Je nepísaným pravidlom, že politik by mal dostať 100 dní na to, aby ukázal, čo dokáže. Ale čo s politikom, ktorý to ešte nedokázal, ale je istými lobistickými kruhmi predčasne oceňovaný a velebený? Prezidentka Zuzana Čaputová sa na oficiálnej stránke pochválila, že si prevzala „významnú európsku cenu za politickú kultúru“.

Asi sa zhodneme na tom, že významná cena je taká, ktorá má určitú tradíciu, prestíž a všeobecné uznanie. Nepovažujem sa za neinformovaného človeka, dovolím si povedať, že poznám všetky významné politické ocenenia v Európe, ale o „Európskej cene za politickú kultúru“ som jakživ nepočul. Na skepse mi neubralo ani to, že túto cenu dostal aj taký vychýrený matador politickej kultúry ako večne opitý a nemiestne žoviálny Jean-Claude Juncker. Je až neskutočné, aké ceny si politici medzi sebou dokážu vymyslieť a udeľovať. V zdôvodnení o udelení ceny sa píše, že vraj „každý európsky demokrat by mal oceniť odhodlanie a odvahu Zuzany Čaputovej“ (cítite sa byť menšími demokratmi, keď to vo vás vyvoláva rozpaky?), laureátka sa prirovnáva k protikomunistickému disidentovi Václavovi Havlovi (to vážne chce niekto porovnávať človeka, ktorý viedol dve desaťročia zápas za slobodu a strávil niekoľko rokov vo väzení s aktivistkou proti komunálnej skládke?) a zdôrazňuje sa, že cenu dostala „ako nová tvár nádeje“. Čiže niečo ako keď Barack Obama získal Nobelovu cenu mieru za jadrové rakety, ktoré mohol zlikvidovať, ale neurobil to? Ozaj, prečo nikto nenavrhol Nobelovu cenu za ekonómiu Robertovi Ficovi za výstavbu diaľnice do Košíc, ktorú mohol postaviť?

Ak vám to stále nepripadá trápne, ak stále nechápete, možno vám svitne, keď doplním, že cenu udeľuje jedno z najväčších multimediálnych vydavateľstiev v Európe Ringier. Ten Ringier, ktorý vlastní sieť toho najšpinavšieho bulváru s metódami, od ktorých sa pani prezidentka slovne vždy dištancovala. Ten Ringier, ktorý donedávna vlastnil aj Nový Čas. Ten Ringier, ktorý je najväčším prevádzkovateľom internetového obsahu na Slovensku. A predovšetkým ten Ringier, ktorý vlastní Aktuality.sk, hlásnu trúbu Zuzany Čaputovej a Progresívneho Slovenska.

Viem si predstaviť žabky-demokratky, ako teraz s penou na ústach kričia, že tí, ktorí sa nad týmito praktikami pozastavujú, sa len nevedia zmieriť so Zuzaniným úspechom a že nám ju závidí celý svet. A viem aj to, že týchto nepríčetných fanúšikov nepresvedčí ani to, že tie superlatívy, ktoré o nej spievala „svetová tlač“, písali väčšinou novinári zo Slovenska, dokonca niektorých, čo tie čudné prirovnania vymýšľali, osobne poznám.

Za normálnych okolností by toto všetko by bolo malicherné a nestálo by to za reč, nanajvýš za niekoľko vtipov, hoci tí príčetnejší priaznivci Zuzany Čaputovej by snáď mohli pochopiť, že ak sa nad tým ľudia pozastavujú, nie je to preto, že by nedopriali pani prezidentke nejakú cenu, ale že je to prinajmenšom čudné, ak nie vyslovene trápne. Túto cenu si Zuzana Čaputová zaslúži asi tak ako kapitán Danko svoje výložky – veď si len predstavte zamestnanca, ktorý nastúpi do práce a po dvoch dňoch získa ocenenie „pracovník roka“. Oveľa vážnejšie je, že týmto politickým lobingom sa často vytvára kult osobnosti, ktorý zámerne umlčiava konštruktívnu kritiku a potláča verejnú kontrolu takéhoto politika.

Zuzana Čaputová je presvedčená, že cenu získala za svoju autenticitu – povedala v prejave, ktorý čítala z papiera. Je presvedčená, že potrebujeme menej marketingu – povedala politička, ktorá vrazila do osobného politického marketingu toľko peňazí ako ešte žiadny verejný činiteľ. Je presvedčená, že potrebujeme viac hodnotovej konzistentnosti - no pritom sa odmietla vyjadriť ku kauze Michala Trubana a hoci už stihla uraziť Čínu a všetky vlády v regióne, najvyšším predstaviteľom Francúzska a NATO kurizuje. S takmer náboženským dojatím počúvame, že Zuzana Čaputová je znepokojená Kočnerovými esemeskami, no nikto jej nepripomenul, že už nie je aktivistka, ale prezidentka, ktorá má k dispozícii všetky spravodajské a mocenské zložky a môže sa pýtať, môže konať.

Napriek tomu, že Zuzana Čaputová vo svojom prejave zdôraznila, že potrebujeme menej ega, sama sa označila za „štátnika“. To sa vážne nenašiel nikto z jej poradcov, ktorý by jej pošepkal, že politik sa nestáva štátnikom funkciou, ale dôležitými epochálnymi činmi, historickými rozhodnutiami, budovaním štátu, trvalými výsledkami práce pre celú spoločnosť? Mnohí hysterickí fanúšikovia Zuzany Čaputovej chápu každú vecnú kritiku ich idolu ako osobný útok a prejav nenávisti. Tým z nich, ktorí sú schopní kriticky rozmýšľať, by som odporučil, aby sa už z tej povolebnej opice zobudili a začali si klásť správne otázky. Lebo ak má byť úlohou hlavy štátu iba vytvárať dojem, takú funkciu nepotrebujeme. A ak sa má stať akýmsi moralizujúcim nástrojom politického nátlaku istých záujmov a skupín či už doma alebo v zahraničí, potom je takáto úloha pre demokraciu vyslovene škodlivá až nebezpečná.