Viaceré médiá dnes spomínali moje meno v súvislosti s mojím dlhodobým presvedčením o potrebe prijatia novej ústavy a dávali ho do kontrastu s názormi politikov, ktorí si myslia, že ústavu meniť netreba. Najprv musím upresniť niekoľko vecí. Po vypracovaní a schválení novej ústavy už nevolám sám. K tomuto riešeniu sa prikláňa aj právny expert SaS Alojz Baránik, bývalý predseda parlamentu Pavol Hrušovský, bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic, bývalý poslanec NR SR Radoslav Procházka a ďalší. Možnosť novej ústavy pripúšťajú aj odborníci na ústavné právo Boris Balog, Branislav Fábry, ale tiež politológ Rastislav Tóth a iní. Na prijatie nového základného štátu existujú dlhodobo vážne odborné dôvody, zatiaľ však chýba politická vôľa.

Môj hlavný argument na vypracovanie novej ústavy je, že bez tohto aktu sa na Slovensku neskončí studená občianska vojna. Prijatie Ústavy Slovenskej republiky v roku 1992 považujem za politicky prezieravý čin, vďaka ktorému tento štát dostal právnu istotu – a to nie je samozrejmosť. Tento epochálny dokument splnil svoju historickú úlohu pri budovaní základov nášho demokratického štátu. Za to patrí jeho tvorcom uznanie. Po 27 rokoch ho však nemožno žiarlivo strážiť ako relikviu a ignorovať, že bol šitý horúcou ihlou, v konfrontácii s politickou praxou sa odhaľuje čoraz viac jeho nedostatkov a najmä – chýba mu legitimita od občanov. Základný zákon štátu nesmie byť výsledkom víťazstva jednej strany nad druhou, ale výsledkom širokej novej spoločenskej zmluvy, ktorá by odrážala spoločné záujmy všetkých obyvateľov Slovenskej republiky. Preto by sa do nej malo zasahovať čo najmenej a každý zásah by mal byť podmienený súhlasom občanov, ako je to vo väčšine krajín EÚ. Je absurdné, ak na vstup do Európskej únie potrebujete referendum, no na prijatie základného zákona štátu ako aj jeho zmien postačí svojvôľa parlamentnej väčšiny, neraz realizovaná v skrátenom legislatívnom konaní.

Hoci politici sa v tento deň predháňajú vo vyhláseniach, vyjadrujúcich ústave úctu, v skutočnosti si ju vôbec nevážia. Ústava, ktorá bola za taký relatívne krátky čas novelizovaná 18-krát (pre porovnanie: v Česku 8-krát), nie je základným zákonom štátu, ale trhacím kalendárom partokratických záujmov. Vsúvajú sa do nej veci, ktoré sa v civilizovaných štátoch riešia obyčajnými zákonmi, a ktoré sú vyjadrením straníckej agendy, nie záujmov štátu. Keď to takto pôjde ďalej, o chvíľu bude ústava predpisovať aj počet pruhov na prechode pre chodcov. Je úplne zbytočné tlačiť do ústavy nové politické želania, ak nie sú právne vymáhateľné alebo tie doterajšie ešte neboli vykonané.

Napríklad hneď prvý článok ústavy hovorí, že Slovenská republika sa neviaže na žiadne náboženstvo, no odvtedy sa od odluky cirkvi od štátu skôr vzďaľujeme. Článok 36 hovorí, že každý má právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, no väčšina pracujúcich sa pri pohľade na výplatu môže len trpko smiať, čo si štát predstavuje pod „dôstojnou životnou úrovňou“. Článok 37 hovorí, že právo na štrajk sa zaručuje a podmienky ustanoví zákon – no tento zákon za 27 rokov prijatý nebol. Dôchodcovia musia celkom stratiť reč, keď im článok 39 garantuje „právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe“. Tieto almužny, z ktorých im nevystačí ani na lieky a často ani na jedlo, považuje štát za „primerané“? A čo právo na ochranu zdravia a bezplatnú zdravotnú starostlivosť, ktoré nám zaručuje článok 40? Máte pocit, keď v týchto dňoch nakupujete kopec vecí pre vaše ratolesti do školy, že v tomto štáte platí bezplatné vzdelanie podľa článku 42? Ľudia, ktorí bývate na Šancovej ulici v Bratislave s extrémne znečisteným ovzduším, obyvatelia Vrakune a Galanty, ktorí pijete vodu z vodovodných kohútikov – myslíte si, že máte zabezpečené právo na priaznivé životné prostredie podľa článku 44? Na čo je dobrý základný zákon štátu, ktorého ustanovenia fungujú len na papieri? Veď politické práva a slobody vám formálne zabezpečovali aj ústavy totalitárnych a autoritatívnych režimov. Potrebujeme ústavu, ktorej plnenie môžeme od štátu reálne vyžadovať.

Hoci moc v demokratickom štáte pochádza z vôle ľudu, dnešná ústava je nástrojom v rukách politických strán, a nie poistkou občanov voči nim. Nová ústava by mala definovať, aký je vzťah medzi štátom a občanom. V doterajšej ústave je zakotvené, v čom všetkom môže štát regulovať občana, no nie je v nej vyjasnené, ako môže občan kontrolovať štát a zasahovať do jeho pôsobenia. Deľba moci na výkonnú, zákonodarnú a súdnu je len formálna a žiadna z nich nenesie reálnu zodpovednosť voči ľudu. Postavenie prokuratúry zodpovedá zastaranému sovietskemu vzoru a výrazne sa podieľa na politizácii súdnictva. Právomoci niektorých orgánov (najmä v oblasti možnosti či povinnosti vymenovania) nie sú vyjasnené. A tak ďalej.

Hlboko nesúhlasím s poslancom NR SR Antonom Hrnkom, ktorý dnes odmietol prijatie novej ústavy s tým, že tá americká platí od roku 1776. Odhliadnuc od toho, že je pozoruhodné, keď sa národniari zrazu účelovo odvolávajú na USA a prečo si za príklad nevzali Francúzsko, kde majú už ústavu piatu, mali by sme brať do úvahy predovšetkým našu, stredoeurópsku ústavnú tradíciu. A v tomto prostredí sa ústavy menia spravidla raz za jednu generáciu. Čas na tú novú už teda dávno nastal.

Chcem sa ešte pristaviť pri tom, ako podpredseda SNS obhajoval súčasný názov parlamentu „Národná rada Slovenskej republiky“, o ktorom tvrdí, že ho navrhol on a ktorý sa presadil pri hlasovaní o ústave z 1. septembra 1992. Ja som síce počul inú verziu – bývalý prezident Ivan Gašparovič mi povedal, že názov NR SR presadzoval Ľubomír Fogaš z SDĽ – ale to je teraz vedľajšie. Podstatné je, že so zdôvodnením premenovania Slovenskej národnej rady na NR SR nesúhlasím. Pôvodný Gašparovičov návrh, aby sa parlament nového štátu volal snem, neprešiel pre odpor SDĽ, ktorá v tom oprávnene videla odkaz na Tisov režim. Anton Hrnko tvrdí, že snem je historický názov Slovákov, ktorí vo všetkých programoch 19. storočia žiadali pre seba osobitný snem. Lenže snem je len jazykový ekvivalent pre parlament, typický pre lingvistický purizmus tých čias. Nie je to náš osobitný historický názov pre parlament. To by sme už mohli rovno vytiahnuť staroslovanskú občinu alebo veču. Naším historickým názvom je Slovenská národná rada. Hrnko argumentuje, že názov Slovenská národná rada používali na označenie zákonodarného orgánu len komunisti. Pri všetkej úcte k nemu ako ku kolegovi – historikovi, toto je absolútna hlúposť. Samozrejme, že štúrovská Slovenská národná rada bola skôr výkonným orgánom, lebo bola len zárodkom našej demokratickej politickej moci, keďže vlastný parlament sme ešte nemali. Ale už Slovenská národná rada vytvorená Martinskou deklaráciou 30. októbra 1918 bola na návrh Milana Hodžu prechodným zákonodarným orgánom. Napríklad 31. októbra 1918 prijala zákon o úprave prechodných pomerov na Slovensku. Napokon, netreba zabúdať, že dnes je aj 75. výročie prijatia základného politického dokumentu SNP – Deklarácie Slovenskej národnej rady, ktorá podobne ako Martinská deklarácia vyhlasuje: „Slovenská národná rada ako jedine oprávnená hovoriť v mene slovenského národa preberá dnešným dňom na celom Slovensku ZÁKONODARNÚ a výkonnú moc“. A pripomínam, že povojnovú SNR mali až do februára 1948 v rukách demokrati, nie komunisti. Slovenská národná rada je naším historickým názvom, poukazujúcim na tradície štúrovcov, zakladateľov Česko-Slovenska i Povstania, posvätnou inštitúciou, na ktorú by sme mali byť hrdí a nie vzdať sa jej v prospech takéhoto ideologicky zmätočného paškvilu. Ale to je pre nás typické – zmätok, nejednotnosť a neschopnosť dohodnúť sa na spoločných cieľoch. Tento štát potrebujeme – obrazne povedané – založiť odznova. Francúzi majú už piatu republiku, nebojme sa teda našej druhej. Ak novú ústavu dobre premyslíme a spečatíme ju v referende, budovaniu štátu, spoločenskému zmieru a rozvoju Slovenska môže len pomôcť.