestnenie posádky bolo unikátne. Celá sa nachádzala vo veži v pancierovej kapsuly a skladala sa vďaka automatickému kanónu len z troch mužov -,veliteľa, strelca a vodiča.

Miesto vodiča je dodnes unikátne riešené. Ten sedel v samostatnej kapsuli zavesené na ložiskovom venci pri strope veže. Aj keď sa veža otáčala, vodič bol v stabilnej polohe. Vďaka štyrom štvorcovým priezorom mal veľmi dobrý výhľad vpred a vzhľadom k tomu, že bol v ťažisku vozidla a na odpruženom sedadle nepociťoval vodič pri jazde nerovnosti terénu. Nepríjemné však bolo, že keď sa veža otáčala, spôsobovalo to u vodičov nevoľnosť.

Ako už bolo opísané vyššie, nemecká a americká verzia dostala inú výzbroj. Kým Nemci so svojím 120 milimetrovým kanónom nemali problém, americký XM150 neustále spôsoboval problémy. Kým riadené strely išli z kanóna vystreliť bez problémov, beznábojová munícia sa zasekávala a úplne nemohla byť vypálená, v tom momente hrozil spätný ráz späť do kabíny. Zásoba munície bola 42 nábojov a 6 striel Shillelagh. Sekundárne výzbroj tvoril diaľkovo ovládaný 20 milimetrový kanón Rh202, ukrytý v puzdre na ľavej strane veže so zásobou 600 kusov munície a koaxiálny guľomet MG-3 kalibru 7,62 milimetrov so zásobou 3000 kusov munície. Na veži boli aj dvaja dymovnicové granátomety.



Špičkové bolo elektronické vybavenie stroja. Veliteľ mohol pozorovať okolie periskopom alebo výsuvnou kamerou. Citlivá kamera bola aj na boku veže. Tá slúžila na pozorovanie okolia v zlom počasí. V noci bola k dispozícii infračervená kamera a kanón s týmto zameriavaním  bol vtedy horúcou novinkou - laserový diaľkomer.

Bolo vyrobených celkom 14 prototypov. Ich testy prebiehali súčasne na polygónov v Nemecku a USA. Kým Nemci boli zo stroja nadšení a predpokladali zaradenie MBT-70 do bojových jednotiek do roku 1972. Ich americkí kolegovia naopak boli zo stroja zdesení. Stroj vážil o 4 tony viac ako bola požiadavka a nemohol byť letecky prevážaný. MBT-70 bol zložitý, údržba bola drahá a spotreba príliš vysoká.

Posledným úderom pod pás bola cena výroby. Projekt mal pôvodne vyjsť na 80 miliónov dolárov. V roku 1969 však už do neho armáda investovala 330 miliónov dolárov a Nemci 130 miliónov, náklady však stále narastali. Cena za jednotku vzrástla päťkrát. Jeden tank mal vyjsť pôvodne na 200 000 dolárov. V roku 1969 však podľa prepočtov mal jeden stroj vyjsť na vtedy závratný 1 milión dolárov. V januári 1970 oznámil odstúpenie Pentagónu od programu.



Obe strany však z časti na svojich programoch pokračovali. Američania využili MBT-70 pri vývoji tanku XM803. Ten bol však v roku 1971 tiež zrušený. O niekoľko rokov neskôr bol spustený program M1 Abrams, ktorého základom bol XM803. Nemci skúsenosti a niektoré riešenia využili pri konštrukcii tanku Leopard 2. Zo 14 prototypov sa ich dodnes zachovalo päť. Napriek tomu, že MBT-70 bojové pole neopanovali dedične, vďaka svojej pokročilosti sa stal základom pre dvoch najmodernejších a najpokročilejších zo západnej tankovej konštrukcie dneška.