S láskavým súhlasom autora: Zdroj Facebook

Kočner sa stal fenoménom. Správy sa začínajú zaklínadlom: Ako povedal Kočner. Amen. Všetci na neho ukazujú, preklínajú ho, pľujú naňho. A čo ukazujúci? Akí sú novinári, politici a ich hltači, čo ukazujú prstom na toho malého bacuľatého mužíka?

Skončil som v politike, lebo som si uvedomil, že je to cesta do pekla. Neustále ukazovanie na iných, je neustále strácanie seba samého. Odišiel som z politiky, lebo som pochopil, že politika je pre tých, ktorí nemajú dostatok síl na to, aby ovládali sami seba, majú sily len na to, aby ovládali iných.

Preto mnohí s nadšením ukazujú na politikov. Bojovať s inými je ľahšie ako bojovať so sebou samým. Zabúdame, že ak ukazujeme na niekoho prstom, tri prsty ukazujú na vás. Vraj žijeme v demokracii a nejeden sa pasuje za bojovníka proti bezpráviu. Tí, ktorí kradnú brvná, posielajú do väzení tých, ktorí ukradli slamku. Dvadsaťštyri hodín denne sa u nás porušuje zákon pred očami celej krajiny, politici, prezidentka, premiér sa tvária akoby nič. Ktosi vynáša protizákonne informácie z vyšetrovacích spisov a nič sa nedeje. Satinský by povedal: „Šľak ma môže trafiť!“

Neposudzujem obsah správ pána Kočnera, nemám na to čas, ani ma nezaujímajú. Žijem inde, snažím sa mať iné hodnoty ako tí, ktorí z nedostatku zmysluplnejšej činnosti nasávajú Kočnera. Hodnoty Kočnerovcov sú inde ako tie moje. Múdrejší ako ja dobre vedia, že jediný možný spôsob ako polepšiť svet a teda aj Slovensko je začať u seba. Ak by v tejto krajine platili a najmä sa rešpektovali česť, poctivosť, pravda, tak Kočner a jemu podobní tu nemajú živnú pôdu. Živná pôda sa však pestuje práve odvádzaním pozornosti od seba poukazovaním na iných. Chceme, aby boli morálni tí druhí, od seba to až tak veľmi nepožadujeme. Dostali sme sa „kočnerovštinou“ tak ďaleko, že chlapík v istom nákupnom centre odmietol prispieť na choré deti. Obďaleč poznamenal: „Nech im prispeje Fico, ten kradne viac ako ja!“

Možno si Kočner vymýšľa, možno hovorí pravdu. Nie je to však podstatné. Podstatné je, že ktosi protizákonne púšťa informácie z vyšetrovania skôr ako sa dostanú do rúk kompetentných. Ktosi tu bojuje o hnilú moc spôsobom rovnako hnilým. A ešte sa tvári aký je úžasný a férový! Je jedno, či je to novinár, alebo politik. Neuvedomuje si, že podmýva posledné zvyšky dôvery ľudí v demokraciu. Tvári sa múdro a dôležito, pretože má viac informácií ako majú iní. Múdrosť však znamená schopnosť rozlíšiť dobro od zla, znamená zodpovednosť.

Takže aj ten, kto tieto informácie vynáša aj ten kto ich šíri koná nielen protizákonne, ale najmä nezodpovedne. Výsledok takéhoto konania nie je zvýšený občiansky záujem o politiku, ale presný opak. Ľudia rezignujú, odchádzajú do vnútornej emigrácie svojich záhrad, hôr, chát. Prestávajú mať záujem o veci verejné. Prestávajú veriť.

Čo s Kočnerom a systémom, ktorý spoluvytvoril? Pokiaľ neprestaneme zbožňovať materiálne hodnoty, pokiaľ neprestaneme súťažiť, predbiehať sa kto bude slávnejší, úspešnejší, bohatší, kto bude nosiť najmódnejšie šaty a chodiť do najatraktívnejších dovolenkových destinácií, nič sa nezmení. Nebudeme šťastnejší, budeme len úspešnejší. Nebudeme múdrejší, budeme len informovanejší. Ale informácia je od múdrosti na hony vzdialená.

Múdrosť je atribútom duše, srdca, informácia je atribútom rozumu.

Zabúdame, že srdce patrí Bohu, rozum človeku. Má ho na to, aby využíval najväčší dar, ktorý sa mu dostal – dar slobodnej vôle, na to, aby pomáhal svojim blížnym.

Kočnerovci a im podobní, ktorými sa to v našich médiách a v politike priam hemží, sú síce mocní, informovaní, rafinovaní, šikovní, vplyvní, majú kontakty, vydierajú, krásne a vtipne rečnia, nechajú sa oslavovať, ale nie sú múdri. Niet v nich lásky a porozumenia. Aj tí, ktorí dali príkaz na zhodenie bômb na Hirošimu a Nagasaki, boli vzdelaní a informovaní. A najmä, hoci žili v demokracii, neboli slobodní. Sloboda je vnútorný stav nezávislý na vonkajších okolnostiach.

Duchovnou cestou kráčajúci väzeň je slobodnejší ako hmotou zotročený človek mimo väznice. Materializmus aj kapitalizmus sú dva protipóly rovnakej palice. Oba tieto myšlienkové prúdy sú o majetkoch. Jeden o majetku súkromnom, druhý o spoločnom. Aj keď sú dva konce v zdanlivom protirečení, v jednom sú zhodné – materialistická palica nás vedie do skazy a je jedno či je na jej čele komunista, alebo kapitalista.

Svet je priestor na zápas, na zlepšovanie seba samého. Toto je úloha, s ktorou sem boli poslaní. Silný bude človek len vtedy, keď sa nebude zaoberať inými, ale len sebou samým. Silný nepotrebuje súpera, vystačí si sám. Kočnerovci neustále súťažia z prostého dôvodu – netrúfnu si na zápas sami so sebou. Neustále súťažia o víťazstvo s inými zabúdajúc, že skôr či neskôr sa na scéne objaví niekto iný, lepší, mladší, rýchlejší, silnejší. Súťažili aj Mečiar, Čarnogurský, Dzurinda, Rusko, Slota a bohviekto ešte. Kam ich tento boj s inými doviedol? Kde sú? Koho zaujímajú? Kam sa na svojej životnej ceste svojim bojom s inými posunuli? Kam posunuli tých, ktorým vládli? Aké duchovné hodnoty sme si za ich vládnutia osvojili?

Po celý čas nerobili iné, len sledovali iných, aby ich tí druhí nepredbehli. Zabudli, že od chvíle, kedy začali sledovať iných, strácali seba. Človek vždy sleduje iných z jediného dôvodu – že sa bojí. Ak je chudobný, bojí sa že nič nenahonobí, ak si nahonobil, bojí sa, že o to príde. Ak je bezmocný, bojí sa, že takým aj ostane, ak je mocný, bojí sa, že o moc príde. A tak robí všetko preto, aby moc získal a o ňu neprišiel. Ako človek, ktorý sa bojí, používa pritom čokoľvek. Strach sa stal určujúcim prvkom jeho života. A tak, aby ho nelapili, aby sa vyhol trestu, siaha po ďalšej lži, podvode, krádeži, podlosti. A bojí sa ešte viac. Bojí sa, že mu na to prídu. Ale strach sám o sebe je už trestom. Už vo chvíli keď konali inému zlo, trestali samých seba. A neuniknú, hoc sa aj vykrútia zo svetských zákonov, zákonu večnému: „Čo zaseješ – to budeš žať“. A boja sa aj tí, ktorí odhaľujú Kočnera. Boja sa toho, kto raz odhalí kto za nimi stojí, o čo mu ide, koho chce ovládať. Strach je ten najväčší trest. Strach je vo vás a nie v tom koho sa bojíte.

Človek je jediný živý tvor, ktorý dostal do vienka jedinečný dar – rozum. Pre niekoho je to dar, ktorý ho posúva k cnosti, pre iného je to dar danajský. Tento dar mu poskytuje možnosť slobodne sa rozhodovať. Slobodné rozhodovanie je ako nôž. Môžete ním odkrojiť chlieb pre hladného blížneho, ale môžete ním aj svojho blížneho zabiť. Je na každom z nás ako sa rozhodne. Neviem kto stojí za Kočnerovcami. Nazývam takto všetkých, ktorí manipulujú a klamú, nazývam tak tých, ktorí neustále chcú polepšovať iných. Tých, ktorí to robia vedome aj tých, ktorí zaslepení bojom za starú pravdu pomáhajú novej lži. Neviem, či sa im darí dosahovať svojho cieľa – dostať sa k moci. Ani ma to nezaujíma. S istotou však viem, že sa im darí ľudí likvidovať v ľuďoch vieru v šľachetnosť, česť, lásku.

Svojho času zakončil anglický biskup Butler omšu výzvou k veriacim, aby si prečítali sedemnástu kapitola Markovho evanjelia, pretože na nedeľnej omši bude hovoriť o lži. Na ďalšej omši vyzval prítomných, aby zdvihli ruky tí, ktorí si zmienenú kapitolu prečítali. Väčšina rúk sa zodvihla. Biskup povedal: „Budem vám skutočne musieť kázať o lži. Markovo evanjelium žiadnu sedemnástu kapitolu nemá.“