Rád by som si po náročnom roku trochu oddýchol a načerpal síl, ale niektorí čudáci vám nedajú pokoj ani na dovolenke... Dostal sa mi do rúk status, ktorý napísal Igor Matovič predvčerom. Je to znôška takých nezmyslov, že by som mohol vyvracať vetu po vete, ale keďže nemám ani čas, ani chuť venovať toľko pozornosti tomuto človeku, obmedzím sa len na vyvrátenie klamstiev spojených s mojou osobou.

 



1) Manifest Generácie 2000 nikdy nebol novým programom SDĽ a nebol tak ani zamýšľaný, je hodnotovou výpoveďou jednej intelektuálne silnej generácie o našej spoločnosti a riešení jej problémov. Hoci som ho písal pred takmer dvadsiatimi rokmi, doteraz nestratil v mnohom na platnosti. To, že Ivan Štefunko medzitým prešiel z ľavicových pozícií na pozície liberalizmu, je jeho problém, ja sa k tomuto dokumentu hrdo hlásim.

2) Nikdy som sa o Smer ani neobtrel. Moja domnelá účasť na "programovej konferencii Smeru v roku 2002" je čistý výmysel vycucaný z prsta. Ľuboša Blahu som vtedy ešte ani nepoznal. Pravdupovediac, netuším, o čom je vlastne reč, môžem len špekulovať, že si to pomýlil s verejnou diskusiou Ľavica v 21. storočí z roku 2009, ktorá naozaj je na youtube, kde som naozaj bol, ale na ktorej som práveže ostro vystupoval proti politike Smeru, ktorú tam reprezentovali Braňo Ondruš a Ľuboš Blaha. Celý záznam sa dá ľahko vyhľadať.

3) Ivan Štefunko nikdy neviedol petičný výbor požadujúci referendum o členstve v NATO a ani nebol jeho súčasťou. Predsedom petičného výboru som bol ja, členmi boli Ján Čarnogurský, publicista Roman Kaliský, generál Emil Vestenický a sociologička Zuzana Kusá.

Ako bonus (alebo, ak chcete, po štvrté) by som rád uviedol na správnu mieru aj to, že Ľavé spektrum nie je politická organizácia a už vôbec ho nezakladal Ivan Štefunko, je to projekt mladého košického režiséra Jula Bosáka pozostávajúci zo série videí, v ktorých vystupovali desiatky ľavicových osobností ako respondenti, nie zakladatelia.

Igor Matovič uviedol svoj status tým, že po tom, čo bol usvedčený z klamstva, by chcel svoje informácie "pre istotu spresniť". Nič však nespresnil, iba všetko ešte viac doplietol. Pripomína to jeden starý vtip, keď v dedinskom rozhlase hlásia oznam, že dnes budú v kine premietať švédsky pornografický film Baba dala vojakovi. A keď sa dedinčania nahrnuli pred kultúrny dom, zaznela oprava: film nie je švédsky, ale sovietsky, nie je pornografický, ale panoramatický a nevolá sa Baba dala vojakovi, ale Balada o vojakovi. Ale inak je všetko pravda.

Igora Matoviča som doteraz rešpektoval ako extravagantného politika, ktorý síce občas prestrelil, ale dosť často trafil presne a odvážne. V poslednom čase sa však správa ako nepríčetný a tomu zodpovedá aj skladba jeho fanúšikov. Zostal mu tam už len militantný zbrojársky lobista Jaroslav Naď so správaním pubertálneho vetroplacha, ktorého by som na ministerstve obrany nezamestnal ani ako nočného strážnika, nieto ako šéfa rezortu. A toto chce ponúknuť do boja proti korupcii.

Kedysi som považoval Igora Matoviča za síce svojského, ale odvážneho človeka. Keď som v roku 2011 ako prvý verejne vyhlásil, že tento štát ovláda päť - šesť veľkopodnikateľov a dve - tri finančné skupiny, rok ma nepustili do žiadnej televízie. Nebolo veľa takých, čo sa k tejto myšlienke hlásili. Igor Matovič medzi nich patril. Lenže dnes už nestačí vykrikovať, že našu spoločnosť ničí oligarchia. To už vedia, našťastie, všetci. Dnes treba prinášať riešenia, ako zlomiť jej moc a ako pomôcť ľuďom. A to už Igor Matovič nevie. Jeho cesta sa končí. Chápem, že je nervózny. Strana sa mu rozpadá, ľudia mu utekajú a on nevymyslel nič lepšie ako šíriť nepodložené klebety o svojich konkurentoch. Ale toto je už smiešne. Môžem sa baviť na tom, ako musí Ivan Štefunko obhajovať svoju ľavicovú minulosť pred svojimi pravicovými kamarátmi. Ale mňa sa toto ich hašterenie netýka. My sa zameriavame na odstránenie chudoby, záchranu lesov a zastavenie nezmyselného zbrojenia, my sa tieto hry na "starých a nových politikov" či "bomby šupy" nehráme. Dajte nám s tým pokoj.

Keď ste ma už nenechali dovolenkovať, niečo vám na záver poviem, pán Matovič. Zastihli ste ma v starobylom Korinte, jednom z najmocnejších mestských štátov antického Grécka. Útočisko tu našiel Diogenes zo Sinopy, prvý človek, ktorý sa vyhlásil za svetoobčana, ale aj rovnako univerzalistický Pavol z Tarzu, apoštol národov. Stál som na vyvýšenine, z ktorej Pavol kázal a z ktorej predniesol svoj geniálny Hymnus lásky. Silné miesto, silné slová. Nie som veriacim kresťanom, ale riadim sa dvoma posolstvami z Evanjelia, ktoré považujem za jedny z najúžasnejších literárnych a filozofických textov, aké boli kedy napísané: Ježišovou Rečou na hore a Pavlovým Hymnom lásky. Čo iné je z kresťanstva všeobecne platné, ak nie toto? A aký ste vy kresťan, zakladateľ kresťanskej platformy v strane, keď ľudí iba štvete proti sebe, keď zo strachu pred stratou mocenskej pozície stratíte všetky zábrany a šírite vymyslené klebety, keď vás pravda neoslobodzuje, ale kŕčovito zväzuje ako bezmocného táraja, ktorý stráca kontrolu nad vývojom? Pán Matovič, oddýchnite si a začnite robiť niečo užitočné pre ľudí, týmto trápnym správaním robíte boju proti oligarchii už len medvediu službu.