Africký mor ošípaných (AMO) predstavuje nočnú moru pre každého, kto má do činenia so živočíšnou výrobou. Pre každého, okrem našej ministerky Matečnej. Hneď na úvod je potrebné laickej verejnosti ozrejmiť o čom hovorím.
Vírus AMO patrí do čeľade Asfaroviridae má dvojvláknitú opuzdrenú DNA. V prirodzenom prostredí ho prenášajú kliešte, ale v našich podmienkach ide predovšetkým o prenos cez ľudský faktor. Vírus spôsobuje skoro 100 % mortalitu (úmrtnosť), v endemických zamorených oblastiach sa síce znižuje, ale prežité zvieratá sa stávajú prenášačmi. Čo je pri tomto víruse hlavné, je jeho vysoká rezistencia a schopnosť prežitia aj v extrémnych podmienkach. Pri izbovej teplote 18 mesiacov, v mrazenom stave 6 mesiacov (niektoré údaje hovoria o 300 dňoch), prežíva pri pH medzi 1,9 - 13,4. Bezpečne ho usmrcuje až teplota nad 70 stupňov Celsia. Preto, ak sa už dostane do vnímavého prostredia, hoci aj prenosom cez údené výrobky, pomôžu len razantné opatrenia podobné, aké sa robili v prípadoch vzniku ohnísk SLAK (slintačka) či pseudomoru hydiny v 70 rokoch. Navyše u AMO neexistuje žiadna vakcína. Preto je nutné vo vymedzenom ohnisku likvidovať všetky divé aj domáce vnímavé zvieratá.
Aktuálny stav na Slovensku je alarmujúci, podľa potvrdených ohnísk nákazy je zrejmé, že ochorenie postupuje. Prečo? No preto, lebo to opäť hlavný aktér tragédie úpadku agro sektora (Matečná/SNS) úplne podcenila a zjavne nepochopila, aké hrozby skutočne existujú. Potvrdený výskyt AMO totiž znamená priamy zákaz exportu nielen živých zvierat, ale aj mäsa a výrobkov. Prečo náš južný sused zatĺkal, koľko sa len dalo, nie je otázka dňa. Naše orgány už vo februári 2018 vedeli, o probléme v Mátre aj napriek tomu, že oficiálne maďarská strana nákazu priznala až v máji pri Gyongyospate. Následne väčšie lokality na hraniciach s Ukrajinou a Rumunskom. Politikárčenie, ktoré malo prednosť pred odborným postupom sa vypomstilo, nákaza sa doteraz šíri ďalej. Je na našich hraniciach. A čo my? Tichúčko sedíme a dúfame, že nás to zázrakom obíde. Napriek malému pohraničnému styku, kde našinci chodili na lacnejšie klobásky a slaninky, hoci z jedného odhodeného obalu mohli nakaziť celé okolie. Prevenciu a riešenie vzniknutej situácie podcenili aj poľovníci.
A pritom stačilo tak málo, absolútny a kontrolovaný zákaz dovozu spoza hraníc aj v malom, postavenie dekontaminačných rámcov na hraničné prechody a likvidácia diviakov a dôsledná evidencia všetkých chovov v ohrozených oblastiach. Pomohlo by aj vymedzenie ohniska, ktoré by bolo bližšie ako 3 km od hraníc s povinným utratením vnímavých zvierat a vymedzenie pozorovacieho pásma. Toto by bolo aktuálne v januári 2019, kedy naše orgány dostali informáciu o ohnisku pri RS, nie dnes. Dnes už je neskoro a účet bude obrovský. Ak sa totiž nepodarí nákazu zastaviť, treba si uvedomiť, že nám diviaky začnú migrovať za potravou. Obilie je už zožaté, ide o kukuricu. Ako bude dozrievať z juhu na sever, budú migrovať aj diviaky. Ak sa dostanú na územie žitného ostrova, hovoríme o tragédii. Tu máme totiž centralizovanú celú živočíšnu výrobu vo forme chovu ošípaných. A opäť sa vrátim k tomu, čo sa stane ak je potvrdený výskyt. Jediné riešenie je utratiť všetky vnímavé zvieratá (hospodárske aj divé). Dnes sa útráca pár kusov, rádovo desiatky. Ak sa AMO nepodarí zastaviť, budeme hovoriť o tisícoch až desaťtisícoch ks v jednom chove.
Ministerka Matečná by si konečne mala uvedomiť, čo je jej zákonná povinnosť. Mala by sa postaviť pred kamery a namiesto nemiestnej chvály za 30 tis kontrol, ktoré nič nezlepšili, mala by informovať verejnosť o vážnosti celej situácie. Mala by začať komunikovať so samosprávou a vopred začať cielenú kontrolu existencie chovov. Bez ohľadu na to, či je niekto registrovaný, alebo nie je, nehrať sa na pokuty, ale riešiť krízový stav. Mala by sa prestať hrať na ochráncu domáceho trhu, keď aj v tejto kauze jasne vidíme, že chráni všetko možné, len trh a spotrebiteľa určite nie. Postaviť sa pred kamery a jasne povedať, že treba drasticky redukovať počet diviačej zvery a prijať rozhodné opatrenia preto, aby sa širenie nákazy zastavilo, aj za pomoci polície a vojska. Čechom sa to podarilo, bolelo to, ale výsledok stál za to. Koho kryjeme? Komu pomáhame? To už skutočne na Slovensku nikto za nič nezodpovedá?