Štát prijal a podpísal Dohovor o právach ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale nevytvoril podmienky na to, aby sa tieto práva dodržiavali. Uviedla to v rozhovore pre agentúru SITA podpredsedníčka Spoločnosti Downovho syndrómu Mária Srnáková.

„V tomto smere pociťujeme absolútne zlyhanie zo strany štátu. Ani právo na vzdelanie im nie je zabezpečené, resp. jeho uplatnenie v praxi," konštatovala. Práve to podľa nej súvisí s následným problémom zamestnávania osôb s Downovým syndrómom (DS).

„V prvom rade ide o vytvorenie podmienok pre prijatie takýchto detí do predškolských a školských zariadení. Práve pre diagnózu Downovho syndrómu je príznačné, že tieto deti sa najviac učia odpozorovaním okolia. Prirodzené trávenie času v kruhu zdravých rovesníkov im dáva veľký predpoklad, že v spoločnosti budú fungovať normálne," vysvetlila.

Pri začlenení takýchto detí do bežného kolektívu už v predškolskom veku dochádza k pozitívnemu efektu aj z druhej strany - bežná populácia sa už od detstva s týmito deťmi stretáva, nie sú pre ňu neznámou a berú ich ako bežnú súčasť života. Práve takáto generácia zdravých ľudí nám podľa Srnákovej v spoločnosti chýba. „Preto je problém s prijímaním detí s Downovým syndrómom do škôlok a škôl, preto je problém s ich neskorším zamestnávaním," zdôraznila.

Eliminácia diskriminácie osôb s mentálnym postihnutím, je podľa Slovenského národného strediska pre ľudské práva (SNSĽP) komplexný problém a vyžaduje systematický prístup k štátu. Podľa strediska je potrebné, aby štát podporoval aktivity zamerané na odbúravanie predsudkov a stereotypov zamestnávateľov voči osobám s mentálnym postihnutím. Mohol by to robiť napríklad formou finančných dotácií na projekty alebo systematizovaním celoživotného vzdelávania.



„Zároveň je potrebné motivovať zamestnávateľov, aby zamestnávali osoby so zdravotným postihnutím, napríklad znižovaním byrokratickej záťaže spojenej so zamestnávaním takýchto osôb," uvádza stredisko pre ľudské práva pre agentúru SITA. To, že je potrebné a mimoriadne dôležité odbúravať bariéry od inkluzívneho vzdelávania, cez uľahčovanie ich každodenného života až po pracovné príležitosti, si myslí aj ombudsmanka Mária Patakyová. Do pôsobnosti verejnej ochrankyne práv však pracovno-právne vzťahy nepatria.

„Štát má možnosť podporiť zamestnávanie ľudí so zdravotným postihnutím adresnou podporou alebo poskytnutím úľav zamestnávateľom, ktorí ich zamestnávajú,“ uviedla. Myslí si tak aj podpredsedníčka Spoločnosti Downovho syndrómu. Podľa nej by tomu mohla pomôcť aj celoplošná kampaň, ktorá upozorní, že aj títo ľudia sú tu, vedia a chcú pracovať a aké pozície sú pre nich vhodné.

Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ) SR pre agentúru SITA uvádza, že ak to charakter práce v danej firme dovoľuje, zamestnávatelia vzhľadom na akútny nedostatok ľudí hľadajú pracovníkov aj v kruhoch znevýhodnených skupín viac ako v minulosti.

„Zamestnávanie ľudí so zdravotným postihnutím na Slovensku podporuje aj štát. Ak má zamestnávateľ viac ako 20 zamestnancov, má povinnosť zamestnať aj alikvotný počet ľudí zo znevýhodnených skupín – konkrétne minimálne 3,2 percenta zamestnancov, prípadne musí odoberať tovary alebo služby z chránenej dielne. Ak túto povinnosť nedodrží, musí platiť špeciálny odvod,“ uviedla pre agentúru SITA hovorkyňa asociácie Miriam Filová Špániková.

Podľa skúseností Spoločnosti Downovho syndrómom na Slovensku je veľmi malá pravdepodobnosť, že si človek s týmto syndrómom nájde zamestnanie v bežnej firme, u bežného zamestnávateľa.

„Osobne takého nepoznám. Bežné firmy nemajú vytvorené podmienky pre zamestnanie osôb, ktoré by potrebovali väčší dohľad aspoň zo začiatku, kým sa v práci zaučia. Takisto by ľuďom s Downovým syndrómom viac vyhovoval skrátený úväzok, pretože pri plnom úväzku ich výkonnosť časom klesá. Práve z týchto dôvodov má takýto človek väčšiu šancu sa zamestnať v chránených dielňach, ktoré však nemusia byť dostupné v mieste bydliska. Nevýhodou tiež je, že takéto dielne bývajú veľmi jednostranne zamerané, čo nemusí baviť daného človeka s Downovým syndrómom," podotkla Srnáková. Ako dodala, ak sa už takýto človek zamestná, reakcia kolektívu býva skôr pozitívna.



„Tento človek väčšinou prekvapí nezainteresovaných ľudí svojou pozitívnou osobnosťou, nekonfliktnosťou, dôslednosťou a ochotou. Ak to niekde ide, nie je to vďaka podmienkam vytvoreným štátom, ale napriek nim. Ide to vďaka ochote a odvahe jednotlivcov," povedala. Srnáková tento problém tiež rieši. Ako uviedla, svojmu 25-ročnému synovi s Downovým syndrómom hľadá uplatnenie v zamestnaní.

„Syn je pomerne samostatný, má ľahké mentálne postihnutie a v tomto roku ukončil štúdium na Odbornom učilišti v Bratislave, kde sa zaučil za chovateľa zvierat. Trojročné štúdium zahŕňalo aj prax dvakrát v týždni - raz v MiniZOO Devín, raz na farme v Šenkviciach a o zvieratá sa učni starali aj v areáli internátu," vysvetlila.

Chránené dielne a chránené pracoviská sú jedným z nástrojov prípravy osôb so zdravotným postihnutím na integráciu na trh práce. Podľa strediska pre ľudské práva však len päť percent chránených dielní na Slovensku prednostne zamestnáva osoby s mentálnym postihnutím.

„Chránené dielne majú byť formou dočasného zamestnania tejto cieľovej skupiny osôb na ich prípravu na otvorený trh práce. Mnohé však tento charakter nenapĺňajú a zamestnávajú osoby so zdravotným postihnutím dlhodobo, čím sa obmedzuje ich inklúzia v zamestnaní.

Je preto kľúčové, aby štát prijal Akčný plán prechodu z chránených dielní na zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím na otvorenom trhu práce, ktorého návrh bol pripravený už v roku 2017," konštatuje stredisko pre ľudské práva.