Arina Cukanová (Fond strategickej kultúry)

Na Ukrajine sa 21. júla uskutočnili predčasné parlamentné voľby. Môžeme teda vyvodiť závery.

Po prvé, záujmy tej časti obyvateľstva, ktorá má eminentný záujem na ukončení vojny v Donbase a obnovení narušených za posledných päť rokov vzťahov s Ruskom boli legalizované prostredníctvom hlasovania 21. júla. Tieto záujmy reprezentovala politická strana, ktorá získala ani nie 15% podporu voličov. Pričom, ak sa na situáciu pozrieme z regionálneho hľadiska, „Opozičná platforma – Za život“ bola v skutočnosti politickou silou Doneckej a Luhanskej oblasti (tej časti, ktorú kontroluje Kyjev). Ostatné juhovýchodné oblasti zastúpené stranou Bojka - Medvedčuka - Rabinoviča - Ľovočkina prehrali so „Sluhom národa“ vo svojich „základných“ volebných obvodoch a vo väčšine okresov nedosiahli presvedčivé výsledky. V tom istom Doneckom regióne má „Opozičná platforma – Za život“ šance na výhru iba v jednej tretine obvodov a dve tretiny prenecháva svojim bývalým spolupracovníkom – „Opozičnému bloku“ a nezávislým kandidátom. Zatiaľ nie je zrejmé či sa títo ľudia v parlamente pridajú k opozičnej strane, ktorá v zozname strán získala druhé miesto. Napríklad, od Sergeja Šachova, ktorý s istotou zvíťazil v 114. obvode v Luhanskej oblasti sa to dá sotva očakávať: v roku 2018 ho Rusko zaradilo na sankčný zoznam, takže už teraz je zrejmé, že tento poslanec nebude zastupovať záujmy tej politickej sily, ktorá išla do volieb sľubujúc mier a priateľstvo s Ruskou federáciou. Samozrejme, ak sa stane zázrak a zavanie vietor zmien, potom sa môže stať všetko, lepšie je však zostať realistom.

V Charkovskej a Odeskej oblasti získala „Opozičná platforma - Za život“ (OPZŽ) podporu asi štvrtiny voličov, ktorí sa zúčastnili hlasovania (druhý volebný výsledok), takže tu môžme hovoriť o istom víťazstve strany „OPZŽ“, ale z celkového hľadiska utrpela vo väčšinových volebných obvodoch prehru, ako aj v Dnepropetrovsku, Záporoží, Nikolajeve, Chersone.

Čo to všetko znamená? Ak predtým mohla Strana regiónov konať, odvolávajúc sa pritom na záujmy voličov celej juhovýchodnej časti Ukrajiny, tak najnovšie sa ukazuje, že tieto záujmy (ktoré sa vo veľkej miere nezmenili u väčšiny časti obyvateľov Charkova, Odesy, Nikolajeva, Dnepra/Dnepropetrovska, Záporožia a Chersonu) sú zahnané k hraniciam dvoch povstaleckých oblastí, ktorých časť nie je pod kontrolou Ukrajiny a bojujú s Kyjevom za nezávislosť. Pokiaľ ide o zvyšok juhovýchodných regiónov, tu je „OPZŽ“ menšinovou stranou pričom v Nikolajevskej, Chersonskej a Dnepropetrovskej oblasti nemusí prekročiť hranicu 20% a čo sa týka väčšinových volebných obvodov tak tie celkom vystihujú slová zármutok a clivota.

Túto fázu perestrojky Ukrajiny je možné považovať za zavŕšenú. Predtým malo ruské obyvateľstvo široké zastúpenie v orgánoch vládnej moci a v súčasnosti je zahnané pod zástavu „národnostnej menšiny“ vzhľadom k „ukrajinskej väčšine“. Malo by byť zrejmé, že 12 - 13% podpora strany „Opozičná platforma - Za život“ je tým číslom, podľa ktorého sa neskôr ukrajinskou (a nielen) vládou budú posudzovať otázky ruského jazyka, ruského pravoslávia, spoločnej ruskej histórie, priateľstva a spolupráce s Ruskou federáciou. V konečnom dôsledku dospejú k záveru, že tieto záujmy sa sústreďujú najmä na Donbase a väčšina obyvateľov juhovýchodnej časti uznáva úplne odlišné hodnoty, ktoré sú v súlade s hodnotami západnej časti Ukrajiny, ibaže na západe krajiny sa k týmto hodnotám stavajú oduševnenejšie a kategorickejšie ich chránia, než na východe.

Inými slovami, došlo k reálnej výmene kolosálnych rozmerov, ba čo viac, túto výmenu spečatili 21. júla výsledky uskutočnených parlamentných volieb!

Samozrejme aj 12-13% podpora „OPZŽ“ môže byť odrazovým mostíkom smerujúcim k vzostupu, netreba podceniť úlohu jednotlivca v dejinách a mnohé ďalšie faktory, ktoré môžu situáciu otočiť v prospech juhovýchodu Ukrajiny. Treba mať zároveň na zreteli, že opozícia nebude čeliť sile menšiny, ktorá je podporovaná bodákmi šialených radikálov, ale sile väčšiny, ktorá si zriedka uvedomelo a častejšie neuvedomelo zvolila Zelenského.

Po druhé, „Sluha národa“ podľa predbežného sčítania hlasov získava parlamentnú väčšinu: podľa zoznamu strán má Zelenský istých okolo 120-122 mandátov a vo väčšinových volebných obvodov majú, podľa operatívnych údajov Ústrednej volebnej komisie, „sluhovia národa“ v Najvyššej rade všetky šance získať 125-126 poslaneckých mandátov. To znamená, že už teraz, bez čakania na definitívne výsledky volieb, môžeme hovoriť o tom, že strana Zelenského získava viac ako 226 parlamentných kresiel, čo znamená právo nezávisle zostaviť vládu a vymenovať kľúčové osoby.

Otázkou je, či „Sluha národa“ využije toto právo, alebo vytvorí nejakú koalíciu s cieľom získať ústavnú väčšinu (viac ako 300 hlasov)? Ešte je priskoro o tom hovoriť, pretože: a) ešte nie je zrejmé, koľko poslancov sa pripojí k väčšine Zelenského z tábora nezávislých kandidátov a nie je vylúčené aj z iných politických strán; b) s istotou sa nevie či „Sluha národa“ bude potrebovať nejakú koalíciu v štádiu formovania moci; c) či bude Zelenský načúvať hlasom z vonka, ktorých pravdepodobne bude výhodné napchať do postroja kvôli väčšine, napríklad, z takého „Hlasu“ - absolútne zrozumiteľného protiruského a protiortodoxného projektu. Je celkom možné, že v parlamente na to bude „Hlas“ potrebný, pretože koalícia s Porošenkom je pre „Sluhu národa“ neprijateľná a s Tymošenkovou kvôli Západu nežiadúca.

Mimochodom, Vakarčuk sa už na politickom trhu ponúka, vyhlásil, že v Najvyššej rade sa vidí v aliancii s tou politickou silou, ktorá povedie Ukrajinu do EÚ a NATO. „Koaličná dohoda by sa mala sformovať až po tom, ako preveríme, kto má aké červené čiary", uviedol líder strany „Hlas“. EÚ a NATO sú také isté „červené čiary“. Dostatočne hlúpe vyhlásenie, pretože ak vezmeme do úvahy, že ani jedna z menšinových strán nie je schopná vytvoriť akúkoľvek koalíciu ani s „Hlasom“ a ani za predpokladu spojenia všetkých síl, pretože táto väčšina už existuje a má ju Zelenský. Ak však vyhlásenie lídra „Hlasu“ predurčuje jeho poslanie, na ktoré bol naprogramovaný, tak potom má jediného adresáta - „Sluhu národa“. Inak, s kým by sa Vakarčuk spojil s Porošenkom? S Tymošenkovou? A za akým účelom?

Po tretie, parlamentné voľby poukázali aj na skutočnosť, že stranu Zelenského nepodporili nacionalisti v ich rôznych variantách - od radikálov „Pravého sektora“ a „Slobody“ až po umiernených v podobe – tymošenkovcov a liaškovcov, ktorých nie je málo, okolo 33-35% voličov im odovzdalo svoj hlas vo voľbách 21. júla. Tri z týchto politických strán sa dostali do parlamentu – Porošenkova „Európska solidarita“, Tymošenkovej „Vlasť“ a Vakarčukov „Hlas“. Ďalšie tri sa do Rady nedostali, ale aj tak vyhrali, pretože získali viac ako 2% hlasov. Znamená to, že získajú štátne financovanie na rozvoj svojich aktivít za hradbami parlamentu. „Sloboda“ patrí k „dvojpercentým“. Pod jej označením sa ukrýva banda zmrazených nacistov, vrátane Dmitrija Jaroša a Andreja Bileckého, ktorí síce prišli o poslanecké mandáty, ale neprišli o štátnu podporu. Je potrebné mať na pamäti, že štruktúry vedené týmito postavami sú až po zuby ozbrojené a kedykoľvek pripravené vrhnúť sa z donecko-luhanských frontov na front kyjevský. V prípade, že im nová vláda v najbližšej dobe nezaručí imunitu a ďalšie financovanie (alebo neodzbrojí, nezrovná, nezaženie do väzníc a úkrytov), môžme od tejto verejnosti očakávať veľké prekvapenia. Aké má plány tím Ze s radikálmi?

Medzitým sociológia kričí, že 65% obyvateľov Ukrajiny očakáva od Zelenského v prvom rade ukončenie vojny v Donbase. To znamená, že „Sluha národa“ je veľkou časťou ukrajinskej spoločnosti vnímaná ako „strana mieru“. „Strana vojny“ v osobe Porošenka a jeho „Európskej solidarity“ hoci sa aj stala parlamentnou stranou, naopak o moc v krajine prišla.  Zatiaľ však nikto nepozná odpoveď na otázku: skutočne zvíťazila „mierová strana“, alebo opätovne zohrali organizátori politického karnevalu s ukrajinskými voličmi krutý žart?