Ústredie práce je „štát v štáte“. Nikto nad ním nestojí, preto môže konať svojvoľne. Aj keď v Ústave SR v čl. 1  máme zakotvené, že sme právny štát, skutočnosť je predsa úplne iná!  

Sociálna práca má byť o pomoci ľuďom, nie o šikane zdravotne ťažko postihnutých ľudí. Základom sociálnej práce sú ľudské práva a sociálna spravodlivosť.  Úrady práce a ústredie práce majú osobám so zdravotným postihnutím poskytnúť pomoc pri zvládaní ťažkej životnej situácie v čo najkratšej dobe. Prečo potom konajú práve opačne a v rozpore so zákonom? A prečo nie... veď na nich neexistujú žiadne zákony, neplatia na nich ani rozsudky súdov, ani vyjadrenia orgánov právnej ochrany a to sami vo svojich listoch uvádzajú.  Len preto sa mohlo stať, že ani po 8,5 rokoch nedošlo k náprave a nastoleniu právneho stavu.

Dobrým príkladom priamo z praxe je môj prípad o nekonečný boj za základné príspevky, ktoré by nikdy nemali byť odňaté a ktoré osobám so zdravotným postihnutím dokážu zmierniť dôsledky ich ťažkého zdravotného postihnutia.

V rozpore so zákonom, napriek tomu, že pred 11 rokmi som stratila schopnosť samostatnej chôdze a už 8 rokov som odkázaná na invalidný vozík mi úrady z pomsty nepriznávajú kompenzačné príspevky a to ani po 12 vyhratých súdnych sporoch!

Ako je možné, že nikto na Slovensku nedokáže pomôcť riešiť túto situáciu? Odpoveď je jednoduchá: chýba ochota, namiesto toho je tu pomsta a šikana zo strany orgánov štátnej správy.

Stačí poukázať napríklad na to, že 4-krát som vyhrala spor o bezbariérovú kúpeľňu (z toho 2-krát na NS SR), napriek tomu to úrady nerešpektujú a príspevok dodnes nepriznávajú. Podobne je to aj v prípade o príspevku na hygienu, ktorý som trikrát vyhrala na súdoch, (z toho 2-krát na NS SR ), alebo ostatné príspevky. Napriek ťažkému zdravotnému postihnutiu a odkázanosti na vozík mi úrad a ústredie práce počas 8 rokov neposkytli ani jednu hodinu osobnej asistencie, lebo posudková lekárka v Dunajskej Strede Dr.Csík tvrdila, že osoby na vozíku osobnú asistenciu nepotrebujú. Stále odmietajú potrebný rozsah hodín OA, lebo tvrdia, že v bariérovom byte dokážem sama vykonávať všetky domáce práce, súčasne však tvrdia aj to, že nedokážem riadiť žiadne, ani upravené motorové vozidlo (aby príspevok nemuseli priznať), lebo podľa posudkového lekára neviem hýbať ani rukami ani nohami a mám mnohopočetné zdravotné problémy – ten stav trvá podľa nich nepretržite – čo vo svojich posudkoch potvrdzujú neustále so slovami „jej zdravotný stav je nezmenený“.  Keď však po pár týždňoch na to, ako tvrdili že ani ruky neovládam potrebovali sa vyjadriť k príspevku na kompenzačnú pomôcku už uviedli, že „ruky nemá postihnuté“.

Prvotne mi všetko priznali vzhľadom na moje vážne postihnutie a nemožnosť úpravy stavu, preto ani kontrolu neurčili. Následne však ani nie po 4 mesiacoch už  tvrdili, že došlo k úprave stavu bez poškodenia, došlo k oživeniu nervových buniek a podľa posudkového lekára, ktorý ma ani nevidel som vraj chodila sama a bez pomoci? V skutočnosti som však už vtedy ledva prešla pár krokov s oporou chodítka a druhej osoby a následne som už ostala odkázaná na vozík.

Podľa úradu a ústredia pomoc asistenta nepotrebujem ani pri domácich prácach, súčasne však uvádza, že aj keby som vlastnila kompenzačné pomôcky, bola by som naďalej odkázaná na pomoc inej osoby, čiže tvrdí, že sama nedokážem vykonávať ani základné pohyby s rukami, ale súčasne tvrdí aj to, že dokážem na vozíku vykonávať úplne všetky domáce práce.

Taktiež uvádza, že nemám právo chodiť nakupovať, podľa ústredia už nemám právo na aktivity a nemám právo chodiť ani na rehabilitáciu, lebo som tak vážne postihnutá, že môžem iba žiť uzavretá v byte, taktiež uvádza, že nemám právo chodiť ani na dovolenku vzhľadom na moje vážne postihnutie. Súčasne však uvádza aj to, že som mimoriadne aktívna, že napriek ťažkému postihnutiu aktívne študujem na 2 vysokých školách, ale na moje aktivity asistenta predsa nepriznáva.

Bezbariérovosť kúpeľne som podľa úradov nepotrebovala najprv preto, lebo vraj nič mi nie je, následne preto, lebo som dokázala uchopiť pero a podpísať svoje meno, a následne preto, lebo som už tak vážne postihnutá (dokonca podľa ústredia stačí sa kúpať každé 3 dni) ale uvádzali aj to, že môj stav je stále nezmenený.

Príspevok na hygienu mi odňali tiež z dôvodu, že vraj došlo k „zázračnému uzdraveniu“?  Následne, keď som však príspevok na súdoch opakovane vyhrala chceli ma nútiť, aby som podala novú žiadosť, lebo príspevok napriek vyhratému súdnemu sporu mi nepriznali. Ide im totiž o pomstu, šikanu a nadmernú byrokraciu. Bezdôvodne ma neustále nútili predložiť novšie a novšie lekárske nálezy, ktoré však následne nerešpektovali. Keď som im predložila lekársku správu od neurológa z Viedne, tvrdili, že oni takéto vyšetrenie nežiadali, pričom opakovane písomne aj osobne ma vyzvali na predloženie takej lekárskej správy a podobné lekárske správy vystavené slovenskými lekármi nerešpektovali. Pričom neustále počas konaní popierajú to čo predtým sami tvrdili, neustále klamú a zavádzajú, len aby príspevky nemuseli priznať.

Najprv mi vyčítali to, že napriek tomu, že mám veľké skúsenosti nežiadam iné príspevky, následne však im už vadilo to, že som o potrebné príspevky požiadala. Vo svojich vyjadreniach, posudkoch a rozhodnutiach klamú až tak, že dokonca často v tom jednom vyjadrení či posudku na jednej strane tvrdia niečo čo na druhej strane sami popierajú.

Osobne si myslím, že čítať ich neustále klamstvá a bojovať proti vetru by už mnohých z Vás nebavilo. Ide im už iba o to, ako ma úplne znechutiť a zničiť, ide im o to, aby spôsobili úmyselné prieťahy v konaní a aby som to už konečne vzdala. Oni to robia v rámci pracovnej doby, ja to robím na úkor môjho zdravia a voľného času, ktorý by som mohla venovať na oveľa užitočnejšie veci, napríklad na štúdium alebo na mojich najbližších. Za tých 8,5 rokov dodnes mám – 15 kg papierov, 800 ks rôznych rozhodnutí, posudkov, vyjadrení a rozsudkov.  Iba za rok 2018 do mojej spisovej dokumentácie pribudlo cca. 200 rôznych úradných písomností. Celý boj ma stojí neskutočne veľa energie, trpezlivosti a odhodlanosti. Ja som však pripravená svoj boj dobojovať, aj keď to bude trvať aj ďalších 10 rokov.

Je smutné, že sa tvárime ako právny štát, kde aj podľa premiéra v tomto roku problémy zdravotne postihnutých majú byť prioritou. Kým však budeme o tom iba hovoriť nič sa nezmení. Pekné reči neospravedlňujú kompetentných od protiprávneho konania a šikany ZŤP osôb. Dohovor OSN  o právach osôb so zdravotným postihnutím garantuje, že tieto osoby svoje práva môžu uplatňovať. Podľa dohovoru hlavným cieľom je integrácia a nie vylúčenie tých osôb, ktorí sa snažia žiť ľudsky a dôstojne aj napriek svojmu handicapu.

Aj ja som bola úplne zdravá a nikdy by ma nenapadlo, že sa to niekedy môže zmeniť, ale nikto z nás nevie, či okamihom sa nezmení práve jeho život alebo život jeho najbližších. Až potom si človek uvedomí hodnoty. Pre zdravých ľudí úplne prirodzené každodenné úkony pre ľudí s telesným postihnutím môžu znamenať neprekonateľné prekážky.  Keď človek musí neustále čakať na pomoc, keď bez pomoci nedokáže opustiť  svoj domov, treba im podať pomocnú ruku aj prostredníctvom kompenzačných príspevkov. Iba tak možno naplniť základné princípy sociálnej práce a iba tak je možné garantovať ich základné ľudské práva a slobody a ľudskú dôstojnosť.

Prostredníctvom sociálnej politiky môžu byť zabezpečené práva zdravotne znevýhodnených, ale nestačí iba legislatíva, dôležitejší je ľudský prístup a to najmä zo strany sociálnych pracovníkov. Kým však chýbajú základné poznatky o ľudských právach, o integrácii, o Dohovore OSN a o právnej legislatíve, kým posudkový lekár bude rozhodovať zaujato a účelovo a osoby ZŤP bude diskriminovať, nikdy nedôjde k spravodlivému konaniu.

(Autorka je študentka práva a sociálnej práce)