Socializmus si vytkol za cieľ znižovať materiálnu nerovnosť medzi ľuďmi, chce brať bohatým a dávať chudobným. A pretože sa nikto svojho majetku dobrovoľne nevzdá, musí sa skonfiškovať, vymáhať zákonmi a predpismi. Prerozdeľovanie však mnohokrát vedie k obohateniu vládnucich. Veď ani členovia amerického Kongresu sa vždy neriadia svojimi vlastnými zákonmi. Lee Atwater to hovorieval takto: "Ani psom nemusí byť nové žrádlo po chuti."

Požadovaním rovnosti likvidujeme možnosť človeka užívať si odmeny za svoju prácu, pretože je mu táto odmena zabavená a je prerozdelená ostatným. Odstránenie väzby medzi prácou a odmenou za ňu podkopáva motiváciu k práci a ku zdokonaľovaniu. Prečo pracovať, prečo podstupovať riziko, keď zisk v prípade úspechu pripadne ostatným? Ak odstránite motiváciu k práci a výrobe, nakoniec odstránite výrobcu.

Socializmus znamená odovzdanie slobody vláde, ktorá tvrdí, že vie lepšie ako vy, ako minúť vaše peniaze. História nám bohužiaľ ukázala, že ekonomika a služby sa potom prepadnú do špirály smrti. Či už sa jedná o podpriemernú kvalitu verejného vzdelávania v USA alebo o poskytovanie zdravotnej starostlivosti vojnovým veteránom. Prezident Donald J. Trump sa konečne snaží riešiť krízovú situáciu, v ktorej sa nachádza systém zdravotnej starostlivosti o vojnových veteránov. Ako? Privatizáciou.

Ak spravodlivosť znamená dať každému to, čo si zaslúži, potom zobratie majetku tým, ktorí sa o neho zaslúžili, aby sme ho dali tým, ktorí sa o jeho zisk nepričinili, je prinajlepšom pochybné. Závidieť tým, ktorí majú viac alebo sú na tom lepšie, je ľudské. Je ale pochybné stavať na tom sociálnu politiku: nakoniec sa majú horšie všetci.

Nejakú dobu to vyzeralo, že socializmus v praxi definitívne zlyhal a tak stratil príťažlivosť čoby ekonomická ideológie. ZSSR (ZSSR) sa rozpadol; jeho východoeurópske satelity unikli z jeho vplyvu v 90. rokoch; Čína prešla od socializmu na štátny kapitalizmus počnúc ekonomickými reformami v roku 1978 a od tej doby energicky pokračuje ďalej; komunistická Kuba skončila pri vybudovaní pobrežného rekreačného strediska pre Kanaďanov a Európanov a socialistická Venezuela sa úplne zrútila . V eseji z roku 1989 s názvom "Koniec dejín?" Francis Fukuyama tvrdil , že na základe uvedených udalostí sme boli svedkami"Neohrozeného víťazstva ekonomického a politického liberalizmu."



Socialistické strany samozrejme existovali v mnohých európskych krajinách aj v priebehu 20. a 21. storočia a v niektorých krajinách mali v určitých obdobiach prevahu. Inklinovali však skôr k "ružovej" než k "červenej" , všeobecne dávali prednosť politike sociálneho štátu pred znárodnením výrobných prostriedkov; v súčasnosti väčšina európskych krajín bojuje o udržanie súčasného stavu. Napríklad britská Labouristická strana opustila myšlienku štátneho vlastníctva výrobných prostriedkov v roku 1993, kedy uskutočnila revíziu Klauzula IV zakladacej listiny.

Socializmus je však na americkej politickej scéne znovu v kurze a je stále základným stavebným kameňom kanadskej Novej demokratickej strany. V USA sa "postoj k socializmu medzi demokratmi od roku 2010 zásadne nezmenil, 57% z nich ho dnes hodnotia pozitívne. Hlavnou zmenou medzi demokratmi je menej priaznivý postoj voči kapitalizmu, počet demokratov, ktorí ho vnímajú pozitívne, klesol na 47%." Navyše "Američania vo veku od 18 do 29 rokov zmýšľajú o socializme pozitívnejšie (51%) než o kapitalizme (45%)."

Socialistické sklony mladých ľudí by nemali prekvapiť nikoho, kto pozná náš vzdelávací systém od základných škôl po univerzity, ktorých sa zjavne zmocnili marxisti s ich známymi výkrikmi o svete, údajne rozdelenom na utláčateľov a utláčaných. Podľa nich platí, že ak sa mi darí dobre, tak niekto iný musel byť oklamaný; v marxizme neexistujú žiadne ekonomické " win-win " paradigma.

Toto socialistické smerovanie sa premietlo do prezidentských primárok Demokratickej strany v roku 2016, v ktorých by pravdepodobne zvíťazil socialista Bernie Sanders, keby Demokratický národný výbor primárky nezmanipuloval . Socialistická orientácia bola vidieť aj vo voľbách do Snemovne reprezentantov v roku 2018 a v následných vyhláseniach podľa slov demokratickej socialistky Alexandrie Ocasio-Cortez. Stúpenci Demokratov tvrdia, že sú "demokratickými socialistami" , ale ZSSR vždy tvrdil, že bojuje za demokraciu proti kapitalizmu, a Severná Kórea oficiálne vyhlasuje:



"Kórejská ľudovodemokratická republika je skutočným štátom pracujúcich, v ktorom sú všetci ľudia úplne oslobodení od vykorisťovania a útlaku."

Skúsenosť so stavom demokracie a hospodárstva za socializmu nie je o nič lepší ako so stavom slobody a prosperity; socializmus masívne zlyhal na všetkých frontoch.

Rovnosť je vágna, ale je dôležitou hodnotou v postosvícenskéj západnej kultúre. Rovnosť čoho? Rovnosť sa najprv historicky vyvinula ako rovnosť pred zákonom, potom sa z nej stala rovnosť príležitostí a v socialistickej teórii ju tvorí rovnosť výsledkov. Požadovaním rovnosti likvidujeme možnosť človeka užívať si odmeny za svoju prácu, pretože je mu táto odmena zabavená a je prerozdelená ostatným, ako je vidieť na Marxovom slogane: "Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb." Dokonca aj Stalin si však prial zachovať určité spojenie medzi výrobou a distribúciou: do sovietskej ústavy vložil upravený slogan: "Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho práce."

Obhajcovia rovnosti výsledkov požadujú ešte radikálnejšie oddelenia práce a odmeny. Kongresmanka Alexandria Ocasio-Cortez dala do obehu zhrnutie jej návrhu " Green New Deal " , ktorý obhajuje štátnu ekonomickú podporu pre "neschopných alebo neochotných pracovať" .

Socializmus je zameraný na prerozdeľovanie majetku. Zanedbávaná, ak nie rovno prežieraná, taká je výroba, ktorú vlády často vykonávajú zle , pretože neexistuje dohľad ani konkurencia na voľnom trhu. Ústredným problémom každého socializmu je teda nedostatok výroby tovarov a poskytovanie služieb, ktoré chce prerozdeľovať. Ďalším kritickým prvkom socializmu je skutočnosť, že odstránenie väzby medzi prácou a odmenou za ňu podkopáva motiváciu k práci a ku zdokonaľovaniu. Prečo pracovať, prečo podstupovať riziko, keď zisk v prípade úspechu pripadne ostatným?

Socialistické vlády musia prerozdeľovať, nech sa deje čo sa deje, a to, čo sa deje, je úpadok výroby. Ak odstránite motiváciu k práci a výrobe, nakoniec odstránite výrobcu. Návštevníci Sovietskeho zväzu si pamätajú, ako sa snažili upútať pozornosť čašníka v reštaurácii: prečo by sa mal vôbec niekto snažiť, keď za snahu neexistovala žiadna odmena? V Európe teraz prebieha kríza zdravotníctva, pretože lekári utekajú z chudobnejších členských štátov pri hľadaní lepších platených miest do bohatších členských štátov a vo Veľkej Británii sa na lekársku fakultu hlási menej ľudí. Toto poznanie je dôvodom, prečo je často citovaný výrok Margaret Thatcherovej "Problém socializmu spočíva v tom, že vám nakoniec dôjdu peniaze ostatných ľudí."

Socialistické vlády riešia tento problém tak, že skrátka natlačia viac peňazí. To je riešením pre daný okamih, ale súčasne to zapríčiní rast inflácie, v dôsledku čoho sa nakoniec všetky peniaze stanú bezcennými a človek si nemôže kúpiť žiaden tovar alebo služby, ak by boli nejaké dostupné, čo v tom čase už väčšinou nie sú. Inflácia na ropu bohatej Venezuele dosiahla v roku 2018 podľa magazínu Forbes80 000%. Socialistická "rovnosť" sa stáva pre všetkých rovnosťou v chudobe a hladovaniu, snáď s výnimkou malého množstva vládnych predstaviteľov.



Hoci je rovnosť dôležitou západnou hodnotou, nie je v žiadnom prípade jedinou.

Ďalšou významnou západnou hodnotou je prosperita a prosperita je presne to, čo sa vytráca, keď výroba upadá. Ak sa rovnosť stane jedinou hodnotou, efektivita sa vytratí. Tovar a služby potom nie sú ani rozvinuté ani dostupné. Vládou kontrolovanej ekonomiky sú navyše vysoko neefektívne: ekonomiky sú veľmi zložité a rýchlo meniace, byrokracie sú ťažkopádne a pomalé.

Ďalšou významnou západnou hodnotou je sloboda , za socializmu je sloboda do značnej miery obmedzená. S vyvlastňovaním a redistribúciou majetku ľudia prestávajú šetriť, vymýšľať čokoľvek nové, sťahovať sa, nakupovať a sponzorovať. Rovnosť a sloboda sú jednoducho nezlučiteľné.

Ďalšia západnou hodnotou je spravodlivosť . Ak spravodlivosť znamená dať každému to, čo si zaslúži, potom zobratie vlastníctva tým, ktorí si ho zaslúžili, aby sme ho dali tým, ktorí sa o jeho zisk nepričinili, je prinajlepšom pochybné.

Čím viac je ekonomika pod vládnou kontrolou, tým viac moci si vláda a jej úrady privlastňujú. A aby toho nebolo málo, neexistuje spôsob, ako zabezpečiť, aby vláda prevzala zodpovednosť. Ako údajne uviedol bývalý prezident Americkej federácie učiteľov Albert Shanker o bezútešnom stave bezplatného vzdelávania v amerických verejných školách: "Až začnú školáci platiť našej federácii členské príspevky, začnem zastupovať ich záujmy."

Dôsledky sú závažné. Ako napísal lord Acton biskupovi Creighton v roku 1887: "Všetka moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne."

Ekonomická rovnosť, ktorá vyžaduje silnú vládu, zvyčajne skončí politickou nerovnosťou: politickí vodcovia a byrokratická elita ovládajú politiku - a s ňou aj ekonomiku. V socialistickej politickej hierarchii sú tí hore blízko absolútnej moci a tí dole žiadnu moc nemajú.

Socializmus sa ukázal byť nezlučiteľný s demokraciou. Socialistické krajiny majú tendenciu sa stať arogantnými diktatúrami, štátmi jednej strany. Bezpečnostné zložky majú voľnú ruku k presadzovaniu konformity.



Hlavným dôvodom, prečo socializmus získal popularitu v Severnej Amerike, je samozrejme to, že každý má rád "veci zadarmo" , najmä "peniaze zadarmo" . Nie je tak ťažké pochopiť, prečo je príťažlivé hlasovať pre ľudí, ktorí sľubujú presun majetku smerom k vám.

Podporu socializmu poháňa závisť. Závidieť tým, ktorí majú viac, alebo sú na tom lepšie, je ľudské. Je ale pochybné stavať na tom sociálnu politiku: nakoniec sa majú horšie všetci. Hoci volebné systémy sú takému podhodnoteniu otvorené, sľuby sa obvykle ukážu ako falošné (napríklad výroky bývalého prezidenta Baracka Obamu: "Môžete zostať u svojho lekára." ; "Môžete si ponechať súčasný plán zdravotnej starostlivosti ." ; "Zákon o cenovo dostupnej zdravotnej starostlivosti ušetrí každej rodine 2 500 dolárov . " ). Inteligentný voliči by mali byť dosť bystrí na to, aby sa tomu vyhli.

Zdá sa, že dnešná chamtivosť a závisť sú dôsledkom úpadku amerického charakteru. Podľa novinára Matthewa Continettiho:

"Buržoázne hodnoty poctivosti, spoľahlivosti, pracovitosti, zdržanlivosti, sebakontroly a odložené spotreby, ktoré boli kedysi všetkým, sú už po mnoho desaťročí napádané filozofiou sebavyjadrenia, pôžitkárstvo, okamžitého uspokojenia a vyžadovaním nemožného."

Navyše, ako ukazuje historik Victor Davis Hanson strán ľudí, ktorí obhajujú obmedzenie slobody prejavu:

"Myslím, že to robia pomocou orwellovského jazyka (Pozn. Prekladateľa: Narážka na známe heslo" Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Nevedomosť je sila. "Zo slávneho dystopického románu 1984). Sloboda prejavu je podľa nich verbálnym prejavom nenávisti , pretože by ste mohli byť hrubí k nejakej skupine obyvateľov. Cenzúra sa nazýva varovanie , segregácia je označovaná ako " bezpečný priestor " a skepticizmus voči tomu, že globálne otepľovanie je spôsobené človekom, je druhom kreacionizmu alebo popierania. "

Dnes je zakázané zmieňovať sa o úpadku amerických hodnôt. Akákoľvek takáto zmienka privolá dav "vymáhačov sociálnej spravodlivosti" , ktorý zničí každého, kto niečo také povie. Je to ako v orwellovskom svete, kde sú údajní "antifašisti"ozajstnými fašistami: nová morálna polícia sa snaží umlčať každého, kto s nimi nesúhlasí - ako tu , tu a tu .



Dôvodom úpadku amerického charakteru sa zdá byť to, že viera v americkej hodnoty bola nahradená kultúrnym relativizmom a multikulturalizmom, ktorý tvrdí, že všetky hodnoty, presvedčenia a kultúry sú rovnako dobré a že neamerické hodnoty sú možno ešte lepšie ako tie americké hodnoty. Pre mnoho ľudí v Amerike sa americké hodnoty zvrhli v chamtivosť , rasizmus a militarizmus - a vyzerá to, že za najlepšie riešenie považujú socializmus, kde je "všetko zadarmo" .

Pre tých Američanov, ktorí si neželajú nasledovať smer ZSSR, komunistickej Číny, Kambodže Červených Khmérov, Severnej Kórey, Kuby a Venezuely, existuje alternatíva. Ak sa väčšina ľudí obáva výdavkov v prípade vážnej choroby, prezident Ronald Reagan navrhol len pre tieto prípady vládny asistenčný program a ekonomiku voľného trhu pre zvyšnú lekársku starostlivosť. Určite by takýto program ekonomicky menej drvil akúkoľvek krajinu a jej daňových poplatníkov a bol udržateľnejší než spútanie krajiny do byrokratického, centrálneho riadeného zdravotníckeho systému. Kdekoľvek bol centrálny riadený zdravotnícky systém vyskúšaný, tam žiaľ poskytoval stále menej ľuďom neustále sa zhoršujúcu zdravotnú starostlivosť s raketovo rastúcimi nákladmi a dlhšou čakacou dobou. Socialistický klam absolútnej rovnosti ničí prosperitu, demokraciu a slobodu.

Philip Carl Salzman je emeritným profesorom antropológie na McGillovej univerzite, spolupracovníkom Frontier Center for Public Policy, spolupracovníkom Middle East Forum a členom predstavenstva Scholars for Peace in the Middle East. Jeho komentáre, zaoberajúce sa témami verejného záujmu, zverejňujú tieto weby a časopisy: Frontier Centre, Macdonald-Laurier Institute, Gatestone Institute, Middle East Forum, Minding Campus, C2C Journal, Areo Magazine a Dogma Review.