Podľa niektorých ohlasov padli novinári zverejnením Kočnerovej komunikácie na jeho úroveň, keďže on im urobil ešte v roku 2016 to isté. Je to ale naozaj tak?

Keď v roku 2016 na tlačovej konferencii odhaľoval úryvky komunikácie novinárov s Gáborom Grendelom a Danielom Lipšicom približne z obdobia 2011-2012, označil túto komunikáciu Kočner za správy "Lipšicovho stáda", ktoré verejnosť neinformuje objektívne kvôli ich kontaktom na politikov.

Tento argument má ale jednu chybu - vtedajšia komunikácia novinárov s politikmi v sebe nezahŕňala žiadne trestné činy, čo sa dalo z vtedy uverejnených informácii ľahko vyčítať. V Kočnerovom prípade nejde o jeden, ale hneď o viacero možných dôkazov a indícii, ktoré poukazujú na trestnú činnosť, ktorú mal vykonávať či plánovať.



Je dôležité podotknúť, že to mohol mať celé "vymyslené" dopredu - je tu stále možnosť, že vo svojich komunikáciach úmyselne používal polopravdy a nepravdy na pravidelnej báze. Ak by sme sa nebáli trochu zakonšpirovať, Kočner mohol rátať s tým, že sa polícia eventuálne dostane k tejto šifrovanej komunikácii, a pomaly vytváral tzv. "honeypot" - teda nádobu s medom, ktorú pozná zhora-dole a teda rôznymi škandalóznymi správami, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť bombastické, sa časom ukážu za nepravdy, ovláda celú situáciu. Jedným z cieľov môže byť otupenie verejnosti a naštrbenie dôvery k novinárom. Nie je to práve to, o čo mu celý čas išlo?

Ďalšou vecou je objektívnosť a pravdivostná hodnota správ Kočnera a Zsuzsovej, ktorá je viac než spochybniteľná. Keď sa pred ňou naparoval, ako to s Bélom vybavil na Maledivách, sa čoraz viac ukazuje triezvejší pohľad na celú vec - Kočner vtedy len využil náhody, aby sa opäť cítil a mohol prezentovať vo svojom, Kočnerovom svete, ktorý sa mu už vtedy očividne rúcal priamo pred očami.

Podobné správanie sme mohli pozorovať aj u expremiéra Roberta Fica, ktorý sa v marci zubami-nechtami držal svojej pozície, len nech si udrží aj on ten svoj svet.



Čo sa dialo potom, všetci vieme - radikálna zmena jeho rétoriky k tvrdšiemu, Soros, Kiska, revolúcia - ani jeden z týchto výpadov mu však nepomohol. Skončil ako premiér a myslel si, že to nejak utiahne len z pozície predsedu najsilnejšej koaličnej strany.

S touto pozíciou nemal nejaký väčší mocenský problém, aspoň sa to dalo tak vyčítať z jeho správania a ťahov. Minulý týždeň po škandalóznej výzve, ktorú Fico adresoval viacerým funkcionárom ohľadom únikov zo spisu, sa mu otvorene postavila ministerka Saková, policajný prezident Lučanský a taktiež generálny prokurátor Čižnár.

V minulosti by už padali hlavy, diali by sa tlačovky na dennej báze, jednoducho by to bol riadny cirkus. Teraz sa Smer zmôže len na tlačovú správu a samotný predseda na svojich čoraz zriedkavejších tlačovkách vyzerá stále horšie a horšie, pri poslednej sa mu dokonca triasol hlas. Všetko to smeruje k jednému koncu - spolu s Kočnerom sa éra Fica a Smeru sa pomaly, ale isto blíži ku koncu.

Je však nutné zistiť v časnom predstihu, komu sa predá pomyselné žezlo oligarchov, ktorí sú napojení na štát, a neplánujú sa tak skoro odtrhnúť od istého zdroju príjmov. Karty sú už rozdané, ostáva vyčkať, kým nebudeme bližšie k voľbám.