V Jakutsku, správnom centre rovnomenného regiónu, priemerná ročná teplota počas posledných dekád poskočila z mínus desiatich na mínus 7,5 stupňa Celzia.

Výrazné otepľovanie rozpúšťa aj permafrost, čo spôsobuje výrazné problémy miestnym obyvateľom.

Po celom regióne sa objavujú termokrasy, prepadliny a hrbolce v teréne, ktoré pri pohľade z lietadla vyzerajú ako obrie bradavice a časom premenia krajinu v močiar.

Jakutsko na Sibíri je jedným z najchladnejších obývaných kútov našej planéty. Tamojšie pomery v posledných rokoch dramaticky mení klimatická zmena. Večne zamrznutá pôda sa roztápa, domy sa na rozmočenej pôde prepadajú a migračné trasy sobov sa menia, píše americký denník The New York Times.

"Všetko sa mení a ľudia sa snažia prispôsobiť," povedal reportérovi amerického denníka farmár Afanasij Kudrin z dediny Nalimsk ležiacej za polárnym kruhom. "Je potrebné, aby sa zima vrátila, ale je stále teplejšie a teplejšie," povzdychol si šesťdesiattriročný muž.



Vie, o čom hovorí. Arktída sa otepľuje dvakrát rýchlejšie ako zvyšok našej planéty a to platí aj pre Jakutsko, región na severovýchode Ruska prezývaný Kráľovstvo zimy. Je to obrovská oblasť: Jakutsko zaberá dvadsať percent rozlohy Ruska a ak by bolo samostatné, bolo by ôsmym najväčším štátom na svete.

Globálne otepľovanie však zabehnuté poriadky rýchlo mení. Kvôli teplejším zimám a dlhším letám sa postupne topí permafrost, ktorý pokrýva 90 percent Jakutska. Miestni takmer každú jar čelia katastrofickým záplavám. Ich domy sa na podmáčanej pôde rúcajú, stúpajúca hladina vody vyplavuje mŕtvoly z dedinských cintorínov a ničí už tak vzácne a ťažko zjazdné cesty.

"Ľudia nedokážu odsledovať rozmer tejto zmeny a naša vláda o nej ani neuvažuje," komentuje pozvoľné topenia večne zamrznutej pôdy Aleksandr Fjodorov z Melnikovovho inštitútu pre výskum permafrostu v Jakutsku.

Štátne inštitúcie nemajú prostriedky, aby dopad klimatických zmien poriadne zmapovali. Kľúčovou je napríklad otázka, koľko metánu sa uvoľní z topiaceho permafrostu. Metán je totiž ako skleníkový plyn ďaleko efektívnejší ako oxid uhličitý a jeho uvoľňovanie ďalej urýchľuje proces otepľovania planéty.

V Jakutsku, správnom centre rovnomenného regiónu, priemerná ročná teplota počas posledných dekád poskočila z mínus desiatich na mínus 7,5 stupňa Celzia. Topiaca a prepadávajúca sa pôda poškodila v tristotisícovom meste asi tisícku domov. Po celom regióne sa objavujú termokrasy, prepadliny a hrbolce v teréne, ktoré pri pohľade z lietadla vyzerajú ako obrie bradavice a časom premenia krajinu v močiar.



V dedine Usun-Kjujol kedysi žilo 750 ľudí, dnes z nich zostáva len hŕstka. Predtým rovná cesta lemovaná drevenými chalupami sa skrútila medzi termokrasy a už ani nepripomína cestu. Na rozmáčanej a prepadávajúcej sa pôde sa nedá hospodáriť, stodoly a ploty sa rúcajú a ľudia sa sťahujú preč za suchou pôdou, na ktorej sa ešte dá niečo vypestovať.

Nikolaj Makarov zostáva. Jeho dom sa už štyrikrát zosunul natoľko, že nešlo otvoriť dvere a pod podlahu presakovala voda, takže podlahy hnili. Šesťdesiatdvaročný dedinčan preto stavia nový dom na pilieroch zapustených päť metrov hlboko, kde je ešte zamrznutá pôda.

"Je to ako keby tadiaľ prešla vojna. Čoskoro v tejto dedine už nebude žiadna rovná pôda. Mne zostáva tak tridsať, štyridsať rokov života, tak snáď môj nový dom tak dlho vydrží," hovorí.

Klimatická zmena je zrejmá aj v Srednekolymskom okrese. V tomto odľahlom kúte Sibíri s veľkosťou Grécka žije len 8-tisíc ľudí v celkom desiatich dedinách. Predtým tu leto trvalo od prvého júna do prvého septembra, dnes je o niekoľko týždňov dlhšie.

Miestni pamätajú časy, keď ortuť teplomera v januári padala k mínus šesťdesiatim, dnes nameria "len" mínus 45. Horná vrstva pôdy, ktorá sa v lete roztopí a v zime zamŕza, dnes meria asi tri metre. Predtým to bolo maximálne 90 centimetrov. Pôda je kvôli topeniu a zvýšeným zrážkam mokrejšia a Jakutsko je tak takmer každý máj dejiskom katastrofálnych záplav.



V Srednekolymsku vlani na jar veľká voda zmenila pristávaciu dráhu v močiar a malé letisko, ktoré predstavuje životne dôležitú bránu do sveta, bolo na týždeň uzavreté. V neďalekej dedine Nalimsk zažili záplavy päť rokov za sebou.

Otepľovanie sa podpisuje aj na miestnej faune. Skôr migrujúce vtáky, predovšetkým Turpan hnedý, prilietávali pravidelne prvý víkend v júni. Teraz sa objavujú už na prvého mája a sú medzi nimi aj husi, čo je novinka. Zmenili sa migračné trasy sobích stád.

Miestni lovci boli zvyknutí uchovávať ulovené mäso a ryby v pivniciach vyhĺbených vo večne zamrznutej pôde. Na tieto "prírodné chladničky" už však nie je spoľahnutie, pretože pôda sa topí a mäso sa kazí. "Musíme mäso kupovať, ale nie je dobré, je príliš suché," cnie si Vasilij Okonešnikov, dedinský predák z Nalimsku. "Kupovať mäso je pre nás hanba, mali by sme loviť. Ale nemáme na výber," dodáva.

V dedine Berjozovka žijú predovšetkým Evenkovia. Pôvodný obyvatelia rozsiahlej tajgy medzi Jenisejom a Lenou opustili kočovný spôsob života až na základe vládneho nariadenia v roku 1954 a ich počty sa vytrvalo zmenšujú. Berjozovka je každú jar zaplavená, oni sa však odmietajú odsťahovať, pretože sa boja, že prídu o loviská rýb.

"Jeden čas nám hovorili, že máme dediny opustiť, ale ľudia to nechcú. Prišli by o všetko a celá naša kultúra by zmizla," hovorí predstaviteľka miestnej organizácie pôvodných sibírskych národov Okťabrina Novoselcevová.

Rozmŕzajúca pôda komplikuje lov zveri i poľnohospodárstvo, miestnym však ponúka aj nové možnosti obživy. Už v roku 1901 tu objavili prvého mamuta, ktorý behal po Sibíri približne pred desiatimi tisíckami rokov, a teraz zachovalé pozostatky týchto pravekých monštier vychádzajú na povrch čoraz častejšie.

Vykopávanie mamutov je síce ilegálne, lenže Číňania sú za jeden mamutí kel ochotní zaplatiť až 16-tisíc dolárov a to už je suma, ktorej sa ťažko odoláva. Lovci klov ostatne objavili zachovalú vlčiu hlavu z pleistocénu, starú viac ako 40-tisíc rokov, o ktorej nedávno informovali svetové médiá.