Plody zo zasahovania Západu do záležitostí iných krajín

Kríza liberalizmu, alebo „úpadok Európy“ trvajúca viac ako sto rokov priam fatálnym spôsobom rozdeľuje slová a skutky, ideológiu a prax „kolektívneho Západu“. Bolo to tak aj v prípade vojenskej intervencie v Líbyi.

„Humanitárna činnosť“ členských štátov NATO v tejto severoafrickej krajine, ktorá sa realizovala v roku 2011 nemala s humanizmom nič spoločné. Operácia klasifikovaná ako akt oslobodenia od „diktátorského režimu Muammara Kaddáfího“ v mene demokracie premenila bezproblémové územie, akým bola líbyjská Džamahírija na územie zmietajúce sa v chaose. Po brutálnej vražde Kaddáfího sa Líbya stala oblasťou nepretržitých ozbrojených konfliktov, ktoré sa sotva dajú nazvať občianskou vojnou.

V súčasnej dobe existujú v Líbyi dve nepriateľské vlády, medzi  ktorými pravidelne vzbĺknu bojové akcie. Na celom území pôsobí líbyjská pobočka "Islamského štátu" (IŠ). IŠ je v Ruskej federácii zakázaný. V mestách vládne skupina zločincov a akékoľvek aktivity súvisiace s výrobným procesom sú v krajine minimalizované.  

Podľa hodnotenia OSN bolo viac ako pól milióna Líbyjčanov nútených utiecť zo svojich domovov. Veľká časť z nich sa už dostala do Európy. Líbya sa stala obrovským tranzitným miestom pre utečencov z iných afrických krajín. Z líbyjského pobrežia totižto vedie najkratšia námorná trasa do Talianska a na Maltu. Fungujú tu organizované skupiny, ktoré prepravujú utečencov z krajín Blízkeho východu a krajín Čiernej Afriky južne od Sahary.

EÚ najnovšie sprísnila legislatívu týkajúcu sa vstupu na svoje územie, teraz lode s utečencami zadržia a vrátia späť do Líbye. Tisíce vrátených utečencov sa hromadia v líbyjských utečeneckých táboroch. Koľko z nich žije mimo táborov, nikto nepočíta. V táboroch je nedostatok potravín a vody, násilie je tu na dennom poriadku. Utečenci žijú, podriaďujú sa zákonom vojny, skrývajú sa pred ostreľovaním a zároveň pred vojenskými dobrovoľníkmi, ktorí sa snažia mladých utečencov nabrať do armád, ktoré medzi sebou bojujú. Bez ohľadu na to, ako by sa utečenci neskrývali, neustále sú vystavení vlne vojenských akcií vedenými skupinami vojsk.

V noci 3. júla bol zasadený letecký úder na jeden z utečeneckých táborov v meste Tajura v dôsledku, ktorého zahynulo 53 ľudí a 130 bolo zranených. Tábor sa nachádzal v pásme bojov medzi armádou poľného maršala Khalifa Haftara a vojskami takzvanej vlády národnej jednoty Líbye.

V takýchto podmienkach sa pokusy utečencov preniknúť do Európy nezastavia. Od začiatku apríla bolo do Líbye vrátených vyše tisíc ľudí, ktorí sa snažili dostať do Európy. Zamestnanci OSN pracujúci v 36 líbyjských táboroch uvádzajú, že administratíva táborov sa zapodieva pašovaním „živého tovaru“, ľudí zadržiavajú v neľudských, priam otrockých podmienkach a zároveň páchajú násilie na ženách. Takéto zaobchádzanie, ktoré sa praktizuje v táboroch privádza ľudí často k samovražde.

Európska únia odsudzuje nálety na utečenecké tábory a vyžaduje vyšetrovanie, zároveň však sprísňuje imigračné zákony. Boje v Líbyi a príchod letnej tíšiny v Stredozemnom mori podnietia utečencov k novým pokusom dostať sa do Európy, ignorujúc pritom aj riziko úmrtia. V roku 2019 počet úmrtí už dvojnásobne prevýšil priemerný ukazovateľ z minulého roka. Podľa údajov Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) zomrel každý desiaty človek.

Zlé správy sa týmto pre Európu nekončia. Luxemburský minister zahraničných vecí Jean Asselborn varoval, že, v prípade ak sa konflikt medzi USA a Iránom rozvinie, hrozí nebezpečenstvo, že tri milióny Afgáncov, ktorí utiekli pred vojnou v Afganistane a našli svoje útočisko v Iráne sa vydajú smerom k Európe. Problém prílevu novej obrovskej vlny utečencov sa stane napokon neodvratným.  

Európa naďalej zožína plody svojho zasahovania do záležitostí iných krajín.