Prispievateľ pre Gatestone Institute Giulio Meotti vo svojom článku zhrnul zopár z mnohých ústupkov Európy voči Islamu a analyzoval ich dopady. Zdôrazňoval najmä strach a autocenzúru.

Pred tromi rokmi urobila talianska vláda hanebné rozhodnutie. Nechala zahaliť starobylé rímske sochy, aby neurazili iránskeho prezidenta Hasana Rúhaního počas jeho návštevy, zakryli tieto nahé sochy bielym kartónom.

O rok neskôr museli vo Florencii zahaliť počas návštevy korunného princa Abu Dhabi ďalšiu sochu nahého muža v klasickom grécko-rímskom štýle.

Teraz jedna z najznámejších britských galérií zakryla dva obrazy po tom, čo sa istí moslimovia sťažovali na to, že sú "rúhačské".



V galérii Saatchi Gallery v Londýne boli dva obrazy s nahými postavami počmárané nápisom v arabčine. Moslimskí návštevníci začali požadovať ich odstránenie z výstavy Dúhovej scény ( Rainbow Scenes exhibition). Nakoniec boli tieto obrazy zahalené látkou.

"Tým, že Saatchi Gallery zahaľuje umelecké diela, ktoré islam považuje za rúhačské, sa táto galéria správa podobne ako Saudská Arábia," poznamenal Brendan O'Neill v britskom internetovom magazíne Spiked.

Jeden odborník označil túto aféru za "dnešnú obdobu Satanských veršov". O'Neill mal na mysli knihu brita Salmana Rushdieho z roku 1988.

Iránsky vodca Ajatolláh Chomejní v roku 1989 odsúdil Rushdieho za napísanie tejto knihy na smrť. V roku 2016 stúpla odmena za jeho hlavu na 4 milióny dolárov, keď skupina Iráncov prihodila k odmene 600 000 dolárov - bez jediného protestu Británie.



Práve po Rushdieho Satanských veršoch sa mnoho západných nakladateľstiev začalo skláňať pred islamistickým zastrašovaním. Román Satanské verše odmietlo vydať napríklad francúzske nakladateľstvo Christian Bourgois, ktoré už malo zakúpené práva na vydanie knihy.

Bolo to prvýkrát, čo bol v mene islamu odsúdený spisovateľ na odstránenie z povrchu zemského - a na jeho hlavu bola vypísaná vysoká odmena.



Rushdie je zatiaľ stále medzi nami, ale vražda režiséra Theo van Gogha v roku 2004, ktorý natočil film "Submission" (podvolenie) o islamskom násilí voči ženám; smrť mnohých arabsko-islamských intelektuálov , ktorí sa previnili tým, že slobodne písali, výtržnosti kvôli dánskym karikatúram, mnoho súdov (napríklad tu a tu), veľa pokusov o vraždu (napríklad tu a tu), vyvraždenie redakcie Charlie Hebdo , útoky po prejave pápeža v Regensburgu, nevydané knihy a nerealizované scenáre, Maľby Mohameda uložené v depozitároch múzeí a zvyšujúci sa počet vyhrážok a trestov, vrátane bičovania nespočetných novinárov a spisovateľov ako napríklad saudskoarabského blogera Raif Badawiho, by nás mali vyburcovať k činu - a nie nás zraziť na kolená.

Ako ukazuje kapitulácia galérie Saatchi Gallery, sloboda prejavu je teraz v Európe len prázdnou frázou. Doteraz sme islamským extrémistom a západným priaznivcom appeasementu ustupovali.

Po 30 rokoch je to tragická lekcia z Rushdieho prípadu: Satanské verše by sa dnes neodvážil napísať žiadny spisovateľ; žiadne veľké nakladateľstvo by Satanské verše nevydalo; útoky médií proti "islamofóbom" by boli ešte silnejšie, rovnako tak ako zbabelá zrada západných diplomatov.

Dnes by vďaka sociálnym médiám ako nástroju cenzúry a latentným masovým vyhrážkam mal akýkoľvek spisovateľ ďaleko menej šťastia, ako mal Rushdie pred 30 rokmi. Od tej doby sme neurobili žiadny pokrok. Namiesto toho sa stále dookola stretávame s džihádom voči satanským veršom.

"Dnes by nikto nemal gule Satanské verše napísať, nieto ich zverejniť," povedal spisovateľ Hanif Kureishi. "Písané texty sú dnes nemastné neslané, pretože sa spisovatelia trasú strachom."



Spisovateľ Kenan Malik v roku 2008 napísal.

"To, o čom hovoríme, nie je systém formálnej cenzúry, keď štát zakazuje diela, o ktorých vyhlási, že sú urážlivé. To, čo tu vzniklo, je skôr autocenzúra, kedy sa stalo urážanie morálne neakceptovateľné. 20 rokov po publikácii Satanských veršov sme sa s fatvou vnútorne stotožnili."

Zdá sa, že prípad Rushdieho hlboko ovplyvnil britskú spoločnosť. Kapitulácia galérie Saatchi Gallery v Londýne nie je ojedinelá.

Galéria Tate Britain "upratala" plastiku "Boh je veľký" od Johna Lathama. Jednalo sa o korán, bibliu a talmud vsadené do skla.

V kultúrnom centre Barbican Centre bola zcenzurována divadelná hra Christophera Marlowa "Tamerlán Veľký". Súčasťou hry bola zmienka, že prorok islamu nestojí za to, aby bol ľuďmi uctievaný, navyše je tam scéna, počas ktorej je spálený korán.

Umelecká galéria Whitechapel Gallery v Londýne odstránila výstavu obsahujúcu nahé bábiky, ktoré by mohli pohoršiť moslimov. V londýnskej galérii umenia Mall Galleries bol zcenzurováný obraz "ISIS ohrozuje Sylvania" od umelca Mimsyho. Obraz zobrazuje teroristov ako plyšové zvieratká chystajúce sa zmasakrovať iné plyšové zvieratká pri pikniku.



V londýnskom divadle Royal Court Theatre bol prinútený Richard Bean zcenzúrovať sám seba pri adaptácii gréckej komédie "Lysistrata", v ktorej ženy podniknú sexuálny štrajk, aby zabránili mužom ísť do vojny. V Beanovej verzii štrajkujú islamské panny, aby zastavili samovražedných bombových atentátnikov.

Britský establišment sa v mene boja proti "islamofóbii" už zrejme podriaďuje plazivo sa šíriacemu právu Šaría. A tak už autocenzúra beží na plné obrátky.

Nedávno bolo vo Veľkej Británii vyhodených zo svojich pozícií niekoľko významných konzervatívnych intelektuálov.

Jedným z nich bol jedinečný filozof Roger Scruton, ktorý bol vyhodený z jednej vládnej komisie za to, že povedal, že slovo o "islamofóbii" ktoré bolo vymyslené Moslimským bratstvom," aby zablokovalo diskusiu o dôležitej téme".

Ďalší na rade bol kanadský psychológ Jordan Peterson, ktorému bolo zrušené hosťovanie na univerzite v Cambridgi kvôli tomu, že sa vyfotografoval s mužom, ktorý na sebe mal tričko s nápisom: "Som hrdý islamofob." Profesor Peterson neskôr povedal , že slovo "islamofóbia" "čiastočne vykonštruovali islamskí extrémisti, aby zaistili, že islam ako taký nebude kritizovaný."

Prípady Rogera Scrutona a Jordana Petersona len potvrdzujú, že skutočným dôvodom pre výraz "islamofóbie" je snaha umlčať kritiky islamu. Ako povedal Salman Rushdie - toto slovo bolo vymyslené preto, "aby pomohlo slepým zostať slepými." Už je najvyšší čas, aby sa kyvadlo začalo vracať späť.

Nicholas Hytner (od roku 2003 do roku 2015 riaditeľ londýnskeho National Theatre ) podľa denníka The Daily Telegraph povedal , že "bol šťastný, keď mohol uraziť kresťanov," ale "mal obavy z čohokoľvek, čo by mohlo nahnevať moslimov." Posledný ľudia, ktorí tak urobili, boli novinári francúzskeho satirického časopisu Charlie Hebdo . Zaplatili za to svojimi životmi. Tým, že sme sa odmietli postaviť proti cenzúre a ani sme nepodporili slobodu prejavu pre Salmana Rushdieho, Rogera Scrutona, Jordana Petersona, Charlie Hebdo a Jyllands-Posten - a to je len špička ľadovca - vykročili sme na cestu podriadenia sa právu šaría a tyranii. Vlastnú "rúhačskú" kultúru zahaľuje pod burky, aby sme náhodou neurazili ľudí, ktorým je jedno, že nás urážajú.



Pôvodne vyšlo na Gatestone Institute.