Dmitrij Sedov (Fond strategickej kultúry)

Príbeh jednej úspešnej provokácie

Ako ukazujú fakty, „Nežná revolúcia“ v Československu nemala nič spoločné s prejavom vôle národa. Bola výsledkom sprisahania v štátnych mocenských štruktúrach, ktoré si stanovili za cieľ zvrhnúť „ortodoxné komunistické vedenie“ Gustáva Husáka. Zdrojom týchto informácií sa stali tvrdenia poskytnuté jedným z hlavných organizátorov a vykonávateľov sprisahania, poručíkom českej Štátnej bezpečnosti (Štb) Ludvíkom Zifčákom, ktorý svedčil pred parlamentnou komisiou v roku 1990 a podrobne opísal „ako to bolo“.

Šesť mesiacov pred „Nežnou revolúciou“ dostal poručík L. Zifčák priamo od svojho vedenia úlohu, aby sa infiltroval do disidentského prostredia a stal sa jej aktivistom. Zďaleka nie každý v bezpečnostnom systéme ČSSR bol zasvätený do tohto plánu. Je možné vysledovať iba krátku reťaz vedúcu od Zifčáka po vedúceho českej kontrarozviedky, generála Alojza Lorenca. Do sprisahania neboli zapojení iní vedúci funkcionári českej Štátnej bezpečnosti. A. Lorenc bol považovaný za najvplyvnejšieho a najtalentovanejšieho príslušníka protišpionážnej služby. Za jeho čias sa rezidentúry CIA a SIS/MI6 v Prahe niekoľkokrát zväčšili a zmenili sa na centrá „disidentského rojenia“. A. Lorenc ich činnosť nielenže nezastavil, ale, ako to ukázali nasledujúce udalosti, ani do ich činnosti nezasahoval.

Na jeho pokyn dostal Ludvík Zifčák falošné meno Milan Růžička a začal vydávať malú nelegálnu brožúru pre študentov. Špeciálna operácia sa pripravovala veľmi starostlivo a v súlade so všetkými pravidlami sprisahania. Poručíkovi Zifčákovi vydali kompletný súbor bezchybných dokumentov na meno Milan Růžička. Na základe týchto dokumentov začal študovať na finančnom inštitúte v Ostrave. Študentom sa, pravda, stal vo veku 28 rokov.

Zifčákovi sa čoskoro podarilo zoznámiť so slávnou disidentkou Annou Šabatovou, ktorá ho dala dokopy so svojím manželom Petrom Uhlom - ešte slávnejším československým disidentom. Uhl navrhol Ružičkovi, aby zorganizoval študentské hnutie proti vládnucemu režimu v celorepublikovom rozsahu. Novopečený aktivista ochotne súhlasil a zvládol túto úlohu skvele! V roku 1989 vznikla v Československu celá rada študentských organizácií, ale najvýznamnejšou a najpočetnejšou z nich sa stalo Nezávislé študentské združenie (NŠZ), ktoré organizoval a viedol „študent Růžička“. V NŠZ bolo okolo 2000 aktivistov. Zifčákovi, v tejto veci samozrejme pomáhali aj jeho kolegovia zo Štátnej bezpečnosti, ktorí boli taktiež vo vedení združenia. Boli to takí istí „študenti“ s falošnými menami, ktorí po demonštrácii 17. novembra 1989 zmizli bez stopy a potom ich nemohli nájsť.

Poručíkovi Zifčákovi pri vytváraní svojej študentskej organizácie veľmi pomohla reklama tejto „verejnej iniciatívy“ vo všetkých zahraničných rozhlasových staniciach. Tie nepropagovali len novopečeného lídra, ale veľkú úlohu zohrali aj pri organizovaní vystúpenia študentov 17. novembra. Úzke spojenie medzi záškodníckymi rozhlasovými stanicami a americkými spravodajskými službami je dobre známe, čo znamená, že za „Nežnou revolúciou“ v Československu stáli americké spravodajské agentúry. Uhl a Šabatová boli v kontakte s rezidentúrou CIA v Prahe, ale to Lorenza nemiatlo. Na jeho pokyn usporiadal Zifčák prostredníctvom NŠZ 17.11. 1989 v Prahe demonštráciu študentov. Dátum bol zvolený cielene s významom - presne pred 50 rokmi nacisti rozohnali študentskú demonštráciu v Nemcami okupovanom „Protektoráte Čiech a Moravy“, pri ktorej bolo niekoľko študentov zabitých.

Na to, aby ľahšie získali oficiálny súhlas na demonštráciu (pražskí študenti by nešli na nepovolenú akciu) prijali do organizačného výboru aj hlavných lídrov československého komsomolu.

Čerstvo „dospelí“ disidenti, ktorých viedol Václav Havel, začali tušiť niečo nečisté a demonštratívne sa dištancovali od demonštrácií. Mnohí dokonca opustili Prahu. Teraz už len zostávalo zabezpečiť kruté policajné zúčtovanie so študentmi. Zdalo by sa, že k tomu nie je žiadny dôvod – veď demonštráciu povolili mestské úrady! Dôvod však našli - „vybočenie od schválenej trasy“: demonštranti mali zakázané prechádzať cez centrum mesta, kde sa nachádzali orgány štátnej moci. Provokatéri Štátnej bezpečnosti, len potrebovali presmerovať tento dav do tohto „zakázaného centra“, a tam, na Národnej ulici, boli vopred stiahnuté stovky policajných a špeciálnych síl. Asi dve hodiny pred začiatkom demonštrácie už bolo všetko pripravené, dokonca zamkli všetky dvere smerujúce do ulice, aby nikto neunikol. Polícia zovrela demonštrantov do pevného kruhu a začala ich nemilosrdne biť. Zranených bolo okolo 600 študentov a náhodných okoloidúcich. Z toho viac ako sto ľudí bolo prevezených do nemocníc: zlomené ruky, nohy, rebrá, otras mozgu, atď. A na konci tejto brutálnej akcie si poručík Zifčák na základe vopred schváleného scenára zahral úlohu údajne zavraždeného „študenta Martina Šmída“. Pokyn na to dostal priamo od Lorenca.

Meno „obete“ bolo vybrané vopred: dvaja študenti s rovnakým menom a priezviskom študovali na jednej z pražských univerzít, preto organizátori dúfali, že najskôr dôjde k zmätku, kto z nich žije a kto „sa stal obeťou policajnej svojvôle“...

Novinári neskôr zistili, že jeden z týchto skutočných Martinov Šmídov v ten večer dal radšej prednosť  tancu, a druhý, ktorý aj bol na študentskej demonštrácii, ale nedostal sa „pod ruku“ policajtov bol rovnako živý a zdravý. Večer nasledujúceho dňa pražské bezpečnostné oddelenie vyjasnilo „šťastný osud“ oboch Šmídovcov, ale na pokyn vedenia tieto informácie utajilo - koniec koncov, západné médiá a rozhlasové stanice už zo všetkých síl šírili dezinformácie o „zavraždenom študentovi“. Viac ako to: Štátna bezpečnosť všemožne potláčala pokusy ľudí, ktorí sa dozvedeli pravdu a chceli dementovať túto lož. Napríklad 19. novembra bola v súkromnom byte jedného disidenta zrušená tlačová konferencia na túto tému - všetci, ktorí tam prišli, boli zadržaní...

V reakcii na „vraždu Martina Šmída“ sa v celej krajine uskutočnili masové zhromaždenia a protesty. Pre vládu to bola tá najhoršia vec: pod heslom „No, ak už zabíjajú naše deti“ pracovníci priemyselných podnikov a zamestnanci štátnych inštitúcií vyšli do ulíc. Provokácia sa podarila. Vláda bola paralyzovaná. KSČ prijala rozhodnutie vzdať sa nárokov na politický systém jedinej strany a odovzdala svoje právomoci. Začali sa rokovania s vedením opozície, ktorá v podstate ešte včera neexistovala.

Tu vidíme ďalšiu záhadu „nežnej revolúcie“. Doteraz existujúca opozičná organizácia pod vedením Václava Havla „Charta 77“ bola extrémne anemická, pasívna a nezohrávala v živote krajiny nijakú významnú úlohu. Jej členská základňa sa pohybovala od 200 do 300 ľudí a sám Havel bol známy iba úzkemu okruhu disidentov. A zrazu, hneď po rozbehnutí demonštrácie 17. novembra sa ako čert zo škatuľky objavuje iniciatíva „Občianske fórum“ (OF), na čele s tým istým Havlom. OF sa začína rýchlo zaplňovať energickými funkcionármi, naberá šialené obrátky, prediera sa do médií a desiatky áut s delegátmi z OF lietajú po krajine s presvedčovacími kampaňami. Hlavným cieľom je agitovať za Havla. Operatívne sa formuje odpoveď na otázku „Ak nie Husák, tak kto?“ Václav Havel, ešte včera v ČSSR neznáma osoba sa pred očami nafukuje do formátu národného činiteľa. Mesiac po demonštráciách zo 17. novembra sa stáva hlavným uchádzačom o pozíciu prezidenta a čoskoro je do tejto funkcie zvolený.

Tento človek vypadol na hrací stôl československej politiky ako eso z rukáva švindliara. Dlhú dobu nejestvovala na kontrolnú otázku marxistov „kto to potrebuje“ a rovnako dôležitú otázku „kto dal peniaze“  odpoveď. Až v roku 2018 George Soros priznal, že “Občianske fórum”, podobne ako aj “Charta 77” boli financované z jeho vrecka. Neskôr sa zistilo, že na financovaní „Nežnej revolúcie“ sa zúčastňovala aj americká Národná nadácia pre demokraciu (Nаtional Endowment for Democracy, NED) úzko prepojená so CIA. Kruh sa uzavrel. Alojz Lorenc, všemocný náčelník kontrarozviedky o tom musel vedieť, ale rýchlo opustil scénu a skryl sa, nerobil si nároky na žiadne politické posty.

V dôsledku sprisahania padol socialistický systém v Československu, krajina sa posunula do trhovo-demokratickej fázy rozvoja. Začali sa reformy, obyvateľstvo tým prišlo o mnohé výhody získané počas socialistickej výstavby.

Tento príbeh má pokračovanie, v ktorom sa A. Zifčák a A. Lorenc dokonca dostali pred súd za „prekročenie právomocí“ a dostali nepatrné tresty, ale šťastne im unikli a naďalej žijú jeden v Českej republike a druhý na Slovensku.

Podstata však spočíva v tom, že s Čechmi a Slovákmi hrali špinavú hru, vtiahli ich do politického sprisahania a využili ich ako stádo oviec.

„Nežná revolúcia“ v Československu je doteraz ruskej verejnosti prezentovaná ako príklad úspešného činu hromadného neuposlúchnutia, ktorý priniesol želané výsledky: Československo sa oslobodilo od „neodstrániteľnej vlády“ a vydalo sa na cestu demokratického rozvoja. Vraj, stačí len organizovane a masovo demonštrovať a režim bude otrasený. A režim, ktorý ho nahradí bude samozrejme dôstojnejší.

Táto „zmena“ však nemá ani súvislý program sociálno-ekonomickej transformácie. Sú to jednoducho bábky, ktoré konajú v záujme tieňových figúrok, ktoré by chceli naštartovať ruskú „Nežnú revolúciu“ s jediným cieľom - nanovo prerozdeliť majetok. Nie je náhoda, že takí lupiči, ktorí drancovali Rusko, ako Michail Chodorkovský, nadobudli podobu prorokov a zmenili sa na „bojovníkov za slobodu a demokraciu“. Ako keby už ľudia zabudli, kto zabil primátora mesta Neftejugansk Vladimíra Petuchova.

A samozrejme je to výhodné pre zahraničných hráčov. Marí sa im, že existuje možnosť znovu začať krvavé orgie, za ktorými vzápätí príde americký kapitál a americká vlajka.

Ťažké hádanky kladie pred občanov Ruska „nesystematická opozícia“.