Keď sa na začiatku 80. rokov sa začali vo väčšej miere objavovať sovietské stroje Mig-29 a Su-27, v radoch USAF zavládlo zdesenie. Oba stroje znamenali jasné narušenie americkej technickej prevahy. Pentagón vyhlásil v roku 1985 súťaž o bojové lietadlo (Advanced Tactical Fighter (ATF).

Nový stroj z tej doby mal mať dovtedy nevídané charakteristiky. Stíhačka mala bez prídavného spaľovania dosiahnuť rýchlosť zvuku a zvládnuť v tejto rýchlosti aj boj. Samozrejmosťou bolo využitie stealth technológií a obmedzenia radarového obrazu. Popri tom malo mať lietadlo aj vysoké manévrovacie schopnosti a nové sovietske stroje vymanévrovať. Pretože sa počítalo aj s pristátím lietadla na lietadlových lodiach, stroj bol schopný pristáť na 610 metroch. Vedľa toho mala byť ľahká aj údržba stroja. Cena jednej stíhačky mala byť 40 miliónov dolárov. Víťaz súťaže ATF mal nahradiť stíhačky F-15 a stať sa prvým majiteľom stíhačkou 5. generácie v službe.

Do súťaže ATF sa prihlásilo spolu šesť záujemcov: Lockheed, Boeing, General Dynamics, McDonnell Douglas, Northrop, Grumman a Rockwell. V októbri 1986 boli vybrané návrhy firiem Lockheed a Northrop ako finalisti súťaže. Obe firmy dostali 50 mesiacov na vývoj a stavbu prototypov. Northrop mal značne uľahčenú prácu. Podieľal sa na vývoji stíhačky F / A-8 a stealth bombardéra B-2 Spirit. Čoskoro začal vznikať skutočne unikátny stroj. Naviac sa ako partner do projektu zapojil aj McDonnell Douglas.



Northop / McDonnell Douglas YF-23 bol jednomiestny stíhač s krídlom v tvare diamantu. To bolo nielen vhodné pre let vo vysokých rýchlostiach, ale znižovalo radarový odraz lietadla. Rozpätie YF-23 bolo 13,29 metrov a dĺžka 20,54 metra. Stroj mal vysoko pokročilú avioniku a systém fly-by-vire bez mechanických záloh. Stroj bol kvôli vysokej manévrovateľnosti zámerne nestabilný. YF-23 mal plávajúce chvostové plochy. Tie zároveň kryli motory a znižovali tepelnú stopu stroja.

Prvý prototyp mal dva motory Pratt & Whitney YF119 a druhý bol vybavený dvoma motorov General Electric F120 s výkonom 156 kN. S prvým typom motorov bez forsáži, stroj zvládol dosiahnuť rýchlosť 1,48 Machu. S motormi F120 dokonca 1,58 Machu. Maximálna rýchlosť bola 2335 kilometrov za hodinu teda 2,2 Machu. Nevýhodou motorov bolo, že nemali vektorovanie ťahu a tým mali teda nižšie manévrovacie vlastnosti. Celé lietadlo bolo pokryté špeciálnou hmotou pre redukciu radarového odrazu. Z rovnakého dôvodu bol zo špeciálneho materiálu aj kryt pilotnej kabíny, ktorý bol pokrytý tenkou vrstvičkou zlata.

Pilotná kabína bola vyvýšená, bol z nej vynikajúci výhľad a bola vybavená HUD displejom. Aby bol znížený radarový odraz stroja bola výzbroj umiestnená v pumovnici. Stroj mal niesť až šesť rakiet AIM-120 AMRAAM alebo štyri rakety AIM-9 Sidewinder. Tie mohli byť použité aj v nadzvukovej rýchlosti. V pravej prednej časti trupu sa mal nachádzať 20 milimetrový kanón M61 Vulcan. Dolet stroja bol 4500 kilometrov a mohol byť predĺžení vďaka naplneniu nádrže počas letu. Nástavec na doplnenie paliva bol za kabínou. Tým sa dolet mohol zvýšiť až na 19 500 metrov.



Northop sa snažil ušetriť a časti podvozku a kokpitu boli použité z lietadiel F / A-18 a F-15. Testy prototypov začali v roku 1990. Prvý prototyp bol pomenovaný Black Widow II, čo mala byť pocta lietadla z 2. svetovej vojny a oficiálne bojové menom stroja, a druhý prototyp bol podľa kamufláže nazvaný Gray Ghost alebo Spider. Porovnávacie testy s prototypom firmy Lockheed YF-22. Lietadlá vykonali celkom päťdesiat vzletov a nalietal 62 hodín. YF-23 bol rýchlejší a mal lepšie stealth vlastnosti. YF-22 mal naopak lepšiu manévrovateľnosť a bol celkovo váženejší a vhodnejší pre vzdušné súboje.

V apríli roku 1991 bol vyhlásený prototyp YF-22 za víťaza. Niektorí dodnes tvrdia, že YF-23 bol lepší a pokročilejšie stroj. Tvrdilo sa tiež, že Lockheed mal lepší marketing a letectvo bolo na Northrop nahnevané za zvyšovanie rozpočtu a nákladov na B-2 Spirit. Na nové stíhačky si však letectvo muselo počkať. F-22 bol zaradený do výzbroje až v roku 2005 a bolo ich vyrobených len 195 kusov.

Aj napriek tomu, že obaja prototypy YF-23 skončili v múzeách Northop rozhodne ešte svoj projekt úplne neodpísali. V roku 2004 americkému letectvu ponúkol, že YF-23 prestaví ako ľahký bombardér. Firma bola však zdvorilo odmietnutá. V roku 2018, Japonsko oznámilo, že plánuje vývoj vlastnej stíhačky 5. generácie. Podľa neoficiálnych zvestí sa jedná spolupracujú s firmou Northop, ktorá by mohla svoj výskum krajine vychádzajúceho slnka predať. Existuje teda veľká šanca, že by potomok YF-23 skutočne mohol znovu ožiť. I keď na miesto hviezd by mal výsostné znaky krajiny vychádzajúceho slnka.